21. kapitola
Ponáranie sa do ďalšieho života sa nekonalo. Bez šnorchla a bez nej to nemalo pre neho žiadny zmysel. Plackal si po zadnom vrecku nohavíc, po prednom, očami po stole, po rímse krbu. Pár kahančekov, šiška, ich svadobná fotka, dve šišky, vyhorený kahanček.
- Nevidela si môj mobil? - zavolal podráždene do stropu.
Nikto neodpovedal. Skúsi viac búchať a lomoziť. Potom hádam, dáma, pochopí, že buď mu pomôže s hľadaním, alebo sa už dnes ráno nevyspí. Asi má dobrý spánok. Chvalabohu, bol rád, keď ju nevidel. Teraz by ale rád videl svoj mobil! Potrebuje hľadať Belle. Potrebuje počuť jej hlas, nech je kdekoľvek. A s kýmkoľvek...
Rozcabril vonkajšie dvere dokorán. Nepršalo, ak mu náhodou večer vypadol, mal by byť ešte medzi živými. Živá vyzerala byť iba nová burina, ktorú nemal už kto trhať ani ušliapavať. Menej ľudí, viac buriny. Vedľa rýh od auta, pár papierikov.
Vlastné špaky toleroval. Zapálil si občas, na tajňáka a zašliapaval dôkazy hlbšie, než v prenatálnych dobách samoty. Žeby ich zem vyvrhla, ako prvú indíciu, že prichádza nová éra? Zohol sa po papieriky. Neboli cigaretové. Skôr nejaké sterilnejšie a čerstvé. Podľa skrkvanej fólie by to tipol na ihlu. Feťáci? Už len to by mu tu chýbalo. Eliminujúc tento typ návštevníkov, obzrel sa automaticky smerom k domu. Tamtá?! Ruku do ohňa by za ňu nedal!...
Oheň! Ak vyhasne, potrvá hodinu, kým sa mu znova podarí zakúriť. Napchal papieriky do vrecka a pohol sa k domu.
Stále asi spala. Vyhaslo. Ani po pár výhražných vulgarizmoch sa mu nepodarilo nakopnúť kopček pahreby. Čudný kopček. Čo to tu...páli?! Jasné, niekedy nájde stočené klince z dosiek, o ktoré oskalpováva interiér šopy pri dome. Našiel aj kus pletiva, zrejme z bývalého zajačníka či kurníka, ale to... čo je toto za bordel?! Premŕval sa v čudne skrútených kúskoch. Niečo mu matne pripomínali. Teraz je z nich skôr iba čierna skladačka, ale...
Doriti! Hod do krbu mobilom?! To bol až tak nasratý?! Napitý?! Z jednej jedinej fľašky pančovaného vína?! Došla mu na um včerajšia hádka, ale takú donebavolajúcu blbosť by nespravil ani ako nepríčetný. Včerajší deň musel ešte horší, než si pamätal.
Z myšlienok ho vyrušil hluk starého motora. Pred domom práve pristávala dodávka. Svokrova. Fajn, možno mu len vezie "stratenú" manželku. Čosi milé sa mu prelialo vnútrom, aby kdesi dolu, pri pätách stuhlo a prilepilo ho o drevenú latu podlahy po vete:
- Kde je Bellinka, prosím ťa?! - otvoril si starý muž bez zaklopkania. Nebol tu doma, ale jeho dcérka predsa hej.
Muž prilepený o latu len čudne zízal. Medzi očami sa mu prehĺbili obe kolmé vrásky.
- Dohodnutí sme boli, že dnes príde po sadeničky. Neviem sa dovolať ani jej, ani tebe. Toto vyhnanisko jej bol čert dlžen! Čo ak budete potrebovať pomoc?! Hlavne ona, v jej stave! Toľká nezodpovednosť! Prístupová cesta skoro nijaká, ledva som sa aj ja pretlačil cez tie kriaky. - zamával rukami a odišiel.
Len k autu vytiahnuť odtiaľ zásoby akýchsi rastliniek v debničke.
- Uložil som to na tej vyheganej lavici pri šope. Do tieňa. Podvečer to zasaď. Nie, že ju necháš lopotiť sa v hline. To už by nemala. Ešte v obchode chvíľku môže mi pomáhať, prosila ma o to, ale do záhrady ju nepusti. - oprašoval ruky, utieral čelo.
Zhora sa ozval lomoz. Oba pohľady sa natočili tým smerom. Starší muž s úsmevom, mladší zamračený.
- Schrupla si, dievčatko moje. Treba, treba, musí nám veľa spinkať, veľa. - pritakal si radám pyšný dedko v zácviku.
Aké však bolo jeho prekvapenie, keď na schodisku zazrel inú ženu. Teraz sa dolu mračili dvaja muži.
- Adam, ...potrebujem...ne ...niečo sa deje... - vydychovala žena oboma rukami sa kŕčovito pridŕžajúc rozmykaného zábradlia. Náhle zmizla. Zrejme si musela sadnúť na schod...
Pozrel na nič nechápajúceho svokra a konečne sa mu podarilo odlepiť sa od laty. Pobehol ku schodom. Vybehol vyššie. Žena tam ležala omdletá, poblednutá a...pod ňou sa objavila mláčka.
- Monika!? - skríkol a pokúsil sa ju podobrať, dosť sa mordujúc s handrami, ktorými bola omotaná. Okrem obľúbeného večného ponča ešte prikrývka a deka, ktorú pošpinenú za sebou ťahala ako dôkaz, že sa naozaj niečo deje.
- Volajte sanitku! - znášal ženu dolu, váhajúc, či na prevoz nevyužijú svokrovu dodávku. Vedel však, že keď raz za čas vytiahne tento črep zo dvora svojho kvetinárstva, býva naložený až po strop, aby ho nemusel vyťahovať na dvakrát.
- Čo toto má znamenať?! Kto je táto ženská tu?! Kde je moja Bellinka?! - zasýpal zaťka otázkami v trasľavých rukách skúšajúc spojazdniť mobil. - Máte signál! Prečo nevoláte?! Mohli ste mi zavolať. - skúšal vytočiť to správne číslo, nestarajúc sa, prečo mu nikto neodpovedá na ostatné otázky.
Po čase, ktorý sa im zdal nekonečne dlhý na čakanie a nekonečne krátky na odpovede pribrzdila vedľa dodávky s kvetmi húkajúca sanitka.
Jej osadenstvo povydávalo zopár príkazov, ktorým rozumeli len oni sami, kým sa natočilo k nemu, oslobodenému od závažia, ktoré poctivo celý čas držal v náručí.
- Sem chodíme dajako často, v poslednom čase. Koľko tehotných tu ešte máte? - zadrel mladý sanitár vyslobodzujúc ženu, čo sa práve začala preberať z vrstiev, do ktorých bola omotaná.
- Často?! - nahnevane vyprskol starý muž a nenávistne sa pozrel na muža s prekvapeným výrazom v tvári.
Chcel krčiť ramenami, chcel niečo vykríknuť, chcel si do niečoho buchnúť. Našiel objekt túžby. Ale len zagánil na ženu, odvracajúcu teraz tvár. Pristúpil k ležadlu, na ktorom bola skrútená.
- Ty... !- nasucho preglgol obávajúc sa odpovede na otázku, ktorú sa chystal položiť. - Čo sa tu včera stalo?! - precedil nakoniec cez zuby.
- No, pekne! Pekne! To sú mi poriadky! Pekné poriadky! Nejaká toť...Cudzia ženská aby vedela, čo sa tu deje a pán manžel sa tu díva ako vyoraná myš! To čo je toto za poriadky?! - rozčuľoval sa ďalej starec metajúc očami po všetkých a po všetkom. - Chcel si mi niečo zatajiť?! Alebo nebodaj konečne povedať?! - rozkričal sa na muža. - Som jej otec! Mám právo vedieť, čo sa mi deje s dcérou?! Akým právom?! Ako...- naberal dych, ale nestačil mu.
Žena neodpovedala. Otočil sa teda na sanitára.
- Boli ste tu včera?! Niečo sa stalo mojej manželke?! - mrvil nechápavo očami aj perami.
Trochu zmätený muž zo sanitky pozrel na ženu na lehátku, na muža kladúceho otázky.
- Nuž, mali sme sem včera výjazd. To, aby som odpovedal na vašu prvú otázku. A na tú druhú, či je niečo tu, vašej manželke - natočil sa na ženu vzdychajúcu na ležadle, ktoré sa jeho kolegovia pokúšali čo najrýchlejšie dostať do sanitky, -... to...to vám zatiaľ nevieme povedať. Stabilizovali sme stav, ale je nútený prevoz do nemocnice. Tak ako aj včera. Manžel tej ženy šiel s ňou. Ak máte záujem, môžete aj vy. Ísť so svojou manželkou. - ukázal na obrie, zatiaľ dokorán otvorené dvere sanitky. - Potrebovali by sme údaje o nej, kartu poistenca, tehotenskú knižku. Prípadne, pohľadajte a prídite urýchlene do centrálnej nemocnice. - skúsil byť mladík ústretový, vidiac výraz tváre svojho nič nechápajúceho klienta.
- Volá sa Monika Gold. A nie je to moja manželka...- zamrmlal chvíľu po tom, ako zadné svetlá ochádzajúcej, do strán sa kolíšúcej sanitky, zdolávajúcej ťažký terén, zmizli v poraste.
- No pekne, pekne. Čím ďalej, tým lepšie...- doložil starší muž a stal si vedľa prvého.
domiceli
disclaimer photo by Cathy Lamm
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára