OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 28. kapitola

OUAT

28. kapitola

Pristrihnuté krídla

Ešte som sa neoženil...

    Aj chcel sondovať okolie, aj sa mu nechcelo pátrať po civičoch. Civiakoch? Civiacich? Snažil sa držať veľkú čokoládu iba slabo opretú o prsty, aby sa neroztopila, ale zas aj, aby ju každý videl. Nepatrí sa chodiť na schôdzky naprázdno. Naslepo si nebol istý. Čo je to vlastne za dievča... Niečo ho k nej ťahalo, ale srdce mlčí. Nie ľútosť, nie povinnosť, nie prípad, nič z toho. Niečo... nevysvetliteľné, nedefinovateľné, ale...  Srdce mlčí.

  Vyrovnal ťažisko čokolády, aby mu z dlane nevypadla. Čokoláda je fajn. Kvet sa mu videl nevhodný. Kto už dnes chodí s kvetmi?! Tamtie pôjdu na pohreb, sú v baliacom papieri s čmuhami, nepriesvitnom. A hentie boli vo výpredaji, možno niekde do chodby singlovky zo sídliska. Odkväcnuté tulipány. Viac kvetov cestou k nej nestretol.

  Zrýchlil. Aj cez cestu prešiel neopatrne a hneval sa na autá, nie na vlastnú ľahkomyselnosť. Ani pred vchodom nezaváhal, až na medziposchodí. Kondička nepustila. Prísť zadýchaný a nafunieť na ňu pozdrav, asi nebude to pravé orechové. Nemal kupovať orieškovú. Bude liezť do zubov. A znervózňovať. Si mimo? Potíš sa...

  Aj by pootvoril vetrák, ale parapetu okupoval popolník. Je jej? Mala cigarety, aj zapaľovač. Ale nehodili sa k nej. A na týchto vajgloch neboli odtlačky rúžu. Vždy má na ústach rúž. Aj dnes bude mať. Lesklý a lepkavý. Bude skrátka pripravená a upravená. Zhodnotiac, že dych je stabilizovaný, vykročil.

  Zaklopkal nechtami. Otapetované dvere stlmili škrabotanie, ale aspoň to neznelo nepríjemne.  Natočil sa vpravo, jeho ľavá strana fejsu vyzerala...vraj vyzerala. Či lepšie, to už Emma nevravela. Len sa menej mračila, ako na tú pravú.

  Pootvorila, kým otvorila. 

 Úryvok z „odpadovkového“ blogu na pokračovanie. Začnime handrami. Biele bavlnené tričko, sivé tepláky, priesvitný župan s pintou. Voľne vejúce. Farba, neidentifikovateľná. Nie, je to telová. Má tmavšie vlasy a ...je to tu, lesklý rúž. Neusmieva sa. Nevíta ho. Nepozýva ani dnu?!

  - Nejedávam čokoládu...kvôli pleti. - založila prameň za ucho a zas ho odtiaľ vytiahla, uvedomiac si, prečo musí byť viac v tvári.

   Videl to.

   Ale ona si paranoidne automaticky vsugerovala, že ten krviprelievačný výbuch sopky s lávou vyliatou po celom ostrove, s troskami zaschnutých kryštálov po obvode, čo jej dnes svojou neprestávajúcou seizmicitou skontaminoval celú tvár a zohavil ju na nepoznanie, aj keď mal pol milimetra a farbu len o odtieň tmavšiu ako tá pleťová, ho musí znechutiť na celý život a iste sa mu obracia žalúdok a práve sa zaprisahal, že sa jej kvôli tej ohavnosti v živote nedotkne! Dotkla sa minipupáčika dolu na brade sama.

- Môžem to prekryť make-upom, ale doma to nerobím. – ospravedlnila niečo, čo vôbec neriešil, lebo si to vôbec nevšimol a zároveň aj to, čo si všimol už včera a čo riešiť chcel, ale teraz už nemohol.

   Vyrážka  na rozhraní spodnej čeľuste, naznačovala hormonálnu nerovnováhu v tele a tiež veľa stresu. Poriešené odborne z jej strany aj s dôkladnou teoretickou aplikáciou minulej, terajšej aj budúcej liečby. Ak mu to nevyfučí z lebene, o štrnásť rokov môže Robkovi robiť vizážistu a poradcu pre veci puberty a spol.  

  Modrinové pozostatky všade inde signalizujú však čosi horšie. O tom nič nevravela. Neriešiteľné? Z jej strany asi hej. Z jeho?

  Klopila oči. Ustúpila o krok, kúsok za dvere, je lepšie skryť polovicu boku, aby pôsobila útlejšie a aby mohol vojsť.

  Odhliadnuc od toho, že všetky hrajú imidžové divadielko, aby sa predstavili v čo najlepšom svetle, čakal, že vyjde nahodená do ležérnej elegancie, ako ostatne vždy, s výhovorkou v štýle: Och, nečakala som návštevu, len som si tak odbehla od sporáka k dverám a to tu ty?! Och!  

    Vážne si to čakal?! Nie, čakal ženu vampa, vianočné svetielka a španielske rytmy. Čakal magistru z lekárne v lolitovskej minisukničke s cigou marišky. Čakal županček na mokrom tele. Čakal, že mu vôbec neotvorí po tom, ako ju včera nezachránil, ani sa o to nepokúsil, pretože je práve zožratá drakom. 

  Vyzerala ako dievča. Síce vysprchované, napatlané dvojitou dávkou tekutého mydla, zásadne parfémovaného a oblečené v čistom. Prevdepodobne je to rovno pyžamo. Pohodlné, antisexuálne. Čiže plány na noc asi nemá.

   - Obzeráš si ma? -  zatiahla sa do kresla, vyložila nohy pod seba a pred seba natrčila chlpatý vankúš namiesto štítu.

  - Ani nie. Máš spodné prádlo, nič nepresvitá, škoda námahy. - vybľafol, aby reč nestála.

  Preklopila vankúš na kolená a bradu namierila na druhé z kresiel.

  Odložil čokoládu na pracovný stôl, ktorý nekorešpondoval s ušiakmi, kde kempovali.

  Toto nie je študentská izba. Vkus a drahé artefakty. Bez ladu a skladu, ale to len naoko. Inak maximum pohodlia.

   - Som tu len v podnájme. – zachytila jeho nenápadné, ale jasné obzeranie sa. - Nemám na vlastné bývanie. A áno, toto všetko patrí jemu. - vstala, otvorila skrinku, ale namiesto alkoholu a pohárikov vytiahla odtiaľ ponožky. Dva páry.

  - Pokazilo sa podlahové kúrenie. Dve vrstvy to spravia. - podávala mu jednu z úhľadných bambuliek. 

  Zachytil jej tvár zblízka. Pohľad už nie.

  Dve vrstvy by to možno spravili, ale ako sama povedala, nenamaľovala sa. Ani tie pery nie sú narúžované, len si ich často oblizuje, aby tak pôsobili. Sledoval, ako si naťahuje ružové bodkované príšery, ktorých fialkové sestry držal v dlaniach a zatiaľ si ich len pohadzoval. Všetko asi predsa len nepatrí „jemu“. Fialové s modrými srdiečkami iste nie. A kiežby ani to dievča v sivom. Táto farba prevládala.

  - Obuj si ich. - mykla kútikmi, ale úsmev to nebol.

  - To určite! Ja sa ti chcem páčiť a nie zhovadiť sa tu, aby si nemala najmenšiu chuť sa mi vrhnúť do náručia. - poznamenal, drsne stlačiac froté hrudu, odhodil ju za seba.

  - Nie si pekný a si aj nevychovaný a otrlý. Nemáš spôsoby a nevieš flirtovať. A nechaj si komentáre, čo z toho má on, keď...nebol vždy taký! Ty ho nepoznáš a to, čo si počul, to...nebol on...akého ho poznám ja. - doplnila rýchlo a stiahla sa do ešte menšieho klbka, až sa takmer v tom kresle strácala.

  Preboha, ona toho gaunera ľúbi! Natiahol hlavu dopredu, či sa mu to len nesníva. Ale ploštice, alebo páchateľ za závesom, tu naozaj neboli. Len dievča s našpúlenými perami s hrdo dvihnutou bradou ďobnutou takmer neviditeľným  pupáčikom, presviedčajúce samú seba, že to, čo robí, je to správne. Orechové.

- Oriešková. - siahol po čokoláde, roztrhal obal a odhryzol si riadny kus. - Pokojne si daj. Nemaj strach! No tak, aspoň kúsok. Maličká ochutnávka. Uvidíš, aká je dobrá a sladká, rozplýva sa na jazyku a ten pôžitok z chuti. - vyšepkával reklamu.

  Žul sám. Prižmúril oči, oprel sa pohodlnejšie a predstavil si jej pery. Bol smiešny sám sebe, ale bizarnosť tohto rande sa ešte len roztáčala.

domiceli