OUAT - Prestrihy - 22. časť

OUAT

22. kapitola

Prestrihy

Teraz a...

      Štrngotala s niečím v kuchyni. Jeho obava, že varí, a že zrejme bude pozvaný, sa blížila spolu s puchom, ktorý neveštil nič, čo by bolo hodné žalúdka.

  Ona vedela, že zámerne má otvorené dvere trochu viac. Sedel na samom kraji gauča a tváril sa, že sa hrá s kockou. Nedôveroval jej. Predpoklad, že by zo siedmeho poschodia zliezla do útrob tmavnúceho mesta po hromozvode bol však taký naivný, ako jeho občasné znenápadňované pohľady. Radšej však preventívne druhýkrát skontrolovala hĺbku výstrihu, kým sa nahla aj k náprotivnému pólu stola a rozložila tam prestieranie pre druhého. Zamyslela sa, kedy to robila naposledy. Stôl pre dvoch. Vždy to bol len stôl pre ...dvoch. Pohľad jej padol na vysokú stoličku odsunutú ku chladničke.

  Všimol si, že ustrnula, ale nevidel do kúta s detskou jedálenskou súpravou.

- Už to bude, pozývam k stolu. - zrýchlila zrazu hmýrenie aj cinkot začínal byť akýsi intenzívnejší.

  Nervozita zrejme fungovala. Obojstranne.

    Prešiel okolo väzňa, ale zdalo sa, že zaspal. Kašľať na neho. Odpustil si aj nutkavú chuť na kopnutie, obišiel ho väčším oblúkom. S chuťou musí manipulovať opatrne.

  - Sľúbili ste, že keď sa zotmie, vyrazíme, ale...môžeme sa pred... cestou ešte najesť. - koktala, prapodivne prekrúcajúc prsty jednej ruky druhou, až mal pocit, že to bolí aj jeho.

  Poslušne sa zatiahol nad prázdny tanier a hádal, čo to asi bude. Beztak názov ani konzistenciu neuhádne. Roky na lodi vymazali mu playlist kulinárskych dobrôt a zúžili rady chuťových pohárikov na dva: jedlo a nejedlo. 

-  Neviem, či vám bude chutiť. Keď máte dieťa, varíte trochu nemastno-neslano, ale korenie a soľ a kečup a horčicu, alebo čokoľvek iné... niekde mám... ak by bolo treba. - nerobila práve reklamu svojmu jedlu.

  A podľa toho, čo mu pristálo na tanieri, si asi mala dať viac záležať na slovách.

-  To je... - skúsil odhad, ale červenkasto-hnedastú masu sa mu nedarilo pomenovať, zvlášť keď sa ešte stále strácala v hmle pary.

-  Lečo. Obyčajné. – doplnila a pridala mu zo svojho taniera ešte niekoľko plných vidličiek. - Ja ani nie som hladná. Vy ste chlap. Zjete. - rozhodla a odsúdila ho skôr, ako mohol akokoľvek zaprotestovať.

  "Obyčajné lečo" mu rástlo v ústach. Slabo, narýchlo udusená zelenina chrupčala pod zubami a štipľavou šťavou napĺňala ústa i oči. Ako jej povedať, že vegetariánska strava mu nerobí dobre a nejaké tie kúsky klobásy, slaniny a čohokoľvek, čo malo pôvodne niekoľko nôh by prijalo jeho telo skôr, ako výhonky a...preboha, toto je cibuľa?!

   - Cibuľa. Mala som ju dať asi na kocky. – ospravedlnila obrovské koleso visiace mu z vidličky, ako kruh hula-hop.  Korunoval ňou kopu, ktorá mu napriek boju s jednotlivými sústami stále tvorila kopec na tanieri.

  Mrvila sa vo svojej porcii, ale ani kráter, čo v nej spravila, nepomohol a neprepadlo sa z nej dostratena nič.

  -  Mám ešte Horalky. Ak chcete. – nahla hlavu k plecu a omilostila konečne aj svoj žalúdok.

  Skúsil úsmev. Neverila mu ho.

  - Potrebujem ísť...- skúšal radšej opatrne.

  - To...hmmm...Toaleta je na chodbe, je mi ľúto... že vám nechutilo. - zahabkala a mykla plecami.

  - Nie, to je dobré...jedlo, je dobré...ale potrebujem ísť na balkón. Von. - skúšal napraviť trapas, ale len to zhoršil.

  Lapla oba taniere a so skrivenými, do vnútra stiahnutými perami, ich odložila z dosahu úst, nosa aj očí.

  - Poďme teda do spálne. - pošúchala si ruky a automaticky ich utrela o obe polky zadku, nechajúc ich tam rovno prilepené. A on neudržal úškľabok a ona zhrozenie, prečítajúc si medziriadkový kontext.

  - Typický chlap! – schytal slovnú facku, poslušne sklopil uši a kráčal za ňou. 

  Okolo postele, kde sa tak dobre doobeda vyspinkal. A pocikal... Balkón zo spálne. Vedel by si predstaviť ráno. Svitanie. Roletu, ktorú dvíha. Došľaka, nemá tu košeľu. Ráno by mala žena byť v košeli. Iba. Nie v bavlnenom tričku s jednorožcom...

  Ani ju nenašiel. Balkón bol plný sušiacich sa a teraz už i vlhnúcich vecí. Voňali avivážou, alebo podobným sajrajtom, sentimentálne a detsky nevinne. Prekrúcala ich rukami, snažila sa niektoré odopnúť, iné prepnúť, nevediac, koľko priestoru a na čo vlastne bude potrebovať.

  Párkrát sa im paže dotkli, keď sa predierali plienkovým lesom k okraju balkóna, ale radšej zabočili každý iným smerom, neplytvali slovami. 

  Stretli sa asi na meter od seba.

  Tvárila sa, že niečo obtrháva z pahýľov dávno vyschnutých kvetov v hrántikoch, čo viseli smerom von a podľahli nepriazni počasia a ešte väčšej nepriazni zaneprázdnenosti domácej gazdinej.

   - Milion bells. A ako to vychvaľovali na tržnici...- odtrhla vyschnutú bledú byľku, na ktorej čupelo niekoľko skrútených, pôvodne jemných kvietkov.

  - Žltú mám rád. Je jej totiž ...málo. - donieslo mu na jazyk obraz lode, ponurých kajút, kde farby nemali miesto.

  - Ako... viete? - prekvapene pozrela na vyschnuté steblo, ktoré už dávno nenapovedávalo nijaký odtieň. -  Naozaj som...Vybrala som žlté. Tie boli najkrajšie. Ale som rovnako zlá pestovateľka, ako kuchárka. - odfrnkla mŕtvu byľku.

  Díval sa, ako mizne v tme pod nimi. Tma.

  Mlčalo sa tu akosi sviežo. Sídlisko nevoňalo, ale zas ani nebolo mŕtve. Kdesi dolu praskali kamienky pod kolesami áut, vánok sa zapieral o kusy bielizne a lámal ju, dolujúc z nej vôňu, listy z tých pár stromov dolu šumeli a chabé torzá byliek v hrántikoch triasli svojimi kostričkami do rytmu spomínajúc na jasnožltú, ktorou chceli dobyť tento balkón.

  - Ani sa nespýtaš, ako a kam to vlastne ideme? – mračil sa kdesi do neba, hľadajúc čosi medzi bodkami hviezd.

  - Skúsim vám veriť. - pozrela na neho vážne a spustila paže pozdĺž tela. Odovzdaná osudu.

  - Vieš, obávam sa, že aj keď by som ti povedal pravdu, bude pre teba priveľmi fantasmagorická a pritom... aký paradox, fantáziou je tráve toto tu. - roztvoril ruky, a ani netušiac pohnútky, čo ho nútili, natočil sa k nej.

  Sklonila hlavu na prsia, kam práve smerovali jeho prsty. Od chladu sa trochu dvihli. Všimli si to obaja. Bola na rozpakoch. Bol na rozpakoch. Nie, o tomto nehovoril, nemienil ju očumovať a narážať...došľaka, čo slovo, to väčšia katastrofa! Hrešil sám seba, vidiac na nej, že nielenže netuší, o čom jej chce hovoriť, ale jej myšlienky podľa rumenca idú úplne scestným smerom. Aké milé. Aké...

  - Radšej to skúsim s tou pravdou. - pokúšal sa hádzať spiatočku, ale už i sám tušil, že...

  - Je mi to jedno kam ideme, aj ako ideme, aj...všetko mi je jedno, len ma, prosím, dostaňte už konečne za Robkom. Prosím. - pristúpila o krok a bola by sa ho už-už dotkla, ale...

  - Skúsim to. - sťažka preglgol.

  Ako jej povedať, že v podstate nemá tušenia, kam ich to transportuje. Nevie, kde sú momentálne ich skutočné telá, kde sa v nich zobudia a či vôbec, ba dokonca, netušil ani, či ich to cestou neoddelí. Toho sa obával najviac.

- Bude pršať. - skonštatoval, keď ticho bolo pridlhé a ona sa stále nepýtala, len nedočkavo a pritom trpezlivo  čakala.

  Prikývla. Bola na jeho strane. Ani nevedela, prečo tak rýchlo. Uverila mu.

 - Vezmem dáždnik. – zahľadela sa na nebo.

  Prikývol. Bol na jej strane. Ani nevedel, prečo tak rýchlo. Uveril jej.

 

  domiceli