Rozmrvené
18. kapitola
Spodná miestnosť stíchla. Až na dohorievajúci krb. Ten šumel, šušťal, pukotal večne nespokojný, prskajúci občas oranžové sliny po telách šamotových tehál... Aký pán, taký...krb.
Bolo mu jedno, kam sa vyparila, bol jej za to takmer vďačný. Premieľal v dlaniach šálku a život jej zachraňovalo len to, že ju asi, iste, určite, možno držala predtým v rukách ona. Cudzie komentáre k nej si nepripúšťal. Obával sa okamihu, kedy tamtá zroluje dolu po schodoch a s vyškereným smajlíkom namiesto ksichtu mu odklikne pravdu a pošle ho do prdele.
Zliezala, ale nevyzerala pobalená. Ani nachystaná opustiť ihrisko a nechať mu kontumačnú výhru vylízať si schuti samotnému. Kontumačne asi neplatí pre prípad, že sa spoluhráč nedostavil. Spoluhráčka. Belle, kde si?! Koľkýkrát sa to už pýta?!
Druhá zostúpila. Pred sebou niesla fľašu vína.
- Dík za prachy na taxík, za zvyšok som v meste kúpila víno. - zaliezla do kuchyne a priniesla šálku. Jej šálku.
Naliala si a natrčila fľašku jemu. Vlastne ňou rovno poklopkala po hrnčeku. Duto to zarezonovalo v ušiach. Ako reštart stačí.
- Chceš tým povedať, že ťa odtiaľto podobrotky nedostanem?! - pridržal fľašku, aby naplnila nádobu až po okraj.
- Nebuď hnusný. Nemôžem ťa tu teraz predsa nechať samého. Rodina musí držať pokope. - ťukla si, privoňala a glgla.
S nevôľou to sledoval.
- Nemala by si piť. -
- Vidíš, to už znie lepšie. Záleží ti na mne. Som tvoja nevesta a ty si sa práve konečne prejavil, ako správny chlap a...správny svokor. Ďakujem. - rozcítila sa a odložila nedopité víno na stôl.
- Nerob si nádeje. Ako poznám svojho syna, my nikdy nebudeme rodina. To po prvé...- nedopovedal, radšej sa napil.
Ako dlho už nepil? Dlho. Od horkastej chuti lacného vína mu stŕplo podnebie aj s jazykom. Sťažka presúval posledné kvapky dolu hrdlom.
- Na kvalitnejšie nevydalo. Ani na motel. Nemám kam ísť. Naozaj. Prosím, nevyháňaj ma. Ani nebudeš vedieť, že som tu. Prisahám. - strkala a zas vyberala zopnuté ruky medzi stehná. Nie som navine, že je... preč. - sklopila oči a tvárila sa... Tvárila sa.
- A kto?! Keď nie ty?! Ja snáď?! - zatiahol cynicky a načiahol sa za fľaškou. On nie je tehotný, on môže. On nie je vinný. On za nič nemôže!
- On. - dvihla zrak, či na neho jedno slovo zapôsobí. - On. - zopakovala a ukazovák namierila na jednu z postavičiek na šálke.
Chvíľu bolo počuť zas len vnútornosti krbu. Grgal nestrávené jedlo.
Párkrát otvoril ústa naprázdno.
- Adam... - došlo mu.
- Hej, hej, presne...predstavil sa dnes ako Adam Gold. Neuveriteľné, ako môžete mať rovnaké mená a rovnaké osudy, teda chcela som povedať, skoro rovnaké...- rozrečnila sa.
Jemu sa roztriasla šálka v dlani. Spomalene ju odkladal na stôl, nespúšťajúc zrak z rozprávkovej postavičky a uši z jej prehovoru. On tu bol?! On...
Zachytila zmes jeho pohľadu, kde sa premývalo nepochopenie s rozčarovaním až hrôzou.
- Čo tu chcel?! -
- Netuším. Asi mu volala. Volávali si často, aspoň, čo ja viem. Celé hodiny, keď si ty nebol doma. Aj viackrát za deň. Potom bola ...celá nesvoja a...vyvolávala hádky. Ale ja som jej povedala, že sa nemusí báť, že ju chápem... nebonzla by som ju. Vidíš sám, nepovedala som ti... Prepáč, že som bola na jej strane. Myslela som si, že je to len známy. Nejaký. Možno tiež rodina...- splietala jedno cez druhé, ale presne mieriac na cieľ.
- Čo tu chcel? Akým právom...-
Spravila dramatickú pauzu. Počítala v duchu do desať. Stačilo do osem. Pokračuje...
- Priniesol jej darček. Vraj ide náhodou okolo...to iste kvôli mne len povedal. Tešila sa z tej šálky akoby bola živá a rozprávali niečo o minulosti...aké to bolo romantické...nezabudnuteľné, tak nejak... Boli trápni. Obaja. Vôbec, ale vôbec neskrývali svoje city. Akoby som tu ani nebola...-
- Mlč! - vyskočil na nohy, ale vpred nevyrazil.
Ohla sa dozadu, stláčala pery k sebe, chvíľu naoko pátrala, kam by ušla, keby.
- Odišla. S ním. Netuším kam. Ani sa nerozlúčila. Ani so mnou nie. - narovnávala sa a skrátila zvyšné dejstvá na výslednú katastrofu.
Vedela, že stačilo. Mykalo jej kútikom úst, ale ovládla sa.
- Mala som kúpiť dve fľašky. Asi... - podala mu ju, pritiahla si pončo a stiahla sa do kuchyne.
Na pery sa mu dralo jediné slovo. "Prečo?" Kdesi hlboko vnútri, v samých katakombách, ba ešte niekde v hlbočine pod nimi, mal hororový scenár, že sa raz k nemu vráti. V poslednom čase sa z neho smial a odklonil tam stoku, čo odvádzala z jeho života všetko zlé, aby napovrchu zostal len On a ona, dvaja síce stratení, strešnení poslední obyvatelia na celom svete, ale tak tesne spojení putom, že už nič nemohlo narušiť jeho štruktúru. A hľa. Jedno sprosté, prasknuté potrubie! A všetok ten sajrajt hučí, buble, vzdíma sa a zaplavuje jeho chalupu.
Preč! Rýchlo, okamžite! Von!
Vytrielil pred dom, ale zakopol o prach a natiahol sa v celej svojej dĺžke do stvrdnutého podložia príjazdovej cestičky. Ani sa nesnažil pozviechať sa. Prevalil sa na chrbát so silno stisnutými viečkami, päsťami, zubami... Stmievalo sa. Pomalšie, ako si prial. Želal si úplnú tmu. Absolútnu. Zvonka aj zvnútra. Hneď a zaraz.
Dívala sa z okna. Protivil sa jej.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára