OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 18. kapitola

OUAT

18. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Keby nebolo pršalo...

  Sedadlo prímestskej linky. Navlhnutý chlapík, ktorý príručný skladací dáždnik nepovažuje za výbavu hodnú chlapa. Vybíjajúci sa mobil, zúfalo slintajúci po nabíjačke. Skoro ako majiteľ. Zavolať či nezavolať? To je otázka.

  - Skoro si mi oko vypichla! Šťanda jedna! To vás takto v škole učia natŕčať ľuďom rohy knižiek rovno do tváre? Nemôžeš vydržať domov?! - osopovala sa akási pani v úzkom kabáte, ktorej cieľom bolo predrať sa k STOPkovému zvončeku, hoci najbližšia zastávka bola ešte hodný kus cesty na dievčinku začítanú a zjavne v tom čitateľskom ošiali eliminujúcu celé okolie, lebo sa započala s pootvorenými perami obzerať po nejakom princovi na bielom koni, čo by ju momentálne zachránil. A keď nie ju, tak aspoň jej knižku, čo odletela, ktovie-kde.  

    Nijaký princ. Len zvoniaci umieráčik STOPky, čo  rozdráždi vodiča do nepríčetnosti. 

    Aj tak jej nezastaví pred vlastným dvorom!  Tento nie. Je to nechutný mrmloš, ktorému vadia drobné mince, decká s aktovkami, fučiace babky a pravdepodobne aj veľkosť broskýň, typy žiaroviek a kríženie veveričiek, lebo práve to momentálne riešia europoslanci a on pôjde do dôchodku s minimálnou mzdou. Nikto si mu nedovolí dať drobáky, decká strkajú objemné tašky svojim narobeným rodičom a babky skúšajú dať tie dva schodíky na jeden nádych.

  Ženská s fukotom prekročila knižku, čo dievčaťu, ktorému sa neušlo miesto, vysánkovala tučným lakťom z rúk. Čo má čo čítať cestou. V autobuse sa cestuje. V autobuse sa nečíta. Z toho sú hlavybôle.

  On ho mal skôr z parfému jeho prísediacej. Raz videl reklamu na voňavku, ktorá sa v preklade volala: "Slon z džungle". Odprisahal by, že táto používa práve ju. A ešte oranžový rúž. Divoká kombinácia aj na otrlého, ako on. Ešte nie je v stave: schovatý - neschovatý - idem, tak ho podobné neharmonické ženské kombinácie patrične iritujú.

  V snahe získať log čistejšieho vzduchu zohol sa a dvihol knižku váľajúcu sa v uličke. Držal ju nezaujato asi meter nad zemou a čakal, že si ju majiteľka vyzdvihne v jeho súkromnej záložni.

  Majiteľku, sotva trinásťročné dievča, ešte hlboko pred pubertou, podľa plochého hrudníka, strojčeka a debilne natiahnutej štrikovanej čiapky, však vystrčilo na okraj autobusovej spoločnosti a dostať sa späť k svojmu pokladu ju bude stáť pár poprosení, vykrútení úst a možno aj nejakú tú slzičku.

  - To na kerého svatého zvoníte už teraz?! - nedal na seba dlho čakať šofér, tentokrát odhodlaný najust nezastaviť tam, kde by dáme bolo po vôli, ako to zrejme veľkoryso robia jeho mäkkí kolegovia. - Vystupuje sa zadnými dverami! - zreval na postávajúcich, čo sa odvážili vstať minútu pred zastávkou a urobiť krok smerom k nemu a predným dverám.

  Skupina sa poslušne zvrtla k tým zadným a vzala so sebou aj dievča. Mlčky si cestou vytiahlo svoju knižku z jeho ruky. Aj by mu niečo bolo povedalo, aj by to bolo niečo ako: ďakujem, alebo tak nejak, ale ujko, čo jej dvihol knižku, zízal do mobilu a preklikával si nejaké správy. Škoda. Toho ujka asi aj  pozná. Nevidela ho síce niekoľko rokov, ale... Pozná ho. Ktovie, či aj on ju. Poškrabala sa pod čiapkou, pritiahla ruku s knihou k hrudi a ešte chvíľu tajne dúfala, že si ju všimne. Nevšimol. Mal iné starosti...

  Volať či nevolať?! Ak ju zobudí, môže mu vynadať. Ak už má na večer plán, tak tiež, ak nemá a nechce ho ani mať s ním, tak rovnako. Čiže, nemá čo stratiť. Ide sa volať.

  - Klop, klop, klop, doma ste?! - skúsil žoviálne, aj keď časti osadenstva pripadal ako totálny debo.

   Ani nie kvôli otázke, skôr za ten dementný úsmev venovaný sedadlu pred ním a žuvačke, ktorú nervózne začal z neho oškrabávať.

    Iba dievča sa uškrnulo. Trochu hlasnejšie, než plánovalo. Schytalo od neho mračenicu. Ešteže vystupuje. Fuj. Je hnusný a odporný a chvalabohu, že si ju nepamätá. Zvrtla sa mu chrbtom, skoro schytal jej taškou ľavý hák. Mykol sa, schytal pravý hák od nechutného parfému. A ešte rovno do čumáku odmietnutie na druhej strane linky. KO. Sparingy dnes nebudú.

  Bol rád, že nestretol Makovického. Našťastie jeho pes má dosť rozumu na to, aby sa nepýtal von v lejaku. Aj keď má značkovú bundičku. Aj s kapuckou. Prečo on nemá kapucňu? K rifľovým bundám nešijú?

  Neklopkal. Čo ak krpec spí. Úsmev. Nejako sa mu do čítačky dostal nočný zoznam na nákup. Úsmev dva. A to si ani nepredstavil, čo by z ingrediencií mohlo byť? Nie, nemal v práci čas. A aj tak vie, že ženské urobia aj z hovna bič. Ak chcú. Nie, to nebola najlepšie komparácia.

  Chodba pred dverami bola však vytretá. Ronia je poriadna. Ostatne, plienky boli jej potomka, bola to jej povinnosť.

  - Nie je mojou povinnosťou tu za vás umývať tie splašky, susedko. Ani keď mám službu! To si vyprosujem. Nech sa to viac neopakuje! Tu sme všetko slušní ľudia. Chudera vaša mamička, keby tá videla... - osopila sa na neho suseda, dofuniaca sem z prízemia.

  Alebo tu už celé hodiny stojí a čaká, aby mu mohla vynadať, že plienkový sajrajt spratávala osobne?

  - A to decko zas reve. Celý deň revalo. Robte s ním niečo, inak vás napíšem sociálke. Tak veru, tak. -

  Čo povedať. Diplomacia káže mlčať. A on je diplomat. Do chudiny ju pošle len v duchu. Poslal. A vtiahol do bytu.

  Žiadna jedálenská vôňa. Dnes ani tá mliečna. Dokonca ani plienková...

  -  Ronia?! - riskol  budíček pre krpca, ale toto vyzeralo, že byt je prázdny.

  Nebol. Z kúpeľky sa ozýval buchot. 

  To malý nadskakoval vo vani, úporne sa držiac okraja. Bosé nohy, celé červené, búchali do smaltu a dožadovali sa von. 

  - Ronia! - skríkol na ženu sediacu pod vaňou s nohami od seba, s rukami v lone, hlavou odkväcnutou na hrudi. Aj sa mu zdalo, že mu čosi odmrmlala, ale malý začal tak zúfalo nariekať, že sa rozhodol utlmiť najskôr jeho decibely a potom pridať sestre volume.

  To, do čoho cestou do vane kopol, ho nenadchlo. Sklenená fľaša sa trochu potočila a hrkla do práčky. 

  Malého nohy boli ľadové. Zrejme tu stepuje už hodnú chvíľu. Len v rozopnutom body... Pritiahol sa k nemu o vlasy a pískavým zvukom žaloval na mamu a nonkomfort vo vani, kde ho asi zabudli. 

  Ronia, Ronia... Zabuchol za sebou dvere na kúpeľke. Serie na ňu!

   - To si jej nevedel dohovoriť, ako poriadny chlap?! Vás tak poslať ...na nákup... - dohováral mu baliac ho do plienky aj do teplákov. Ponožky pohľadá neskôr. Zatiaľ mu dovolí strčiť si labky do jeho vreciek na bunde. Už to mal celkom slušne nacvičené.

  Chlápä na neho vážne pozeralo.

  - Pá-pá...- nažalovalo na mamu.

  V bunde zazvonil mobil. Zabudol ho pred inváziou detskej tlapky a premenovaním vrecka na papuču odtiaľ vybrať.

   - Tak dobre. Nemusíte ma stále prezváňať a keď zodvihnem, hrať sa na nedostupného. Súhlasím. Beriem tú večeru. O siedmej na námestí pred kostolom. - ozvala sa rázna lekárnička.

  Ani nestihol zaprotestovať. Mrkol na mobil, na krpca, na mobil, na krpca, na vrecko.

   - To si ju ty vytočil, však?! - obvinil ho z náhodne vytáčaného posledne volaného čísla. Malý, akoby rozumel, natrčil mu packu na pac  ako starý kámo. 

  - Ideme pá, pá. - žmurkol na neho a nešťastne povzdychol. Takto si dnešné rande nepredstavoval...

domiceli