OUAT
24. kapitola
pristrihnuté
krídla 2.
Mal som
píšťalôčku...
Čumela na dvere.
Čumela na ňu.
Emme nešlo do hlavy, že ju tam nechal za
priplesknutými dverami, bez privítania, bez rozlúčky, bez problémov a bežal
za...za Emilie?!
Ronii nešlo do hlavy, kde došľaka chodí ten
jej brat na takéto hubaté štetky, ako je táto bloncka. Čo jej pamäť siahala,
bol skôr utiahnutý, introvertný a ďalšie superlatívy ju nenapadli, iba niečo
ako pukatý, vytiahnutý, trápny, vyhúkaný, rozpačitý, škaredý a nemožný,
pätnásťročný ťuťmák, čo sa červenal, aj keď videl holú kožu mrazeného kuraťa a
toť, behom pár minút sa tu vyskytli samice ako z Voque. Hubaté štetky. Jedna
hubatá. Štetky obe. Dohodnotila.
- Idem ti ustlať k Robkovi do izby. Prinesiem
ti moje tričko. Si síce tučnejšia, ale možno ti padne. - neodpustila si
zadrapiť.
Emma konečne odtrhla zrak od ošúchaných
dvier, ktoré jej aj tak na nič neodpovedali a zagánila na hostiteľku.
- To je od vás milé, ale mne postačí gauč v
obývačke. -
- Nemáme gauč. Nemáme obývačku. - slušne
odvetila žena, rada skonštatujúc, že toto bude staršie vydanie frajerky, ktoré tu zrejme ešte
nebývalo. Staršie vydanie znamená, že patrí do koša. Staršie vydanie - nejaká
frajerka. Jedna vybavená. O tú prvú sa postará neskôr. O túto dnes a ráno ju
vypoklonkuje, aby nemala chuť sa sem viac vracať. Úsmev sa jej rozširoval.
- Ako dlho už nechodíte s Robom? -
neodpustila si, márne pátrajúc, kde jej podarený brat má nejaké voľné návliečky
a deky, prípadne hocičo, na čom a pod čím by sa dalo ešte vyspať. Otváranie
kredenca sa jej zdalo bizarné, ale čo ak...
Emma sa mračila.
- A ako dlho vy? Ako vidím, veľmi rýchlo a
bez výčitiek vás práve vymenil za novší model. - vrátila dáme kompliment mieriac
ukazovákom na vchodové dvere, kde zmizol nádejný párik. Beznádejný, ako poznala
jeho.
Len kývla rukou.
- Na hentú nemá. Toho sa ja nebojím. - tresla
dvierkami, čo nedoliehali a ustrnula, či náhodou nezobudila malého.
- Ale, čo ak chce novší model aj "hentá"?
Čo ak jej ten ocvočkovaný magor už nie je dosť dobrý a rada by sa dostala z
kola von?! - zatiahla Emma a priblížila sa k nej bližšie, ako sa patrilo. Vedela,
že prekvapí, aj prekvapila.
Ronia zbledla.
- Kto ste? A čo tu vlastne robíte?! Odkiaľ
viete o...Norovi? - zneistela a ťahalo ju kdesi ku chladničke, aj keď dobre
vedela, že v nej už nič s promile nenájde. Odtiahla aspoň stoličku a sadla si.
Musela. Nohy dali povel a celé telo sa ocitlo v triaške.
Emma s nevôľou pozorovala jej absťák.
Závisláčka. Na druhý pohľad. Neliečená. Na prvý... Teraz už trochu pochopila.
Asi sa tejto socky ujal zo svojej nevykoreniteľnej veľkodušnosti. Prisadla si
zboku k nej. Skúsi byť obdobne ústretová.
- Som Emma. Som jeho kolegyňa a robím si tu
svoju prácu. Makám na prípade. Priznávam, že tu nájdem práve ju a aj vás, to
som nečakala, ale možno mi budete môcť pomôcť viac, ako on. Robo zrejme netuší
nič. Alebo...? - nahla sa k vykoľajenej žene, kladúc otázky, ktorým ani sama
nerozumela, ale takto ju to naučili.
Dopytovaná záporne zatriasla hlavou.
- Nevideli sme sa roky. Nepýtal sa. Nechal ma
tu, akoby nechal každého. Aj prašivého potkana, keby zaškrabotal na dvere. -
- To je Robo. - uznanlivo prikývla Emma,
zatiahla vlasy na aj tak pritesno zatiahnutom vrkoči, ale rozhodla sa kuť želežo
za horúca. - Spomenuli ste ...Nora. Vy ho poznáte? Ako dobre?-
Žena zaváhala. Odpovedala najskôr svojim
rozmykaným dlaniam, potom dlážke, kredencu, stropu, zas dlaniam. Nevedela kam z
konopí.
- Viac, ako dobre. Nebudem o tom ...nechcem.
- chcela vstať, ale stiahla ju späť.
- Budete musieť. Toto je vyšetrovanie a verte
mi, radšej takto, ako oficiálne. Môžeme vás predvolať. To viete konfrontácia...-
dokladala vážne.
Zabralo.
- Ale sľúbte mi, že on... Nechcem, aby o tom
vedel. Stratil by posledné ilúzie. Ja...ja vám poviem čokoľvek, ale vy mi sľúbte,
že sa s tamtou nedá nikdy dohromady! S ňou nie! Nenávidím ju...- triaška
zosilnela, pridružilo sa kymácanie.
Emma spozornela. A jéje. Ide do tuhého. Útlm
skončil. Buď niekde nájde aspoň štamprlík, o čom silne pochybovala, ako ho
poznala, keď sa snažil prevychovávať pouličné krysy, alebo bude zas samá
modrina, ako sa ju bude snažiť udržať v pokoji, ak začne vyšilovať. Robo, Robo,
nechaj tú dobročinnosť aj nočný dozber ďalších feťáčok po uliciach a ťahaj rýchlo domov... prosila v duchu a s nádejou
zízala na dvere.
- ...hentaká si ho nezaslúži! Nech je aký je,
je môj...a nedovolím... - pokúšala sa Ronia vymotať sa od stola, ale akoby sa
jej zahmlievalo pred očami a orientácia v teréne bola razom nemožná.
- Ok,
súhlasím...- nahla sa nad ňu a pokúsila sa ju upokojiť. - Treba ísť asi spať.
Poďte. Pozhovárame sa zajtra. - vyťahovala ju spoza stola.
- ...nič mu nesmiete... Sľúbili ste mi to.
Nič sa nesmie dozvedieť! Zranilo by ho to... Nechcem, aby bol zranený. On nie,
je to správny chlap...- vydávala zo seba skôr zvuky ako slová.
Správny chlap stál medzitým opretý už o
veraje.
Tu sa ľudia akosi často opierajú o veraje.
Pomyslela si Emma bezmocne zápasiaca so ženou, čo sa s hrôzou dívala tým istým
smerom a rolovala naspäť, koľko toho asi počul.
Bez slova podišiel a pomohol Emme doslova
odtiahnuť ju.
- Sem nie, to je Robkova izba. Tu budeš spať
ty. - obišiel prvé dvere a drgol do tých vedľa. Zavial odtiaľ ostrý vonkajší
vzduch. Vyvetrané, ako sa patrí.
Aj mu chcela niečo odpapuľovať a vysmiať sa
jeho nabubralej okázalosti a budovaniu si kultu osobnosti typu: "Robkova
izba", ale s Roniou bolo trochu práce. Nie zas veľa. Vtiahla do
pripravenej voľnej postele, pritlačila sa k múru, stočila do klbka a zatíchla.
Hodil na ňu roh paplóna a mlčky vyšiel.
- Nebojíš sa ju nechať samú? - vychádzala
Emma po špičkách a zozadu zatvárala dvere, aby nebuchli.
- Bojím sa ju nechať s tebou! Keď som odchádzal, bola pokojná! A toto je
asi tvoja práca, však?! - zachrčal, rešpektujúc spiacich.
Párkrát sa zhlboka nadýchol aj vydýchol, kým
otvoril dvere na druhej izbe a mykol na ňu hlavou, aby šla za ním.
Otvorila dokorán ústa, aby mu vyčinila, ak si
myslí, že s ním dnes bude spať, lebo prvé dva pokusy boli neplatné, ale v
poodchýlených dverách, vo svetle lampičky videla hlavičku dieťaťa. Otvorené
ústa sa zmenili na čosi strašidelnejšie. Presne vedel, čo mu chce povedať...
"Nechám ťa tu dva týždne samého
a..."
Priložil prst na pery, aby radšej mlčala a
usmial sa. Hoci mu do smiechu z dneška ani veľmi nebolo.
domiceli
Noro? :D ale veď dobre...len nech si to už povysvetľujú, lebo bude guláš :D
OdpovedaťOdstrániť