OUAT
28. kapitola
Prestrihy
Len obratko...
Predpokladal to. Metala sa na lôžku.
Horúčka. Ak aj nie čosi horšie. Asi ju nemal nechávať samú.
Skúsil pošúchať
drapľavou rukou úbohú vlastnú tvár. Nikdy to nezaberalo, ale nepríjemný pocit
aspoň čiastočne eliminoval obavu z pravého dôvodu sebapoškodzovania sa.
Dôvod sa stále
metal po lôžku. Skúsil ju tíšiť, ale chrapľavý hlas spôsoboval, že sa k metaniu
pridalo strhávanie sa. Tak znova a v tichosti. Prehrabal lekárničku. Jediné
šťastie, že ju vôbec má. Ako to, že ju má? Po akciách ich regenerovali
centrálne. Nepamätal si viac. Má petrolejovú lampu, lekárničku a v chladničke
veci, čo by v živote nedal do úst. Čo za život to mal pred poslednou
deaktiváciou pamäte... Zamestnával hlavu, aby sa mohol odosobniť a ubolenej
žene poskytnúť prvú pomoc.
- Dúfam, že nie poslednú...- poznamenal, keď
na chvíľu stíchla a následne kňučala len do periny.
Musel vyriešiť toľko vecí a netušil odkiaľ a kam. Márne sa zamýšľal a hľadal riešenia.
Prebral ho až výkrik. Blúznila. Driapala sa z
postele a vykrikovala. Udržať ženu v posteli nie je zas také ľahké, ako si
myslel. Čo ty o tom vieš, keď chceš porovnávať?!
- Musím...ísť. Idem. Je tam... sama. Tma a
zima. Zachrániť...- splietala celkom jasne základné indície, aj tušil, k čomu
sa viažu, ale keď skúsil požiadať o upresnenie, dostal akurát tak poza uši.
Doslova. Ženy v posteli vedia byť akčné. Aj drsné.
- Emma, psss...pôjdem po ňu. Privediem ju.
Emma...odkiaľ...? Prosím...- pacifikoval ju popri obrane, ale zaťala sa. - Je
vo väzení? V podpalubí? Ktorý sektor? - vymenovával všetky možné aj nemožné možnosti.
Čím jasnejšia odišla otázka, tým tvrdšia prišla odpoveď.
Už mal škrabancov od vlastných obväzov dosť. Na to, že má prsty na kašu jej to
ide ešte celkom fajn. Poučenie z krízového vývoja: odteraz v posteli len slabé,
nežné stvorenia! Stvorenie. Jedno. Prečo ti zas vykvitla na čítačke jej tvárička? Apropó...neschytal si aj od nej nejakú tú facku? Chlape, chlape, taký dobráčisko, prečo ťa len tie ženské stále otĺkajú?!...
- Tak a dosť!
-
Schytalo práve ranu pre zmenu jeho oko. Pekne - krásne si sadol cez pacienta obkročmo a zápästia
priklincoval o periny. Nahol sa až tesne k jej tvári.
- Ak mi nechceš pomôcť,
ok. Rešpektujem tvoje rozhodnutie. Ale ja ...si ...ju ...nájdem! -
Jej rozkmitané zreničky ustrnuli. Tohto
chlapa predsa pozná. Hej, pozná kadejakých grázlov, čo sa ju pokúšali väzniť.
Aj tento bude jedným z nich, skonštatovala zo zovretia svojich panvových kostí jeho stehnami. Vyťahovala sa k nemu tvárou a v poslednej sekunde nečakane rovno čeľusťou vrazila do jeho končistého nosa. Presný
zásah. Zabolel oboch. Keď sa rúba les, lietajú triesky. V hlave jej riadne zadunelo. Povolil trochu zovretie, a aj s ubolenými prackami ho v tom momente dokázala strhnúť k
sebe. Viac už nedokázala. Dopadol, ale...
- Tak? Ako sa ti to pozdáva?! - zasyčal chlap
od kompu. Z očí mu šľahali iskričky a priklincovávali tvár ženy zúfalo
hľadiacej na monitor k rozzrnenému obrazu.
- Ospravedlňujem sa za kvalitu. Mám kopec
vymožeností a pod palcom polovicu lode, ale tento priestor som zatiaľ nestihol
kompletne vybaviť sledovacou technikou na požadovanej úrovni. - klamal.
Urobil to niekoľkokrát, ale majiteľ vždy
odhalil každý sebedômyselnejší systém na sledovanie a odstavil ho z prevádzky
skôr, ako stihol zaznamenať čokoľvek z diania dnu. Len na túto predpotopnú
plošticu s čierno-bielym záznamom neprišiel. Alebo ju považoval za nefunkčnú a
bezpredmetnú. Nebola. Aj teraz sprostredkovávala rozšumený, ale obraz, kdesi od
vchodu smerom do miestnosti. Detailom bránil stôl a stolička v zábere, ale nad
nimi bol jednoznačne akýsi strapatý chlap na štyroch a pod ním hmýriaca sa spotená žena
s odvrátenou tvárou. Ale z nej videla len na okamih kúsok, keď sa zdola
natiahla k mužovi a...zrejme ho pobozkala, lebo on vzápätí jej bozky iste
vrátil, keď zmizol z obrazu...
- Užívajú si. Aké milé. Poznajú sa pár hodín
a ...ako pekne im to na lôžku klape, však, Emma? - bahnil si chlap a jedovalo
ho, že nevidí ani sám viac. Navyše úplne chýbal zvuk. Skúšal zaostrovať, vylaďovať, nešlo to. Tak si vybíjal zlosť na bloncke vedľa seba.
- Ako ťa mohlo napadnúť, že ty a on?! Si iba
hologram, drahá. Môžem ťa sfúknuť jediným klikom! A aj som to mal urobiť hneď,
ako som chcel. Nemôžem uveriť, že som sa dal zmajkať sprostým umelým
hologramom, aby som pokračoval vo výskume objektu aj s tebou... a vidíš?! - lapol
ženu zozadu za krk a pritlačil jej tvár až k obrazovke. - Dobre si to
zapamätaj! Ty nikdy nič podobné nezažiješ! Si len prachsprostý atrefakt, ktorý
sa navyše pokazil! A kam patria pokazené veci?! Presne! Pá, pá, Emma, láskavo
zmizni, kým nenapáchaš viac zla, ako osohu! - sotil blondínku do monitoru neľutujúc
ju, ani technické vybavenie.
Už-už chcel vypnúť prívod zo zdroja jej
napájania, keď si všimol...
Chvíľu sa metali dosť nekoordinovane, kým
opätovne neprevzal nadvládu nad zas dobytým územím. Aj keď dobitejší vyzeral
skôr on. S rozbitým nosom, z ktorého práve šla odskočiť kvapka krvi a
škrabancami po celej tvári.
- Emma, Emma...prosím, prestaň už... - skúšal slovne podobrotky,
ale medzitým rovno odpásaval remeň a radšej automaticky pripútaval jej vraždenia schopnú ruku o lôžko. - Bolí ma to viac,
ako teba, ale v tomto stave, ťa tu musím nechať pod dozorom pánov povrazov. -
Urval kus z návliečky a znehybnil aj druhú
ruku.
- Je to pre tvoje dobro, Emma. - spokojný sa
zošuchol na kraj lôžka a rozmazal krv z nosa po tvári.
- Emma, Emma... - pokýval ešte hlavou, pousmial sa nad svojou nemožnosťou spacifikovať nejakú ženskú na prvý pokus, kým
vstal a šiel sa trochu obriadiť.
Na zábere zostali len dve v látkach kadejako pozamotávané
ruky trčiace dohora, upevnené o tyče postele.
- Drsný milenec. Nuž, proti gustu žiaden
dišputát. - uškrnul sa muž za kompom, čo všetko sledoval na rozzrnenom zázname.
- Len prečo... - stíšil.
Vrátil záznam. Zas a zas. Zakýval záporne
hlavou. Natočil sa k žene-nežene , čo tu sedela skleslo, s plecami, ústami i viečkami
ovisnutými, ako smutná vŕba.
- Len prečo vyslovuje tvoje meno?! - ukázal
jej záznam, kde síce nebol zvuk, ale z pier muža sa dalo odčítať, ako
niekoľkokrát, kým vstal z postele, zopakoval: "Emma, Emma..."
Mladá žena nadvihla viečka. Iskrička nádeje
ju pichla kdesi hlboko pod hrudnou kosťou.
Vrátil sa čistejší, ale rany sa nedali veľmi
skryť. Navyše nemal toľko času. Čas bežal. Teraz sa nedal stornovať.
- Vravela si "tma a zima". Všade na
lodi je udržiavaná stabilná teplota. Leda priamo v kotolni... - natočil sa k
nej a čakal...
Nemýlil sa. Strhla sa. Takže Belle bude asi
tam. Na mieste, kde paradoxne nie je teplo, aby toho na vytvárané teplo pre loď
nebolo priveľa. Spokojný, víťazoslávne, s hrdo vztýčenou hlavou v uteráku, pristúpil k posteli.
- Zachránim ju. Sľúbil som jej to. - usmial sa.
Nahol sa k spútanej žene na lôžku a krajom
uteráka osúšal jej jemne mokré čelo. Už nemala síl sa ani metať. Usmial sa na
ňu viac.
Usmial sa na ňu. Skláňa sa nad ňu. Hladká
ju...asi po tvári. Asi sa jej to páči... Asi ďalšia predohra...
Strčila do monitoru a vypla ho.
Muža už zaujímal iný problém. Čo tam po
nešťastnom žiarlivom klone, čo by nemal mať žiadne city. Bolo by to pre jeho
dobro. Ale hold... hologramické klony majú na rozdiel od robotov ešte stále
svoje ľudské muchy...
- Však, Emma? -
Pacol ju po ruke, čo si dovolila mu siahať na
vzácnu techniku.
- Pôjdeš tam! - zavelil.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára