OUAT - Pristrihnuté krídla II. - BONUSová kapitola

OUAT

BONUSová kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Prší, prší...

   Za oknom sa čerti ženili. Záhrada sanatória bola vyplieskaná ostrým vetrom, zmrznuté snehové jazyky len kde-tu vypustili kúsok zľadovatelého snehu zo svojich zlepencov, aby ho odkotúľalo a šľahlo o najbližšiu prekážku. Lietali nezotleté listy, papieriky povyťahované z kontajnerov, trsy preschnutých bylín. Dolámané, kostrbaté.

  Sedela na kraji postele a dívala sa tiež von. Netušila, čo sa deje pri zemi, nebo v jej rovine bolo monotónne sivé. Ako všetky dni tu.

  Už sa neponúkal, že jej pomôže vstať. Dnes bol jeden z tých dní, ktoré odmlčí. Výrazne schudla, ale kratší zostrih a svetlejšie vlasy jej pristali.  Pridávali na krehkosti. Rád sa jej tváre dotýkal očami. Ďalej si netrúfal. V košeli bola stratená rovnako, ako vo svojom osude. On by bol v oboch. A predsa tu bol.

  - Si bosá. Mala by si sa obuť. Aspoň ponožky. - zatarasil jej polovicu výhľadu.

  Pozrela nevraživo na neho, aj na svoje odporné nohy. Pooperačné jazvy sa sceľovali do škaredých pruhov, fľaky po kadečom, od cvičenia, cez maste a lepkavé pozostatky leukoplastu dotvárali disharmonickú kompozíciu vynárajúcu sa spod nočnej košele. Denno-nočnej.

  Aj vedel, čo chce povedať. Načo. Neslúžia, ako majú, nebude ich rozmaznávať.

  - Mali by ste už ísť. Zákaz návštev platí v chrípkovom období aj pre vás. Polícia musí mať povolenie, inak...- nakukla dnu mladá vystresovaná sestrička, čo sa dala zmajkať a pustila ho tajne na oddelenie za kus čokolády. 

  Poprosil ju pohľadom. Bola dostatočne vnímavá. Stiahla sa a čo najtichšie zatvorila dvere.

  Pozrela na neho skúmavo, či odchádza.

  Sadol si k nej a natrčil dlaň.

  - Pôjdeš ma vyprevadiť? - naložil si do nej jej ruku a prikryl druhou. Sama by to nespravila. Len trochu nadvihla hlavu. Stačilo ju párkrát spustiť, aby to znamenalo súhlas, ale...

  - Zabudol si...priniesť čokoládu. - zahľadela sa späť na ponuré oblaky. Zrkadlili sa jej v lesklých očiach. Lesklejších ako pred chvíľou.

  Vynadal si za to dnes už stokrát. Prvýkrát, prvý, prvučičkýkrát zabudol cestou sem kúpiť čokoládu. Ešte sa spamätal v bufete, ale ako natruc, tú pravú nemali. Kúpil inú, ale prišiel o ňu pri zákaze vstupu na oddelenie, kvôli prenosu chrípky. Riskol radšej prísť naprázdno. Celé zle.

  Chabo sa usmial a previnilo sklonil hlavu.

  Pomrvila sa a zošuchla ešte kúsok na kraj postele. Tvár sa jej zvlnila potláčanou bolesťou. Trasľavo sa pokúsila nahmatať palcami papuče. Žiadne tam dnes neboli. Sanitárku už nebavilo ich každé ráno obchádzať metlou, keď ich aj tak nikto nepoužíval.

  Opatrne jej priložil ruku na chrbát, prešuchol sa až k pásu, zhrozený, kam sa mu ruka prepadla. Veľmi schudla. Skúsil ju prevážiť a preniesť tiaž jej tela na svoje plece, ale bránila sa. Chcela vstať sama. Chcieť nestačilo...

  Telo vystavené záťaži sa započalo potiť a nekoordinovane triasť. Vrátil ju do sedu.

  - Najskôr tie ponožky a papuče a prinesiem aj župan. - pomaly ju púšťal, ochotný poplniť, čo si nahlas nakázal.

  Márne otváral zásuvku, aj skrinku, ponožky, ani papuče nikde neboli.

  - Nepotrebujem ich. Už ich ...nikdy...nebudem potrebovať. - zamrmlala a oberala z lona nočnej košele neexistujúce žmolky.

  Keď sa naposledy zhováral s jej ošetrujúcou lekárkou, vravela čosi o depke. Vraj je to normálne a labilné osoby, ako ona, si tým prejdú počas rekonvalescencie v rôznych intervaloch dokonca niekoľkokrát. Márne jej vysvetľoval, že táto tu bude bojovať a labilná teda nie je. Doktorka sa len zhovievavo usmievala.

  - Nebude spolupracovať. Nemá motiváciu. Tam vonku ju čaká vyšetrovanie, súd, možno väzenie. Nemá sa o koho oprieť. Nikto, okrem vás, za ňou nechodí. Podpora rodiny je veľmi dôležitá. A vy?! Kto ste pre ňu vy?! Viete jej na to odpovedať tak, aby sa mohla o vás oprieť? Môže chodiť. Jej nohy sú po zlomeninách vyliečené, fyzioterapia naordinovaná, oporný systém funguje. Mala šťastie v nešťastí. Teraz je to na nej. Na jej psychike. Psychologičku odmietla. - uzavrela lekárka anamnézu, aj svoju dávku pomocnej ruky, keď ňou zovrela tú jeho a potom stisla palec do päste  s prianím: veľa šťastia.

  Zatiaľ ju šťastnú nevidel.

  - Už ti nikdy neprinesiem ...čokoládu, Emilie. - založil ruky za chrbát a vystrel sa. - Pretože...po toľkých mesiacoch som dospel...skrátka mám dojem, že obyčajnej už bolo dosť a teraz je čas na...horúcu čokoládu. - nadvihol obočie.

  Pochopila. Ústa sa jej však vykrivili smerom dolu.

   - Nikto nemá chuť na kripla! Ani ty nie si na tom tak zle, aby si...si to rozdal s reťaskou, čo sa nevie ani ...Choď preč! - pritlačila ruky o lono, akoby sa chcela zaprieť, ale skoro ju prevážilo a nebyť jeho, spadla by z lôžka dolu nosom.

  Podobral ju, ľahkú ako pierko a položil krížom cez posteľ. Skúsila ho kopnúť, ale len bezmocne vysielala príkazy nohám, tie sa iba chveli. Ruky mu však dali zabrať. Odhodlaná sa posadiť, ba aj postaviť, chaporila sa v perine, ako chrobák vyvalený na krovkách. Bezmocný, zúfalý. Bolo mu jej ľúto. Riskujúc inzultáciu pomohol jej sadnúť si späť na predošlé miesto a ustúpiť do bezpečnej vzdialenosti, akú mu naznačila vystreleným ukazovákom.  

  - Máš vypadnúť! - zazvonila na sestričku.

  - Máš dva dni. Kým prídem s tou horúcou čokoládou. - rozlúčil sa šeptom tesne pri uchu.

  Bozk nevyšiel. Uhla sa.

  Tresol dverami na aute.

  Emma zašramotila kľúčikmi v zapaľovaní.

  - Podľa ksichtu vyzeráš, že to už vie. Podľa toho, ako ťa poznám, si jej to nemal odvahu povedať. Takže? Čo si jej povedal? - skúšala naštartovať, ale skôr čakala jeho odpoveď.

  Tú si nemôže nechať ujsť.

  - Povedal som jej, že s ňou chcem spať. - natočil sa k pásu a pripol sa.

  Zízal stále pred seba.

  - Pako! Čo si tým chceš dokázať? Komu? Sebe? Jej?! Sorry, kámo, nemám pocit, že by si šalel z lásky k nej. Ani predtým, ani teraz. Toto tu sú len zdvorilostné návštevy. Hryzie ťa svedomie. Nestačilo ti, že sme toho grázla dostali za mreže, máš pocit, že niečo dlžíš aj jej. -

  - Dlžím jej... - stopol sa.

  Emma má pravdu. Emma má vo všetkom pravdu! Emma je horšia ako svedomie...

  - Robo, spamätaj sa! Toto nie je cesta. Nemôžeš sa priviazať k niekomu len preto, že to pomôže jej zotavovaniu a postaví ju to na nohy. Hej, aj ja som hovorila s lekármi. Poviem ti pravdu. Ona dúfala, že ju ľúbiš a ďalší život by možno šiel vo dvojici lepšie, ale Emilie nie je sprostá. Lásku a kašel neskryješ. A ty... nemáš čo skrývať. Ty ju skrátka neľúbiš. Ona to cíti. Priznaj si to konečne aj sám a netráp seba, ani ju. - konečne naštartovala.

  Vrazil medzi zuby hánky a hrýzol.

  Emma má pravdu. Emma má vo všetkom pravdu! Emma je horšia ako svedomie.

   - Kúp nejaké teplé ponožky a papuče. Ja zoženiem na piatok horúcu čokoládu. - omilostil hánky.

  - Super. - pomykala šoférka dlhým vrkočom. - Dať babe nádej a potom jej vraziť pravdu rovno do srdca a vytrhnúť jej ju odtiaľ jediným slovkom.  Tá dvojročná zahraničná stáž sa nedá odmietnuť! Uvedomuješ si to?! Vedenie na nej trvalo, ako na kompenzácii tvojho prínosu v tomto prípade. Čo by iný dal za takú možnosť. Nemôžeš to odmietnuť! Nemôžeš to vzdať! - zaškrípali kolesá, ako pridávala s výčitkami plyn.

  - Ja nikdy nič nevzdávam. Potrebujem ďalšie tri letenky. Papiere nechávam na teba. Roniine a Robkove údaje dodám, o Emilie vieš všetko. - klopkal si prstami na bok dvier.

  - Robo?! - prudko zahla do zákruty.

  - Máš pravdu! Máš vo všetkom pravdu. Si horšia ako svedomie! A preto tu zostaneš...a budeš mi polievať kvety v byte. -

  - Ty máš nejaké kvety? V byte? -   

  - Ty nevieš?! Myslel som si, že vieš o mne a mojich veciach, citoch,  pohnútkach, skrátka o všetkom, čo sa mňa týka, úplne všetko! - zatiahol sarkasticky.

  Pochopila.

- Aké číslo tých papúč? - spýtala sa pokojne.

  Usmial sa.

  Emma je Emma. Má ju rád.

domiceli