OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 22. kapitola

OUAT

22. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Pod našima okny...

  

     Aj mal niečo na srdci, ale na jazyk to už nešlo. Žena vo verajách s rukami prekríženými na hrudi, ako symbol totálneho odmietnutia sa nedívala na sokyňu, ale na neho. Očakávala adekvátnu reakciu, hodnú jej rozkazu. V preklade: bude, ako som povedala. Ty si ju dovliekol, ty ju vypoklonkuj! Inak... Nejaké druhé dejstvo sa už nájde.

 Nebol konfliktný typ a aj keď akosi podvedome  tušil, že jeho mierová misia nebude úspešná, skúsil.

  - Ronia, nekomplikuj to. Emilie bola len ochotná...-

  - Emilie je vždy ochotná...! - skočila mu do reči a po nej hneď zvonček. Dosť rázne. Koniec hodiny. Koniec súdneho pojednávania. Koniec.

  - Zrejme stará Makovická. Sme...ste trochu hlučné. Ktorá z vás si trúfne? - skúsil to negavaliersky odľahčiť, aj sa pousmiať, ale bolo to z tohto obrazu tragédie vyškrtnuté a tá druhá replika, skôr len básnická otázka, detto. Libreto sa prerábať nebude. Tá ženská musí z bytu. 

  Ešte chvíľu vyhodnocoval, či ich môže nechať v jednej miestnosti oddelené len kuchynským stolom a dvoma metrami vzdušnou čiarou, ale zvonček začínal byť neodbytný.

  - Ale, samozrejme, samozrejme, som tu a som plne k dispozícii...- kričal, pozabudnúc na malého, ešte pred otvorením, ale to len aby si sám dodal odvahu a nasadil patrične sebavedomý tón. Trhol dverami.

  - Ty si stále taký nadržaný, že by si pototo aj zástrčku, keby netriasla...To ti to trvalo! Kašlem ti na tvoje "dispozície"! Ešte chvíľu a poštím sa. Dočerta, nezavadzaj a ukáž mi, kde tu máš wecko! - tlačila sa do bytu bloncka a už cestou si rozopínala pritesné džínsy.

  Ťukol do vypínača a šťukol kľučkou na minimiestnôstke pri dverách. Vtiahla. 

  Spoza dvier sa ozývalo kadečo prepletané slovným komentárom, ktorý...si mohla asi radšej odpustiť. Keby to nebola práve ona. 

   - Inak, aký pán, taký krám...To je teda hajzel! Nie som fajnová, ale keď grciam, tak si po sebe aspoň umyjem dekel, ty koňo,  úroveň piatej cenovej ...Ale fajn, že si doma. Už som si myslela, že budem musieť spať v aute. Nie je nad staré dobré známosti. Doriti, to čo je za papier?! ...to už lacnejší nemali? - 

  Zadná časť tela zaznela ešte v niekoľkých obmenách, za žiadnu by sa nemusel hanbiť ani kočiš. 

  -  ...bude mi stačiť tričko a deka. Ako za starých čias. A nie, že mi dáš použité, ty humusák... Zas až také staré časy nechcem spomínať...-

  Obsah správy sa zrejme dostal do uší nielen dvojici žien presunutej sem z kuchyne, ale cez šachtu celému vchodu.  Opatrne pozrel na ženy v pozadí. Po prvé, či ten meter vzduchu zabezpečí, aby si neskočili do vlasov a po druhé, či náhodou práve nevytvorili pakt, ktorý svorne zaútočí na chuderu, čo sa vytiahne zo záchoda. S nohavicami na pol žrde. Predpokladal. Ako za starých čias. 

  Chvíľa napätia. Splachovač ohodnotený, ako hajzel číslo dva, respektíve tri, ak zaráta aj seba a svetlovláska v predklone pokúšajúca sa trafiť kovovým gombíkom dierku na rifliach a nezlomiť si ďalší necht.

   - A kúp si osviežovač. Smraďoch. - dokonala obliekanie aj monológ. 

  Narovnala sa. Diváci? Diváčky? Premerala si komparz na chodbe. Chladná hlava. Nestratiť duchaprítomnosť.

   - Niečo mi ušlo? Človek ťa tu nechá samého na dva týždne a nájde tu plný kvartír báb. Svoju exsestru a...koľkokrát som ti hovorila, že trojka nie je dobrý nápad. Vieš ako to dopadlo s Amálkou! - spomaľovala preslov, ale hoci sa to maximálne nehodilo, musela gombík na nohaviciach znovu rozopnúť. Tlačil, pliaga. Vydýchla si a mohla sa grimasiť už len zo situácie, ktorú jej, dúfa, niekto objasní. 

  Baby po sebe pozreli, potom po ňom. Každý by chcel vedieť, ako to dopadlo "s Amálkou". Iba on vedel presne, že je to jedna z Emminých fínt, ako ho zbaviť neželanej dámskej návštevy, vždy niekedy po ráne, čo si už od čias spolubývania nacvičili ako manéver na záškodníčky, po vytriezvení náhodne objavené v posteli.  Teraz to však bola päsť na oko. Na dve oči. Na šesť očí.

  - Emma...- zašepkala brunetka a zvyšok otázky, čo tam robí a o čom to hovorí, radšej preglgla.

  - Emilie...Myslela som si, že pubertu máš už úspešne za sebou, ale zrejme si objavila nejakú novú fintu, ako po ňom zas vyštartovať. Teraz čo, nenápadné fitnes behy okolo jeho činžiačika alebo navoňavkované ľúbostné vyznania v schránke? Nie, nie, nie, to bolo vtedy! Prezraď, ako sa balia chlapi v tvojom... ženskejšom... podaní?! - zatiahla cynicky s nevôľou vidiac, ako jej niekdajšia spolubývajúca v pestúnskej starostlivosti, kvázi sestra, vyrástla do krásy a keby ten magor, jediný s chromozómami XY v tomto byte, mal kompetencie Parida, bola by jasnou favoritkou na dnešnú noc.

  Tá druhá vyzerá skôr ako socka. Ale pasuje k nemu lepšie. Socka sa dokonca na ňu usmiala. Socka má bod. Ona od socky aj dva.

    - Robko, kto je to milé dievča? Nepredstavíš nás? - konečne rozplietla ruky z hrude a jednu z nich natiahla k nečakanej návšteve.

  - Emma?- zopakoval neveriacky šeptom a fakt mal, čo robiť, aby niečo začal robiť skôr, než dofičí aj stará Makovická.

   Zatiaľ však netušil, čo.

  -  Teší ma. Ja som Ronia. Pokojne sa vyzujte, odložte si, dnes môžete spať s Robkom. Nebojte sa, je sladký a spinká ako dudok. - bola by hádam ženskú, čo to práve natrela tej vychudnutej riti, čo si sem dotiahol, aj objala.

  Emma sa zúfalo pozrela na chlapa, čo sa tváril, že je solitér. Šlo mu to dosiaľ uveriteľne. 

  - S...s... Robkom? - natrčila na muža-solitér prst. - Ja...s Robkom? - opakovala si indície blondínka. 

  - A so mnou, samozrejme. - usmiala sa milá žienka a milá Emka zrazu videla Amálku v praxi. Karma je asi fakt zdarma. 

  - Ja už teda pôjdem...- nenapadlo brunetu nič iné.

  - Prečo? Ty hádam nechceš spinkať s Robkom? - konečne sa v Emme zobudila predošlá štipľavosť, lebo aj tón hlasu tej trapky ju dokázal iritovať. Nech sa tu už deje čokoľvek, buď prišla totálne nevhod, alebo opačne, práve vhod. Inštinkt nahováral prikloniť sa k druhej variante.

  - Ale jasné, že chce spinkať s Robkom, však? - zrevala na ňu Ronia. - Ale nebude! Slečinka je práve na odchode. V Králičej nore má štamgastov dosť. Do záverečnej ešte ďaleko. -

  Otvorila jej dokonca dvere. Zatvoril ich skôr, ako stihla so slzami na krajíčku vybehnúť.

  - Ronia, Emma...čo to má celé znamenať?! Emilie som pozval ja a odíde, keď to ja budem chcieť, jasné?! - skúšal to zahrať na hrdinu záchrancu, dokonca ostreľovanej princeznej preložil pažu cez plece, cítiac, ako sa chveje, ale zbytočne len prilial olej do ohňa.

  - Hádam by si tuto Emmu nevyhodil na ulicu, aby tam spala kdesi v aute. Ale Emilie má kde drichmať...a dokonca aj s kým. Však, Emilie?! - zo slov Ronie kvapkal jed.

  - Zavolajte mi, prosím, taxík. Ďakujem. - natočila sa k nemu pokúšajúc sa ešte neplakať.

 Emilie stisla pery a hrdo sa zadívala Emme do očí. 

 Emma už radšej mlčala. Nevideli sa niekoľko rokov. Ale nič sa medzi nimi nezmenilo. Niektorým ľuďom sympatie nie sú súdené. A žiarlivosť je žiarlivosť. Po toľkých rokoch. Po toľkých skúsenostiach. Premerala si chlapa... Preboha! "Spať s Robkom?!" Ani pre záchranu ľudstva...Bŕ!

  Načiahol sa za svojou bundou, podal zlynčovanej brunetke baloňák, pohľadom zastrelil zvyšné dve ženské a tresol dverami. Nech len príde stará Makovická a dobre im dvom vybrýzga. Zaslúžia si.

domiceli