RUMBELLE - Rozmrvené - 20. kapitola

Rozmrvené

20. kapitola

        Zelenkasté svetlo nemá šancu osvietiť izbu. Zachováva iba obrysy nábytku a iné, viac zmatnené, než  jasné. Pozdĺž tela vyrovnané paže ohlasujú nepokoj. Má ich stŕpnuté, akoby neduživé. Bojí sa hýbať prstami, cíti, že má zavedenú kanylu s infúziou, aj nejaké prepojenie s ťukajúcim prístrojom kdesi vzadu za hlavou. Aspoň, že tu nie je ticho. Lepkavé ústa chcú piť. Telo ďalej spať. Tak takto... Ak bude voda v dosahu, napije sa, ak nie, skúsi zaspať.

  Otvára oči, rozžmurká sa. Už nepátra po vode. Zachytila iný obraz. Vedľa jej lôžka spí v kresle skrútená postava. Taký malý záchvev, že je to konečne ten pravý... Ten pravý?! To nebola dobrá paralela. Naprázdno preglgla. Hlavu nechala natočenú k nemu. Vo veľkom, igelitom potiahnutom kresle sa takmer strácal. Jedine hrdo opretá hlava dodáva pravidelne dýchajúcej kôpke pod kabátom istú hrdosť.

  Má možnosť dívať sa mu do ostro rezaného profilu, ako... ako kedysi, keď precitla prvá a bahnila si, že ho môže beztrestne pozorovať a učiť sa naspamäť každý centimeter jeho tela. Milovala tú drsnú, nepôvabnú a predsa neodolateľne príťažlivú tvár. Hej, tento muž bol stelesnením charizmy, ale zaprisahala sa, že toto mu nikdy nepovie. Nikdy ani nepovedala. Denníček si už v tom čase neviedla a predsa vpisovala a vpisovala taká nadšená a uchvátená...ako blbá tínedžerka. Pozor! Maturantka! Pozor! Vysokoškoláčka. Pozor... Ako nekonečne, nenávratne je to preč.

  Stisla pery a odvrátila hlavu. Márne. Zostal tam. Toľkokrát obtiahnutý, nedal sa z mozgu vymazať ani odlúčením, ani rokmi, ani iným mužom. Nebol jej osudom a predsa sa vpísal nekompromisne a...navždy.

  Čo tu však chce teraz? Prečo je tu on a nie ten druhý?!

  Zamračila sa. Ako pozná svojho manžela, ktovie, možno tu aj bol. A cúvol zas, ako kedysi. Čím to je, že spiaci muž má takú silu? Poslušne s ním šla na cestu jeho minulosťou, keď sa náhodne stretli pred čítačkou, nedbajúc na dôsledky. Poslušne ho nechá sedieť jej pri lôžku, ako právoplatného manžela. A Adam? Jej Adam. Žiarli síce, to vie, ale jeho láska sa prejavuje v tej najnenormálnejšej podobe. Chce pre ňu to najlepšie a radšej ustúpi z cesty. To je celý on. Nie! Ona chce, aby o ňu bojoval! Nevzdával sa! Nehodil rukou, ani nezostal vo svojej ulite!

  Trhla sa. Spiaci muž sa trochu pomrvil a chytil jej ruku do svojej. Až teraz si všimla, že ju mal pripravenú, stále vyloženú vedľa tej jej ohadičkovanej. Cíti, ako ju drží a nemá silu si tú svoju vytiahnuť.

  Belle, spamätaj sa! Toto sa nesmie! To sa skrátka nesmie! Nerobí sa to! Belle!

  A aj tak necháva svoju dlaň v tej jeho. Mohlo by ho to prebudiť. Nechce, aby sa prebudil. Povedala mu svoje. Povedala mu dosť, aby pochopil, že ich čas uplynul. Že sa odstrihol on sám a dobrovoľne a ona nebude viazať uzol z nitiek ich životov.

  Vidíš Belle, mal možnosť výberu a nevybral si teba. Prvoradý v jeho živote bol vždy jeho syn. Neal. To len naivné maturantky si myslia, že muži im ležia pri nohách a nič okrem ich mladého tela a krásy a inteligencie a povahy a tej všetkej zmesi mladosti...hamuj. Zostaň pekne pri tom tele a kráse...Naivná malá maturantka.

  Čelom jej preletela vráska. A potom druhá...

  Život je koleso! Preboha! História sa opakuje! Zas dal muž prednosť synovi! Iný muž inému synovi, ale zas na to doplatí ona! Môže doplatiť...Čo ak už doplatila?! Čo ak práve preto tu teraz nie je...

  Nie! Ona bude bojovať! Tentokrát sa nevzdá! Sú predsa manželia! Manželka je viac ako...Chceš povedať, ako syn?! 

  - Belle, srdiečko, je ti niečo?! Mám zavolať službu?! - strhol sa muž vedľa nej ucítiac triašku vo svojej dlani. 

  Ale dlaň nevypustil, ba práve, o to viac ju stisol. 

  - Adam, keby si sa teraz mal znovu rozhodnúť. Teraz, tu a teraz, aby si chápal...- hľadala a splietala slová a k nim ďalšie slová. - Nie, vlastne vtedy... znova...povedz mi pravdu, keby máš zas na výber: ja alebo tvoj syn, rozhodneš sa tak isto?! - oprela sa o lakte, s rukou stále uväznenou v jeho dlani, len si ju povytiahla bližšie k telu.

  Zacítila, že tentokrát sa trochu trasie on.

  V šere sa celkom nevideli. Len ten kontakt medzi dvoma dlaňami ich spájal. A ich minulosť. A pípavé ticho.

   - Váhaš...- zašepkala po chvíľke, sklamaná, pomaly zas zaborila hlavu do nadýchaného vankúša a skúsila si dlaň vytiahnuť z tej jeho.

  Pritisol.

  - Bolo to ťažké... Obhajoval som sa celý ten čas tým, že som povinný, že som dlžný...-

  - Ja viem. Otec sa nikdy nemôže vzdať svojho syna. - opatrne položila voľnú ruku na vypuklé brucho. Áno, teraz to už chápe aj ona. Bude matkou.

  V tme si nevšimla, ako spomalene krúti záporne hlavou.

   - ...to som nemyslel. Rozhodol som sa pre Neala nie z otcovskej lásky, ani povinnosti z toho zväzku vyplývajúcej. Rozhodol som sa kvôli tebe! Odkedy si vplávala do môjho života, celý čas, každým dňom viac a viac som vedel, že iba ty si na prvom mieste a nič iné už nie je také podstatné. -

   - Tak prečo si...prečo si sa ma tak ľahko vzdal?! - zmraštila tvár a skúsila nájsť tú jeho v tme.

   - Ľahko? ...- povzdychol a stále záporne krútil hlavou. - Belle! Nikdy by som sa ťa nebol vzdal. Nikdy, keby som si neuvedomil tú krutosť osudu, že... môj syn, môj vlastný syn, moja krv bude zodpovedný za smrť človeka. A že práve takého, ktorý bol spätý s tebou.-

  - Robert...- doplnila ticho.

  Bolo to tak dávno. Nekonečne dávno. Zadumaný poliš v prestrojení, navonok frajer a vo vnútri bytosť, ktorá sa nevedela nájsť. Hej, mala talent buchnúť sa do presne takýchto indivíduí. S naivnou snahou upratať v ich životoch a pritom... výsledkom bol ešte väčší chaos.

  - Emma mi o vás veľa rozprávala. Ešte v časoch, keď bolo jej bojovou úlohou oddeliť nás za každú cenu. Ako som mu vtedy závidel... Ako som ti neveril, že...medzi vami nič nebolo, že nemyslíš na neho, ale nebol by som sa pýtal. To len ten škriatok podpaľujúci moje ego zarypol vždy, keď si sa na mňa usmiala, chytila ma za ruku, pritúlila sa...vždy som si predstavil jeho na mojom mieste.-

  - To preto si bol taký odmeraný, chladný a... to nemyslíš vážne?! A ja hlúpa som obviňovala samú seba, aká som nemožná, že ťa neviem... to... vzrušiť. - priznala dobrovoľne a našpúlila pery, ako decko, čo mu vyložili hračku na skriňu. - Bol si tak nedosiahnuteľný a uzamknutý do seba, že som si lámala hlavu, či to so mnou myslíš vôbec vážne a nie som ti dobrá len...do postele. - vymetala všetky zabudnuté a zatlačené kúty spomienok a krívd.

  Usmieval sa a bol rád, že je v izbe skoro tma. Tak dobre sa jej vyznania počúvali. Tak bolela pravda.

  - Už chápeš, že som vždy chcel len tvoje dobro. Keď som sa dozvedel, že moja krv je na Nealovej ruke a ty si kvôli nemu a teda aj kvôli mne prišla o ...svoju prvú lásku, nemohol som s tým žiť. Nedokázal by som sa ti pozrieť do očí a vedieť, že ty nevieš o ničom a tŕpnuť, že ak sa to raz dozvieš, odkopneš ma ako...-

   - ...ako si odkopol ty mňa. - dopovedala sucho. - Prepáč, ale ja neverím tvojej rozprávke o svedomí. Neodpovedal si mi na otázku. Rozhodol by si sa rovnako? Vlastne, prepáč. Odpovedal. Rozhodol. Apropó...Ty... si bol mojou prvou skutočnou láskou. S Robertom nás spájal jeden jediný bozk.  - uzavrela. Dva bozky, ale to nie je podstatné.

  V tichu izby pípal prístroj a dva dychy sa báli ho prehlušiť.

domiceli

disclaimer: photo by S.Corbett