OUAT
27. kapitola
Prestrihy
Hladko, obratko...
Nervozitu sa už ani nesnažil maskovať. Len
aby sa nezačal usmievať. Nie, naopak, treba sa usmievať a dať najavo systému,
ako skvele pracuje. Aký je ním a jeho ústretovosťou nadšený. Nabudený! Na na na na ná... pi pi pi pi...pí... keby je ženská, prirovná sa k sprostej sliepke, ktorá tesne pred ošklbaním má chuť na dobrý silný kurací vývar. Aj so zeleninou a veľkými mastnými očami! Aspoň dvoma. Bŕŕ, aké má nevyspaté oči.
Podupkával blízko dvier, akoby mu malo niečo ujsť. Skôr dôjsť. Už je tak blízko. Tak blízko. A...k čomu? Ku komu! A ticho.
Skúsil odrátavať minúty cez sekundy, ale spôsobovalo to
potenie sa a on nechcel vyzerať spotený. Chce-nechce. Odraz v lesklých plochách pri zatváracom systéme bol trošku - dosť nemilosrdný.
Konečne kuriér.
- Zásielka doručená. -
Nevenoval mu ani pozornosť, bol to robot. Ani druhý prvému. Roboty
sú už raz také.
Nekonečný čas zatvárania dvier. Kým sa aspoň
trochu upokojil kontrolou bezpečnostného systému, jeho zásielka sa medzitým
rozvalila za stolom a započala samorozbaľovanie.
- Emma?! Čo...čo tu robíš ty?!
Kde...kde je moja Belle?! - zavyl smiešne tenkým hlasom, mysliac si, že šepká.
- Tak
"tvoja"! - zopakovala drsne a buchla o stôl pásom látky, ktorý jej doteraz
skrýval skoro celú hlavu. - Vykašľal si sa na mňa! Mohla som si aj prsty zodrať
posielaním signálov! On si tu pripravoval hniezdočko pre ďalšie kolo! Ale nebývajú každý deň Vianoce! Klop, klop, klop... A bez roľničiek! -
schuchvala látku a hodila po ňom.
Ničomu nerozumel. Aj sa bál opýtať sa.
Zaregistroval len jej krvavé brušká prstov. Lapol ju za zápästie, obratne, aby
sa nemohla vytrhnúť. Nemohla sa. Maximálne tak mykať a nadávať.
- Potrebuješ
lekára. Tie rany sú...hrozné. - skonštatoval a už sa nespotil pri pohľade,
spotený už bol.
- Musela som sa dostať z tej pakárne! Nevieš si predstaviť tú hrôzu!
Našťastie nevymenili prístupové kódy, zrejme si naivne mysleli, že zmiznutie
toho lumpa, čo sa ma pokúsil zneužiť na svoj projekt a zostal nám pekne-krásne
trčať na zlatej Zemičke, bude dostatočne bezpečné ako ochrana pred narušiteľmi zvonka. Kto by už mňa chcel "vyrušovať"?! Všakže?!...skoro vycerila zuby. - Nie! Pre Emmu nič nie je
nemožné! - kričala.
Ale skôr od bolesti, ako jej na hlboké rany
prikladal čosi smradľavé z domácej lekárničky. Nestíhala si ani utierať slzy,
všetku bolesť pretavila do kriku, vediac, že kajuty sú zvukovo izolované.
Ešte rany opatrne prekryl obväzom, kým jej
ruku položil na stôl a stiahol sa trochu dozadu.
Dýchala
trhane a očividne ju zmáhala únava.
- Belle je v poriadku? - spýtal sa ticho.
Pozrela na neho a dlho mlčala, kým
odpovedala.
- Belle bude v poriadku. -
Nepýtal sa viac. Toto je Emma. Pravá Emma. Keď bude
chcieť, povie mu sama. Urobil pár krokov ku kútu, ktorý pripravil pre...
- Môžeš
si oddýchnuť. - ukázal na rozostlanú posteľ.
Vstala a kým prijala ponuku prešpikovala ho
pohľadom skúmajúc, či naozaj sklamal. Zlyhal?
- Nedovolím ti ju sprzniť znova. - zmraštila nos
a viac si ho nevšímala.
Nebola si istá, či ju neudá, ale nemohla sa
spoľahnúť na nikoho iného.
Stál tam a pôsobil ako kôpka nešťastia. Prichytila sa pri poryve, že s ním má súcit. Možno je to dobrý chlap. Možno.
- Belle bude v poriadku. - zopakovala a aj
čakala, že sa bude pýtať a klásť otázky kde ju nájsť a...
...a spánok jej sadal na
viečka a mäkkosť lôžka ponúkala to, po čom jej telo už toľko hodín márne
prahlo. Poddala sa.
Svetlovlasá žena sedela za kompom a čosi
zúrivo vyťukávala. Sadol si vedľa nej a nemal náladu na ďalšie klamstvá.
Pozorujúc jej zdravé brušká prstov mal chuť ju skôr zovrieť pod krkom,
pritlačiť a vytriasať z nej pravdu.
- Tak, ako sa aklimatizovala tvoja nová
polovička? - vysýpala stroho slová, ako druhotný produkt svojej činnosti.
- Nechal som ju spať. - zapozeral sa na svoje
brušká prstov a pocítil skoro bolesť pri predstave, ako by si ich sám sebe
zámerne doriadil, len aby ho neprezradili a pustili tam, kam by inak nesmel.
- Len aby už o takomto čase nebola zas
prespatá. - zadrela necitlivo.
- Myslel som si, že mi dôveruješ, É, em, em,
á...- zámerne preťahoval hlásky.
- Nikdy nebudem dôverovať už nijakému chlapovi!
To len na okraj. Apropó, našla som to decko. Respektíve len jeho polohu. Je
dôkladne odizolované od celého diania na lodi a udržiavané v spánku, inak by im
prerevalo celý čas a na to tu nikto nemá nervy. Nebude ľahké sa k nemu dostať.
Pre teba nemožné. - skompletizovala dnešnú prácu a svoju porciu dôležitosti.
- To som ale nechcel počuť. Potrebujem sa k
nemu dostať a potrebujem ho vrátiť jeho matke. A v konečnom dôsledku, asi ti
nebude vadiť, že chcem zostať s nimi. Preč z tejto lode! - vyslovil rázne a
vážne.
- A ona to chce takto isto?! - našla trhlinku Emma.
Neodpovedal hneď.
- Ona chce späť...syna. A ja som jej to
sľúbil. -
- Ahá, ale iste ste nevraveli nič o tom, že
založíte spolu rodinku a budete si šťastne nažívať kdesi na pláži, alebo v
nejakej zabudnutej dolinke kdesi v minulosti...alebo? - bavila sa trochu na
jeho účet.
- Splň svoju časť dohody a zvyšok už nechaj
na nás. - zrýchlil reč.
- Tak "na nás"... Ty už seba a ju
považuješ za "my"? Aké romantické. -
- Čo ti to sadlo na nos, Emma? - naklonil sa
k nej, natočil si ju k sebe.
Nie je to síce pravá Emma, ale správa sa úplne
ľudsky, až tak, že by jej uveril, že...
- Ty žiarliš? - vypadlo z neho prekvapene.
Zabodla oči do zeme.
Vstala. Ušla.
- Emma, Emma, Emma! Musím ťa pokarhať,
dievča! - pretláčal cez zuby muž za multisystémom v temnej miestnosti kdesi v centre
lode. Nervózne skŕčal a zas narovnával prsty na oboch rukách nad klávesnicou,
ktorú doteraz spoluzdieľal so svojím klonom "pomocníčky". Tá už je na
ceste späť k nemu. Zrejme ju nepochváli!
Buchol do stola, až klávesnica
nadskočila.
Už zažil nevypočítateľnosť a slabú regulovateľnosť
hologramovo vytvorenej kópie, ale...
S tým, že sa mu prostriedok na realizáciu
výskumu zaľúbi, naozaj nepočítal.
- Emma, Emma, Emma! - odsunul sa od stola.
Neznášal komplikácie.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára