OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 29. kapitola

OUAT

28. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Ej, čo koho, do toho...

  

   Bundu si dal dolu až teraz. Aj keď tu naozaj nebolo teplo, chladivá atmosféra patrila k nábytku. Všetko prísne studené farby. To sú tie, kde cítiť miešanie s bielou. Pamätal si ešte zo školy. Z tej základnej. Tá životná ho naučila o miešaní podstatne viac. Aj o nemiešaní sa, ale to mu veľmi nešlo. A asi ani dnes nepôjde. Intuícia sa mu už vyškierala spoza nejakého toho mozgového laloku. 

  Nábytok: bŕŕ.  Zima, zima, zima... Zrejme to mal aj v návode na údržbu: Univerzálne ošetrovateľné chladom. Odstraňuje povlaky, škvrny, odpudzuje vodu. Aj návštevy. Jeho teda nie. Udomácni sa a basta. Bunda ide dolu. Už je. 

  Nenašiel pre ňu miesto. Minimalizmus jej bytíku znemožňoval stratiť ju v bordeli, na aký bol zväčša zvyknutý v iných dámskych privátoch. Dokonca sa ju aj bál preložiť cez opierku. Bola príliš bledá. Komparácia s majiteľkou zamietnutá. Mohla niečo naznačiť, kam s tou sprepadenou bundou, mala ho odbremeniť, ponúknuť, obslúžiť...ale ona sa tak vžila do pozície pozorovateľky, nezainteresovaného  "oka kamery", až takmer zabúdala, že je tu doma. 

  Trvalo jej, kým vstala. 

  A, to budú arašidy, minerálka, misa s ovocím, pukance a zapnutá telka...

   Otvorila dvere do vedľajšej izby a vrátila sa ku kreslu.

   - Nemám večeru, ani šampanské. Celý deň som premýšľala, čo vlastne budeme my dvaja spolu robiť, tak som iba prevliekla návliečky. - poďobala prstom za chrbát. 

  Nahol sa. Spálňa? Spálňa.

  Bunda sa mu z ukazováka zošuchla konečne na podlahu. Načiahol sa za ňou, ale kopla do nej, aby ho nevyvádzala z koncentrácie, o ktorej navodenie sa snažila. Trochu sa vrátila do hĺbky kresla, mrvila sa, ale to len obratne zvliekala zo seba blúzku, čo nahrádzala sveter aj župan. Pošúchala obnažené ramená. Pár minút a vylezie husia koža. Pozrela na neho.

  Je na ťahu. Žiadne blbé reči? Fajn, vystačí si sama.

  - Nemusíš ma prenášať cez prah, ale nasleduj ma, lebo tu o chvíľu zamrzneme. - lapla ho za dlaň voľne pohodenú medzi rozkročenými kolenami a potiahla.

  V malej izbe vedľa bolo naozaj teplejšie. Alebo to len pot, čo ho zalieval, naberal na obrátkach pri kotúľaní sa od korienkov vlasov. Ilúzia tepla. Ale čoby!  Mala krb. Elektrický. Krb a posteľ s množstvom mäkkého čisto bieleho príslušenstva. Pripustil by, že v nemocnici bol výpredaj, či vyraďovačka starých plachiet, keby tieto neboli luxusné.

  Vtiahla na lôžko, zostanúc v sede a poklopkala na miesto vedľa seba. 

  Škoda neprijať. Vliezol ako poslušný psík do koterca. Ak rifle budú púšťať, zostanú jej po ňom nepekné indigové fľaky. A fľaky od všetkého ostatného, čo do nich počas dňa votrel. Preletieť možný zoznam nebolo kedy. Zatiahla ich akousi prikrývkou, na ňu dekou a poťahom, skrátka zopár vrstiev tepla.

    - Je to takto lepšie? - vytiahla kolená  a zaborila medzi ne holé paže.

  Zrkadlovo jej pohyb zopakoval. Bude lepšie uväzniť obe pracky a poriadne, hovorím, poriadne, ich stisnúť kolenami. Poriadne!

  Oprela sa o čelo postele. Oprel sa o čelo. Ruky držia zakvačené? Držia.

  - Tak začnime. - vystrela prsty oboch rúk rovnako zacviknuté medzi silno zovretými kolenami, ale ona skôr zo zimy, nie, že by im nedôverovala.

  Ani sa nepohol. Potom sa mu pohlo niečo v lebke, tam, kde mal byť zdravý rozum.

  - Kde berieš tú istotu, že tvoju ponuku nezneužijem? - už mu teda nedalo.

  Ani brvou nemrkla. 

  Teplo sa len pozvoľna dostávalo k ich telám, navyše ku každému zvlášť a dráždilo len minimálne. Takže zachovať chladnú hlavu... bude aj tak problém. Aj s uväznenými rukami. Ale nahnúť hlavu trochu doboku smie.

  Premeriaval si jej profil. Chvíľu mu to dovolila. Počítala v duchu do desať. Potom do dvadsať.

  - Začni už. - zopakovala.

  Vôbec sa mu nechcelo. Izba voňala. Ona voňala. Posteľ tiež. Nič nerušilo ticho a pohodu, načo to kaziť planými rečami. S nimi totiž, na to dá hlavu, počítala. A just nie. Usmial sa.

  - Mám aj nejaké meno? - na okamih pozrela jeho smerom, ale radšej to viac neriskovala. - Myslím, ako prípad. Čo vyšetruješ. - doplnila, aby sa mohol chytiť.

  Usmial sa zas. Cítil, ako sa mu potia nohy. Chvalabohu, že si nevzal tie teplé ponožky.

  - Veľmi ťa sklame, ak...poviem, nie? -

   Prikývla, že veľmi.

  Pár minút štronza a mlčania.

  - Mala som oveľa krajšiu izbu. V nej by sa ti určite páčilo. Spoločnú síce s ostatnými dievčatami v pestúnskej, ale mala farebné tapety. Dobre sa na ne lepili obrázky a fotky. Dovolili nám to. Z police na knižky viseli moje náhrdelníky a svetielkovali, keď niekto mal zapnutú nočnú lampu. Bolo tam teplo... - zahľadela sa na krb, v ktorom síce blikali plamienky, ale ako správne pochopil, bol na ozdobu, nie ako výhrevné teleso. Všetko je  len ilúzia.

  Tri deky a jej telo pár centimetrov od neho, však... Rád by sa odkopal, ale bál sa, že jej pohostinnosť by tým urazil. Trochu náporu tepla ešte znesie. Roztriasol vlasy. Boli už polovlhké. Kto ti dovolil oslobodzovať ruku?!

  - Prečo si si aj túto nezariadila podľa svojho vkusu? - položil si básnickú otázku. Prečo?! Preto! Pre toho! Bodka. Veta zostane nerozvitá.

  - Nie je to moja izba! Som tu len v podnájme. - zaprízvukovala.

  Ticho. Teplo. Nedostatok tekutín.

  - Tak veľmi som chcela vidieť tú tvoju, izbu, vieš...že... viem, takto sa správajú len vtierky a nemala som s tebou ...k tebe ...vtedy ...vôbec chodiť, ale...fakt som chcela vidieť tvoju izbu. Jej charakter, vieš. To veľa o človeku prezrádza...- zrýchľovala preslov a aj sama sa akosi pomaly, pomaličky odkopávala.

  Zarazila sa v polovici snaženia, stiahla vyrovnané nohy zas skoro pod bradu a vytiahla cez ne všetky vrstvy.

  Predstavil si svoju izbu. Nedomaľovanú, nedoupratovanú, plnú použitých, aj nových novín po kútoch, čo sa ešte môžu zísť. Ledva aspoň vyvetranú.

  - Nepáčila by sa ti. Tak ako ani ja. - nerozpakoval sa jej pripomenúť, že už ho ráčila zaškatuľkovať medzi koporosty nehodné záujmu.

  - Aj tak ju nikdy neuvidím. - zatiahla smutne. - Viem, že si ma odpísal, ako prípad, čo ani nemá poriadne meno a tvojou úlohou je ho len dotiahnuť dokonca. Nepomôžem ti. Nemôžem. Nie som bonzák, ani špina, čo potápa ľudí, ktorí... - sklonila hlavu. - A ani ja nechcem, aby si mi podal akékoľvek informácie, čo podsunúť jemu. Nič mi nehovor. Poviem, že som to skúsila, ale ty si sa nedal ani nalomiť, ani zbaliť a vôbec... iba si to na mňa hral a keď vyšlo najavo, že je to obojstranné...- šermovala rukou v chabom svetle a dopĺňala ňou chýbajúce argumenty.

  - Nedáš si aspoň maličký kúsok tej čokolády? - skočil jej do preslovu. - Možno by ti...zachutila. Niekedy treba skúšať nové, nepoznané...- približoval sa. 

  Skúsil to zas za uchom. Nadýchnuť sa z nej. Opatrne natočila k nemu tvár. Takmer sa už dotýkali nosmi. Stačilo trochu pohnúť bradou a pery mali druhé pery na dosah. Na dotyk. Len taký letmý. Krátky, prchavý...

   - Sladká, ale nie je to pravá...čokoláda. Je mi ľúto. - ohodnotila ochutnávku, vytočila telo a vykĺzla z postele tak obratne, že len prepadol, stále natiahnutý na jej predošlé miesto, rovno do epicentra vankúšov. Aspoň, že voňali po nej. To bude malá útecha, lebo teraz príde prednáška, že je ako ostatní chlapi, bla-bla-bla... už sa len nadýchnuť.

domiceli