OUAT - Pristrihnuté krídla III., 31. kapitola

OUAT

31. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Melódia oberačiek

    Dá jej tú s utopenou lyžičkou alebo tú bez? Díval sa do hrboľatých štvorfarebných hladín a na obdobne plisovanom čele začali sa z pary horúceho nápoja tvoriť kropaje. A to ešte ani nezačal rozhovor. Pastelové odtiene s čokoládovou neladia. Emma by obsah šálok vyhodnotila, že to vyzerá, akoby sa práve vygrcal jednorožec a potom mu vyslopala obe skôr, než by sa spýtala, čo to vlastne je. A pre koho.

   Pre ňu. Sedela, akoby sa opaľovala. Natŕčala tvár svetlu. Kedysi jej ktosi povedal, že má krásny profil. Natŕčala mu profil. Ješitne, bezostyšne. Žensky márnivo. Zbytočne. Zízal na ružovo-žlto-zelenkavé hrbolce.

  - Fuj! Čo to je? To je teda riadne odporné! - poďakovala, ale chamrala oboma rukami.

  - A to ešte netušíš, respektíve, si nevieš iste ani predstaviť, že to aj tak chutí. Horúca čokoláda s marshmallowkami. - priťukol si vlastnou šálkou spokojný, že prvý bonmot, čo si pripravil, mu aj vyšiel.

    Nebola ťažký spoluhráč. Dala sa krásne vyprovokovať, aj schladiť. Robil to bezstarostne, bez citu a bez problémov, ktoré zväčša prišli až potom. Pre ne má druhý bonmot. Podľa zmeny výrazu jej hladkej, teraz vážnej tváričky, bolo jasné, že vie, že vie.

  - ...neviem si to ani predstaviť. Nechutné...- priznal sa dobrovoľne s citáciou, krúžiac prostredníkom po tenkom okraji šálky.

  Úbohé marshmallowky tu dožívali a spájali svoj špongiový život s hnedou šlichtou z prášku. Presne takto si pripadal aj sám. Instantne. Pena namiesto života. A na povrchu kukuričný škrob. Hej, počul, že povedala, že je škrobený... netuší, aký je to škrobený. Videl iba marshmallowky.

  Ona sa usmievala. Tak boľavejšie, ale bol to úsmev. Neopätoval. Do kosti urazený, že si pred akosi kamoškou cez mobil vylievala svoje pocity so spolužitia s ním. Spolužitia, ktoré sa ešte ani nedostalo na hraciu plochu, len netrpezlivo čakalo za plexisklami mantinelov, kým... Na striedačku? Je len náhradníkom?! S tým musel rátať. S tým nejaký chlap nechce rátať. Nijaký normálny! On je...škrobený.

  - Ako dlho si bola s ním? - neúprosne potopil posledný zelenkastý pahorok pod hladinu. Hnusilo sa mu prst oblízať.

  - Dlho. - pokojne chlipkala a špičkou jazyka kontrolovala penivý make-up na perách.

  Prikývol. Oprel sa. Nahol sa späť nad nedotknutý nápoj. Oprel sa. Zošuchol trochu nižšie. Odtiaľ sa už nedalo nahýnať sa. Ani byť pohodlne opretý. Ale tváril sa, že presne toto chcel. Nechcel. Chcel ju. Nechcel... Chvíľu premieľal otázku, kým z neho vyšla.

  - Ako dopadlo porovnávanie? -

  - Nakoniec to nie je také zlé, ako som sa obávala...- spomalene dvíhala viečka. Aj to jej ktosi kdesi povedal, že je vzrušujúce. -  Horúca čokoláda je umenie. Nie každý ho ovláda. Ty sa snažíš, nemôžem ti to uprieť, ale...niečo tomu stále chýba. - prižmurovala lascívne oči a jemu sa to začínalo hnusiť.

  - Ten tón sa mi nepáči...- zaprel sa o stôl pri narovnávaní sa, rozkmital svoju šálku, kde hladina stopenými penovými valčekmi stúpla a jasné, že prevalila hrádze a zaprasila obrus.

  - Presne tohto som sa bála. A aj sa bojím. - naberala na palec pomaly stekajúce husté pramienky čokolády a vracala ich cez okraj.

  Túto už dnes piť aj tak on nebude. Vážne sa mu pozrela do očí. Veľmi vážne. A rovnaký pohľad vrhla na ženu stojacu vo dverách kuchyne s chlapčekom zasasankovaným o jej vypuklý bok.

  Tá mala pery zaťaté. Pohľad tiež a rada by aj nechty, ale kvôli nemu sa stále ovláda. Stále ovláda. Stále iba ovláda.

  - Lobko! - natiahol k nemu svoju polepenú náruč.

  - Nehovor mu tak debilne, potom sa nikdy nenaučí normálne rozprávať! - zasiahla rázne matka, spustila mu chlapča na kolená, nadvihla šálku a praskla na stôl vecheť, ktorý akoby stále nosila prilepený o dlaň. Tak mu to aspoň prišlo. Stále po ňom aj po Emilie niečo pucovala. Väčšinou jemu žalúdok.

  Malý sa načiahol za otvoreným balíkom sladkostí a s nadšením lynčoval nachytané minicukríčky v dlani, prekvapený, ako pena po stlačení bojuje a snaží sa zakaždým vyrovnať sa pred nepriateľom a jeho ďalším útokom.

 - Je tam kopa alergénov! Lekárka vravela...- doslova vyškrabkávala zo zúfalo zaťatej detskej paprčky cukríky a hnevala sa, samozrejme, na neho, ako si dovolil také svinstvo vôbec kúpiť. 
 - Ja som ich kúpila. Veľmi mi chutila horúca čokoláda s marshmallowkami. - zaklamala žena v nočnej košeli, prezradiac sa však tým outfitom vopred, že ani dnes, ani včera a ani zajtra... Nikde nebola.  Ani jej nemusela šplechnúť slovo klamárka do tej ružovej vyoddychovanej tváričky.

  On sa do nej zadíval. Tie slová mu celkom príjemne zarezonovali. Takže má chuť... Asi má chuť... Asi. Odprevádzal ju pohľadom.

  Zámerne vytáčala útle boky. Spod prikrátkej košele jej trčali nohavičky. Nezadierali sa, ale aj tak ich ukazovákom vyrovnala.

  - Vravela som ti, čo o tebe trepala tej kamoške a ty si stále nedáš povedať! - tresla Ronia do tresnutia dvier na kúpeľke.

  Jedovato otvorila smetiak, šľahla doň zvyšok sáčku aj ucápaný vecheť. Aj ju by tam najradšej strčila. A poriadne ovalila deklom.

  - Da...dá...dá...- načahoval sa za jej šálkou krpec, obraný o špongijky, naivne dúfajúc, že mu v nej niečo z nich nechala. 
  - Nedá...kakaná teta! - vysvetlil mu, kým nakúkal do nej sklamane a skôr ako mu v tom stihli zabrániť, tresol ju s jedom urazenej kráľovskej detskej dušičky o zem.

  Ronia nabrala všetok vzduch z kuchyne na jeden nádych do pľúc a vypustila ho v jedovatom prúde výčitiek adresovaných jednej jedinej ženskej, míňajúcej im práve vodu v bojleri.

  - ...chvalabohu, že mu nedá, Robko môj... To je jediné plus, čo tá hača nevychovaná, hubatá má a ty si taký mäkký magor, že to ani nevidíš, ani nechceš vidieť!...a...je to jasné... Nikdy na neho nezabudne! Nikdy... -

   - Tak ako ty?! - precedil cez zuby jednou pažou pridržiavajúc vystrašené chlapča, druhou ju ťahajúc zo zeme za lakeť, aby sa mu pozrela rovno do očí. Pozrela.

  Potom chňapla vyzbierané črepy zas na dlážku, vytrhla mu dieťa a zmizla v útrobách bytu. Skúsil sa nadýchnuť, ale nijaký vzduch už tam nebol. V tomto byte je pre toľko ľudí málo vzduchu.

domiceli