OUAT
20. kapitola
Prestrihy
Vtedy a správa...
Pretieral si vačky pod očami každým prstom
zvlášť. Ani vo svojej koži sa už necítil dobre. Rozvalený v pracovnom kresle
aklimatizoval sa pomaličky na svoju vlastnú podobu, pohyby a reakcie. Trochu to bolelo, v hlave
mu hučalo a zmysly, akoby nemali záujem o spoluprácu vôbec. Pripadal si ako
vlčí mak predčasne deckami vybraný zo zelených ochranných lupeňov. Násilím
narovnávané skrkvané lupienky triasli sa o tenké životy, ale ku podivu
odolávali. A to ich ešte čakalo narvávanie späť medzi pôvodný obal. Hnusné procesy.
Hranie sa s transformáciou ho bavilo iba na
začiatku. Nikdy nebol obdivovateľom bábkových divadielok a toto bolo presne o
tom. On bábkoherec v monodráme a dolu na javisku niekto na šnúrkach, ktoré
riadi. Medzitým najmodernejšia technika. Aké jednoduché. Aké nudné.
Chcel niečo viac. Optogenetika. Nemusieť mať
povrázky a predsa... Mať pod kontrolou všetky vnútorné prežitky a emócie,
kontrolovať zmyslové vnímanie, nádeje, túžby...
Zažmurkal na spleť písmen a číslic na
obrazovke, ale nemal chuť pokračovať v načatej práci...
Zas ďalší zbytočný deň. Zbytočný pokus. A tak
mu veril. Spoliehal sa. Došľaka, kde je ten kľúč k záhade?! Iste už stačí tak
málo. Úplný detail, nanosekunda, stotina milimetra. Ale ktorá? Mať pod kontrolou všetky vnútorné prežitky a
emócie, kontrolovať zmyslové vnímanie, nádeje, túžby... vysmievalo sa mu z
pamäte odhodlanie, s ktorým roky kráčal za svojím cieľom.
Neváhal. Neštítil sa ničoho a nikoho
nešetril. Veda, len veda na piedestáli najvyššom...
Paranoidne sa bál všetkých možných spolupracovníkov,
ale byť sám družina vo vedeckom výskume? Niekedy ľutoval, že odpálkoval najmä
Emmu. Bola z tímu najšikovnejšia. Veď práve. Začínala byť lepšia ako on sám a to nemohol
dopustiť! Nech len je, tam, kde je. Iste už nebude trvať dlho a biela, ktorú
tak milovala...zavŕši jej osud. Úbohá Emma-svetielko.
Striasol zo seba nostalgiu.
Zrazil k sebe unavené lopatky, pokrútil
plecami a pripravený začať spisovať posledné údaje a vyhodnocovať ich, prisunul
sa bližšie k prístrojom, ktoré ho obklopovali ako nemí verní strážcovia.
Na jednej z obrazoviek, čo skenovala pohyby
na určitých trasách, spozoroval pohyb.
- Ale, ale...nevydržal to...- precedil cez
zuby a silený úsmev. Priblížil si záber.
Neprešlo veľa času, čo sa vrátil z
podpalubia, kde zahral efektné divadielko na muža, ktorý sa mu videl práve tým
kľúčom k záhade. Bola to len intuícia, ale na tú sa dalo zväčša spoľahnúť. Mal
na svedomí jeho deaktiváciu spomienok, ale teraz potreboval zistiť, či jestvuje
spätný proces. Doteraz sa to ešte nikomu nepodarilo. Nemôžeš vrátiť niečo, čo
už nie je... Ale čo ak?! Aký prelom by to bol! Toľko možností! Jedna horšia od
druhej.
Už videl vzbúrencov, ktorých vracajú na dobré
chodníčky bezmedznej poslušnosti. Vojakov s eliminovanými a spätne vloženými
inými potrebnými vlastnosťami. Každé zlyhanie, každá neposlušnosť by sa zabudla
a nastolila predchádzajúca rovnováha... koľko možností ovládať. Vládnuť!
Chýba tak málo. Nejaký ten element, ktorý umožní
zvrat a nastolenie diktatúry. Zatiaľ boli len pri zvrate...a vymazaní...ako
však nastoliť, ako vrátiť onen poriadok?!
Stačilo sa transformovať do peknej baby.
Žena, to vždy zaberie. Ale nezabralo. Ten chlapík je zrejme ešte vyhoretejší,
ako si myslel. Že by svetla bolo priveľa? A aj tak mu to nedalo pokoja a akoby
tušil, že práve tento tu, vyžitý, namosúrený, strhaný a letargický pešiačik má
čosi...čo jemu chýba do skladačky.
Muž v podpalubí si posvietil. Na čudnú
kajutu, ktorá zostala otvorená, akoby každému prístupná. Aj prístroje v nej.
Stačilo málo a rozšumeli sa nanovo, akoby ich len uspali, akoby netrpezlivo
čakali práve na návrat zvedavého muža.
Muž na opačnom konci sa pousmial. Vedel, čo
bude nasledovať. Teraz sa nemýlil.
Muž v podpalubí si prehrával video z jaskyne.
Raz, druhýkrát...pri desiatom pokuse sa konečne jeho tvár začínala meniť.
Zmäkla, zosmutnela.
Muž na opačnom konci spozornel. Čo ak...?
Muž v podpalubí... Díval sa na jej tvár. Už
ju mal uloženú v pamäti z prvého vysielania, teraz už mal na ňu spomienky.
Škoda, že nie tie, na ktoré sa stále dookola díval. Vyzerali tak reálne. Tak
živo. Tak ozajstne, až sa chvíľkami zachvel, akoby sa ho ruka spoza obrazovky
dotkla. Nie, bola to stále neznáma virtuálna, nehmotná žena...
- Ako vidím, Emma ešte nepôjde dnes spať...-
preklikol muž na druhej strane na iný kanál a všetky nitky zbehli sa k jednému
zdroju, aby v zrýchlenom procese stvorili ženu aj bez rebra. Otočili ju,
nasmerovali von z kajuty...
- To je drzosť vlúpať sa mi do kancelárie,
nemyslíte?! - priložila mu prsty zozadu na krk a bolestivo stisla. Ale
nemyslela to vážne.
- Len som chcel niečo skúsiť. Ale...nevyšlo
to. - ani sa k nej nenatočil, len vrátil zas obraz o pár sekúnd späť.
- Viem, čo máte namysli. Je to však len
fikcia, predstava, že vhodnou stimuláciou by sme mohli do mozgu vložiť v
podstate ľubovoľné vzorce aktivity. Môžeme si zvoliť špecifické skupiny
neurónov, podľa toho...aké gény obsahujú, kde sú, ako vyzerajú, s kým
komunikujú, kedy sú, či nie sú aktívne, toto všetko už ovládame, ale... ako
vrátiť späť niečo, čo nie je?! - zamračila sa na krásku na obrazovke.
Ona bola. Aj niekde je, ale...a predsa... nie
je.
- Nemáme zázračný diaľkový ovládač na mozog.
- uzavrela blondína nad ním a sadla si vedľa, neočakávajúc nič. Zas zbytočný
výlet... Chlapec sa chcel len pokochať.
Zamračil sa aj sám.
- Keď to ide tam, prečo nie späť? - položil
zdanlivo banálnu otázku.
Zatlieskala mu pobavene.
- Dajte mi odpoveď a ja sa vlúpam do múzea
rekvizít po Nobelovku! - zatiahla ironicky. - My ľudia sme zatiaľ stavaní len
na to - niečo zničiť! Zlikvidovať! Odstrániť! Koľko ešte chcete slov, aby ste
pochopili, že mojím cieľom je nájsť opačný proces. Vrátiť to všetko späť.
Chápete. To...toto...krásne. - zabalansovala na tenkom ľade.
- A čo tak skúsiť osobnú stimuláciu?
Zoči-voči. - nechal svietiť na monitore jej tvár. Jej pohľad.
-
Robili s tým testy. Jeden neznámy proti inému neznámemu. Všetky synopsy, čo sa
vytvorili, boli nové. Nič z minulosti. Ani neurónik. Tadiaľ cesta nevedie.
Neviedla. Možno ty a ona... Verila som v to... lebo váš pomer vyzeral byť na
inej báze ako klasické oplodňovanie, nechcem vravieť o detailoch. Slová ako láska
a tááák ma už iritujú... - začala prezrádzať viac, ako pôvodne chcela, ale ak
to povedie k výsledku: buď ako - buď. Vymazávať spomienky je také ľahké.
- A čo tak skúsiť to svetlo? "Zase si na
mňa trochu posvietiť." Vravela si, že mi jednoducho prepichli mozog a cez
nejakú rúru vystrelili prúd svetla. A bolo po spomienkach...- začínal sa
zamotávať, pochopil to z jej prekrútených očí.
- Iontový kanál, o ktorom hovoríme, je vlastne
cudzia bielkovina a všetko cudzie je pre bunky škodlivé. Kanály pri enormnej
záťaži prepúšťajú ionty bunkovou membránou a to vedie k zmenám. Nastupuje
kaskádovitá reakcia a tam... tam už prichádza len koniec... Je to stále
invazívna metóda a nevieme koľko ju môže jeden vydržať. Väčšina objektov... -
urobila vodorovnú čiaru, ktorou drsne presekla vzduch medzi nimi. - ...preto
skrývajú celý tento výskum. Nie je totiž veľmi úspešný. - pokyvkala hlavou. - A
navyše, stále zabúdate na to podstatné. Všetko toto je procesom deaktivácie...
ja ale chcem dosiahnuť opak! Len ako?! - nervózne stláčala prsty do dlane.
- Čo tak skúsiť to svetlo. - zopakoval.
Nechápala.
- Počula si už o modrom svetle? - dodal
ďalšiu indíciu.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára