Rozmrvené
19. kapitola
Všetky oči na mne! Uznáva, je teraz
priestorovo trochu viac výrazná, ale o túto publicitu vôbec nestojí. Chcela len
cikať. Už bude poslušná. Bude ležať, skamaráti sa s hadičkami-napájačkami a
bude sekať dobrotu. A...
- Belle, vystrašila si ma, srdiečko... -
naklonil hlavu k plecu a oči sa mu leskli.
Znelo to tak presvedčivo. Znelo to tak nežne.
Tak sladko. Tak starostlivo, akoby jej práve ustielali do vatovanej zlamičky,
napapanej a prebalenej, voňajúcej olejíčkom a kamilkami po kúpeli, natiahli
nožičky a k telíčku pritiahli rúčky a pevne zavinuli a opásali červenou mašľou,
aby neskapala z očí. Dá sa to prenášať, dá sa s tým manipulovať. Je to v
bezpečí! O nás bez nás. Cítila sa presne takto. Ako TO. Ale ten chlap oproti sa na to TO díva ako na druhú
polku hrošíka, čo pred nejakým časom stratil, keď skladal hračku z kindervajca.
Ani nie je tak ďaleko od pravdy...
Snáď sa nejde rozplakať. A čo tu vlastne
robí?! Prečo sa stará?! Odsunula sestričku, ktorá jej chcela pomôcť prejsť tie
tri kroky do postele.
- Môžete nás nechať osamote?! - poobzerala sa
po komparze v izbe.
Nebude predsa nadávať pred svedkami. Belle,
ty chceš nadávať?! Pozri sa znovu na neho. Veď je to stelesnenie... nie, je ti
ho len ľúto! Kde je ten sebavedomý pán profesor, čo mal na všetko a na všetkých
štipľavý slovný meter. Ten, ktorý v rozviatej tmavej košeli budil rešpekt po
chodbách len svojím rýchlym presunom, o ktorom idú dodnes fámy, že učiteľa chémie
len predstieral, inak to bolo veľké zviera. Iste. Stojí tu. Kôpka nešťastia.
Prešidevelá, vráskavá, zhrbená a celá nesvoja. Belle, naozaj ti ho je len
...ľúto?!
Službukonajúci lekár aj sestry s akýmsi
nepochopiteľným poklonkovaním opustili miestnosť. Tak predsa niekde jeho druhé
ja ešte je. Presne takto sa ho báli aj v škole. Dokonca aj samotná
riaditeľka... Roky nezastavíš, ale povahu zrejme nezmeníš. Ešte mal suchý
humor, ktovie, skúsiš, Belle?!
- Vystrašila?! Nikdy som si nepotrpela na
komplimenty, ale toto si prehnal, nemyslíš?! - podišla až k nemu, stále v tvári
akosi rozmrvenému a rozžmurkala sa o čosi intenzívnejšie. V hlave sa jej však
neprehralo už absolútne nič. Čakala nejaké vnútorné pochody takto zoči-voči
svojej minulosti. Ale nič.
Dvere sa opäť pootvorili.
- Prepáčte, nechcem rušiť, len by som
poprosila vášho manžela, aby sa potom nezabudol zastaviť v kancelárii, treba
ešte vybaviť nejaké formality. - odrapkala naučené sestra.
Zagánil na ňu.
Radšej nehlučne privrela.
Chvíľu sa dívala na dvere. Spájala
súvislosti. Nespojila nič...
- Tak...toto zase vystrašilo mňa. - zašepkala
a natočila sa k nemu po odpoveď. - Pán manžel...? - dodala indíciu, ktorej sa
má okamžite chytiť.
- Poď,
potrebuješ veľa odpočívať a nestresovať sa. Ja ti všetko vysvetlím, ale
najskôr...- pobehol k posteli a nadvihol úslužne paplón.
Naozaj ju započali zmáhať zas mdloby,
roztrasené nohy, pár hodín, možno pár dní odležané neaklimatizovali sa na
chôdzu práve najlepšie. Pomaly sa pohla k posteli, natrčenou dlaňou jasne
signalizujúc, že sa nemá pohnúť a akokoľvek
jej pomáhať, tobôž, nech sa jej neopováži dotknúť. Ale, bojíš sa? Bojíš
sa zimomraviek, Belle?... Vytrhla mu prikrývku a zvážnela.
- Čo tu robím ja. A čo tu robíš ty! - zadala
príklad o dvoch neznámych.
Bol pripravený.
- Najskôr som ti chcel povedať, že to celé
bola len náhoda. To, že som šiel náhodne okolo a chcel ťa, chcel vás navštíviť.
Mal som aj druhú verziu, ktorú som nazval pracovne: Mulan ťa chce vidieť a mňa
uprosila ísť s ňou, ale... Belle. Ja ti nechcem klamať. -
- Dúfam, že nečakáš nejaké plusové body. -
povedala mdlo.
Strčil ruku do vrecka kabáta a zas ju vybral
a strčil do iného.
S jednou vo vrecku nohavíc a druhou dvihnutou
skoro nad hlavu, ako si ňou chcel asi pomáhať vo vysvetľovaní jej pripomenul
hodiny chémie. Presne takto vysvetľoval, s hlavou sklonenou a očami zabodnutými
do zeme, akoby sa štítil všetkých tých tínedžerov, ktorí nejavili najmenší
záujem o vzdelávanie. Až na jednu, ale tá tiež vzdelávanie odsunula. Jej
stačilo vidieť jeho, aký je nesvoj, nervózny a zrýchlený, ako sa márne snaží
nepozerať jej smerom... Pousmiala sa.
Vrátil jej úsmev, hoci netušil, čo sa jej
premieľa v hlave.
- Som
rád, že sa usmievaš. Milujem tvoj úsmev. Vždy som ho miloval...-
Zamračila sa. Pochopil. Toto nechce počúvať.
Pichlo ho kdesi vnútri, ale čo by chcel po toľkých rokoch. A teraz na
začiatku...
-
Prišiel som, lebo som to tak cítil. A prišiel som v pravý čas. To, čo som
videl, mi len potvrdilo moje domnienky, že... prepáč Belle, nikdy som sa
nechcel miešať do tvojho súkromia, ani do nového života, predsavzal som si to.
Ale je to ťažšie, ako som si myslel. Nedá sa to len tak ľahko vytesniť. A
navyše... tie tvoje telefonáty a tie fotky, čo si mi posielala...musel som...skrátka
musel som. - zdôrazňoval každé slovo, akoby chcel za neho skryť všetko to, čo
ešte nevypovedal.
- Aké telefonáty? Aké fotky?! - rozžmurkala
sa zas a nadvihla z vankúša, aby doňho zas zapadla.
- Uznávam, keď som ti volal, nikdy si
nedvíhala. Chápal som to... ale potom si raz zodvihla...zodvihla a mlčala. A
mne bolo jasné, že sa niečo deje. A tie fotky...- vytiahol mobil.
Nechápavo sa dívala na zábery.
- Tááá suka sprepadená! Drzaňa! Za
dobrotu...toto?! Toto si dovolila? Ako mohla?!
- Hovoríš, predpokladám, o Monike?! -
- Takže ty poznáš aj ju? Takže to ty v tom
celom komplote máš prsty?! - znovu sa dvihla, ale zatočila sa jej hlava.
- Belle, Belle, prosím, upokoj sa! - načiahol
sa k nej, ale skoro ho vybila. Stiahol sa.
- Musel som prísť. Pochopil som, že máš... že
máte problémy. Ok, chápem, že nikto nestojí o mediátorov, ale tu ide o teba. Ty
nikdy nezmizneš z môjho života, nech už máš manžela a nech máš aj desať detí. V
mojom srdci zostaneš navždy. -
- To ťa ale neoprávňuje mi liezť do života. -
precedila cez zuby a otočila sa od neho k oknu.
- Nemohol som sa dívať, ako sa ničíš! Ako ťa
on...a ona ničia! Prišiel som do toho vášho ...ani neviem, ako tú chatrč
nazvať. V takýchto podmienkach žiješ?! Do takýchto chceš priviesť dieťa?! Belle,
myslel som si vždy, že si rozumná a rozhľadená...-
Zas sa v ňom prebudil profesor. Je tam! Je to
on. Mentoruje a...ktovie, možno ju zas vyhodí za dvere. Presne, to by aj
chcela. Už by mu nič nevyčítala. Utekala by domov! Teraz ale vyčíta on. Akým
právom?!
- Tak si si myslel zle! Som nerozumná a
bláznivá a svojho muža milujem! - natočila sa prudko, prižmúrila oči. -
- A kde ho teda máš?! Toho tvojho
starostlivého manželíčka?! - zatiahol cynicky, narvúc obe ruky do nohavíc.
Mlčala a mračila sa.
- Si tu tretí deň Belle a nič. Nikto sa po
tebe nezháňa, nikto ťa nehľadá. V okresnej nemocnici som nechal adresu, kde sme
ťa previezli. -
- Kto?! My?! -
Nedávalo jej to zmysel.
- Mulan a ja. Keď sme ťa boli pozrieť...
nenašli sme ťa doma...Mulan ťa našla neďaleko domu. Omdlela si. Asi. Volali sme
sanitku. Odviezli ťa do nemocnice a odtiaľ sem. Toto je špičkové pracovisko. Má
len tie najlepšie referencie. Ty si zaslúžiš len to najlepšie. Tá...Monika
sľúbila, že...jemu... povie, čo sa stalo. - jeho meno, jeho tvár, jeho právo na
ňu ho iritovalo.
- Chcem mu zavolať. Chcem hovoriť so svojím
manželom. - požiadala rázne a nekompromisne.
Načiahla sa k nemu.
Vytiahol mobil a povzdychol.
"Lutujeme, ale volané číslo sa nehlási,
zavolajte neskôr, prosím..." Skúsila neskôr o pár sekúnd. A zas... a zas.
- Neberie to. - podávala mu sklamaná aparát.
- Monika mi povedala všetko. Tak, ako som ti
povedal pravdu ja, nesnaž sa mi ani ty klamať. - zaznelo mentorsky.
- Čo všetko?! -
- Všetko. A videl som to aj na vlastné oči. Ako
to teraz u vás doma funguje, respektíve nefunguje. Nikdy by som si nebol
pomyslel, že sa takéto niečo môže stať. Bola si taká...-
- To už si povedal! Hlúpa? Blbá?!
Nezodpovedná?! Čím ma chceš ešte uraziť, Adam Gold?! Tým, že sa tu hráš na
môjho manžela?! - zaťala do živého.
- Ja som sa o teba postaral, ako som
najlepšie vedel. Vždy som to robil a vždy by som to aj bol pre teba urobil. -
vážne odpovedal na obvinenie.
Cítila, že ju zalieva pot. Cítila všeličo a
nepáčilo sa jej to. Celé telo, akoby sa zbláznilo.
- Belle! Belle! Čo sa deje... Belle! Sestra!
Rýchlo...! - vybehol na chodbu.
Bol by ju znova najradšej schytil do náručia,
ako tam v tom vlhkom lese, a niesol a držal, kým nedorazila sanitka. Aj keď si
pritom musel sadnúť. Mal taký pocit, že sa k nemu túli, že čosi šepká, že je
pri vedomí a šťastná tak, ako on, lebo on ju mohol držať v náručí skôr, akoby
si bol trúfol, čo i len pomyslieť. Trel jej ramená, ľadové dlane, prsty jeden
po druhom. Vynechajúc len ten s obrúčkou. Cítil, že vníma, že cíti, že musí cítiť to,
čo on... Musí!
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára