OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 27. kapitola

OUAT

27. kapitola

Pristrihnuté krídla

Sedí sokol na javori...

    Neotvárala. 

  - Neotvára... - zastrčila ho chrbtom za roh a očným zubom sa pokúsila dočiahnuť si kútik úst.

  Musel uznať, že postava na schodíkoch vyzerala, akoby močila v rohu, prípadne klopkala na presklenú výplň zadného vchodu lekárne, ale čo bolo čudné na tom, že nikto neotvára, z čoho ráčila byť Emma celá rozhodená a o chvíľu bude aj dohryzená, keďže ide o zadný vchod, to mu celkom nedochádzalo.

  - Má službu. Je tam. Sú dohodnutí... - opakovala si akési zadanie Emma. Jemu stále nedochádzalo.

  Postava to vzdala.

  Emma to vzdala. Zamrmlala čosi do služobného mobilu, narvala ho do vrecka a vytiahla odtiaľ kľúčiky od auta. Obišla chlapa, ktorého doteraz tlačila k múru, akoby tam ani nebol a vykročila k žltému chrobákovi. 

  - Keď prišiel minule, bola fakt akčnejšia. Vyliala na ...mňa celý kýbel vody a potom poslala sušiť sa do horúcich pekiel. Lekárne sú momentálne v kurze. Asi. Lapkovia to nevzdávajú. - zhodnotil sám pre seba, ale dostatočne nahlas, aby sa Emma vrátila.

  - Kedy?! -  

  - Pár dní dozadu. Týždeň. Pokúsil sa dostať sa dnu, aj sa mu to zrejme podarilo, ale zaregistroval som ho a...zasiahol...spredu. Stihol medzitým ujsť. Nemôžem povedať, že bez stopy, zostalo ich tam po ňom dosť, ale pomohol som jej ich umyť. - tváril sa nad vecou, aj keď dobre vedel, po akom tenkom ľade práve kráča a aj ako niekdajšiu partnerku vytočí. Slabiny si chránil rovno.

   -  Nič si nehlásil. -otáznik prišiel len v zhrozenom pohľade.

  - Chcem ju zbaliť. Zabudla si?! - balansoval ďalej, naštvaný, že mu stále nepovedala viac. Že nevie vlastne vôbec nič. Skoro. - Nebudem podrážať ženy, čo len málinko zlyhali. Ste také...sladké a bezmocné, keď pochybíte... Skrátka zabudla zatvoriť zadné dvere, keď vyháňala dotieravca a iný to využil. Mala by prúser v práci. Nič sa nestalo. Ako správny policajt som zasiahol. – pchal a zas vyťahoval ruky z vreciek a dochádzalo mu skôr, ako stihla na neho súcitne pozrieť, ako na božiu prostotu.

   Jasné. Toto som fakt urobil. Policajt s výcvikom. Totálny magor.

  - Kto je ten chlap?- ukázal do tmy, kde už aj tak nikto nebol.

  Prešľapovala na mieste.

  - Asi už o nás vedia. Teraz si dajú pozor. Ako som mohla... malo ísť všetko hladko. Mali sme plán. - tých pár nadávok nepočúval.

  Tma sa zas začínala meniť.

   - Kto je ten chlap?! Nech viem, komu rozmlátim hubu! – rástlo aj jeho vzrušenie a nutkanie zmyť zo seba náter idiota, ktorým sa pretieral za posledné dni častejšie ako vodou po holení. Kedy sa naposledy holil? Ale náterov bolo v porovnaní s údržbou vzhľadu statočne.

  Zadné dvere sa naozaj odchýlili. Chvíľu tak zostali. Iste v nich stála, ale nebolo ju vidno. Chlapík z tmy sa však už neukázal.

  - Už mi veríš? Nemiešaj sa do toho. Nemôžeme si dovoliť túto rybu vyplašiť. Neviem, čo za hru má rozohratú dievča s tebou, ale s týmto tu to ťahá už pekne dlho a je v tom aj nejaká tá pridaná hodnota, okrem...- okrem odmávla rukou.

  - Hru?! Prinesiem ti pravidla! - vyštartoval spoza rohu a kým sa obe ženy stačili zorientovať, prvej nezostalo iné, len zatvoriť otvorené ústa a druhej rýchlo vytiahnuť prsty z dvier, aby jej ich nepricvikol.

  - Keď nejde hora k Mohamedovi, tak tá tráva bola asi slabá. - zanôtil falošne do hrmotajúcej rolety. - Alebo tu ide o iný druh narkotík? Čo tak lieky v kombinácii s alkoholom. Celkom fajn biznis, by som povedal. Nepotrebuješ krytie? Buchnutý poliš by sa mohol hodiť, nie?! - šepkal prekvapenej žene do tváre a vôbec sa necítil ako hrdina.

  Skôr naopak. Aj v chabom svetle videl, že nie je Ok. Ani make-up nezakryl opuchnutú tvár a vystrašené oči sa dívali zúfalo bezmocne. Na okno  niekto klopkal. Nástojčivo. Oči sa jej rozšírili. Tentokrát nespanikáril. Priložil prst na ústa a vtiahol... kam inam, polku života trávi na toaletách. Väčšinou tých dámskych.

  - To je dosť, že sa ti uráčilo. - Pretláčal sa okienkom do šatne chlapina. - Asi ti tá malá príučka predvčerom nestačila, bublinka, čo?! - vtiahol dnu smrad a nabubralé slová.

Schmatol ju za sánku a dvihol tvár vyššie. S uspokojením skonštatoval, že sa bojí.

  - Prosím, dnes nie. - skúsila sa zbaviť ruky, ale držala ju pevne a posúvala smerom do miestnosti personálu.

  - Pekné od teba, že prosíš, ale ja mám len jedny nervy a čas... čas už nemám žiadny. Nebudem tolerovať tvoje strečkovanie. Mal som za to, že máme jasnú dohodu. Mala si ho len namotať, nie sa k nemu nominovať do kvartíru a nechať sa olizovať v taxíku. - vyplazil na ňu jazyk.

  Dych mu páchol alkoholom. Odvrátila tvár. Modriny na nej boli jasnejšie, ako vzory na blúzke. Nemala šancu sa pohnúť, keď ju schmatol odzadu do obruče paží a pritlačil sa jej so smiechom o krk, nechávajúc jej tam mokré odtlačky.

  - Prosím...- skúsila. - Nedvíham mu viac telefón, odvtedy... Zatajila som sa doma...aj v službe. - skúšala sa obhajovať.

  - Krava sprostá! Vypatlaná! Čo si myslíš, že robíš?! Toto je dohoda?! Došlo vôbec tvojmu slepačiemu mozočku, že takto na nás len zbytočne upozorníš?! - zahrabol sa jej do vlasov a vyvrátil tvár cez svoje plece. Ocucal jej celé ucho, dobre sa baviac na tom, že sa nemôže hýbať a neodváži sa ani brániť.

  - Počúvaj ma teraz dobre, bublinka... pekne krásne zmeníš taktiku. Jasné?! Rozumieš mi?! – bolestivo jej stlačil napnutú kožu na krku, až jej skoro vyrazilo dych a oči sa ešte viac rozšírili hrôzou.

  Povolil zovretie a natočil si ju tvárou v tvár. Oddelil ich natiahnutým ukazovákom.

  - Nech ťa všetci svätí opatrujú, udrbem ťa jak žito, ak mu dovolíš sa ťa čo i len dotknúť! Iba ho... budeš... namotávať! Namotávať!  ...som mal za to, že si dostatočne skúsená, aby si to zvládla, aj bez jeho zaslintaného vtáka medzi nohami, ...tak ...si ...daj ...záležať. Na...mo...tá...vať! Potrebujeme info! - rozmáchol sa a vylepil jej facku, ktorá by ju položila k zemi, ale druhou labou ju držal pevne nad lakťom, aby stihol ešte jej krehkou schránkou potriasť a utriasť informácie do všetkých záhybov. Až potom ju odsotil.

  - Ak zavolá. Dáte si rande. - rozbaľoval žuvačku, tváriac sa, že ho text na obale zaujíma viac, ako indície, ktoré vypúšťal z úst. - U teba doma. Nech si chlapec domýšľa. Ale to ti vravím... - už nevravel nič. 

  Žviakajúc natrčil ukazovák znova, pošúchal si dlane, drzo otvoril jednu zo skriniek, poťažkal igelitkou, čo ho v nej čakala. Prilepil namiesto platenia žuvačku o dvierka a spomalene sa pohol zas k nej.

  Nemala kam cúvnuť. Opretá o prebaľovací pult si iba trochu pritiahla blúzu ku krku.

  - Daj si  sprchu! Smrdíš strachom jak krava, keď ju vedú na bitúnok. - chňapil ju bezcitne labou medzi nohami a smiešne zaštekal. Odvrátila hlavu. Natočil si ju za sánku späť.

  - Vieš, čo máš robiť. – vyceril zuby a utrel si ruku drsne o jej ľavú stranu hrudníka. Z oboch strán.

  Otočila sa k pultu. Odišiel. Na šatni zas buchlo okno.

  Miestnosť stíchla. Relatívne. Dýchala hlasnejšie ako chcela.

  Chvíľu tam stál, pár metrov od nej a rozdýchaval, čo počul cez stenu toalety.

  - Tak teda zajtra. O siedmej? U teba. -  "Vieš, čo máš robiť" si odpustil, aj keď sa mu to dralo na jazyk. Vidiac, ako spredu vyzváňajú klienti, nechal ju utrieť si provizórne tvár do rukávu, vystrieť sa a ísť ich obslúžiť.  Nemohla sa mu pozrieť do očí.

  Dnes jej nemôže pomôcť ani on.

domiceli