OUAT
30. kapitola
Prestrihy
Hladko
Aj
nemocnice mávajú predsa kotolne a podlažia. Skúšala si len predstaviť
realitu. Loď, nadôvažok vesmírna, jej akosi stále nesedela. Oveľa menej šialené je predstaviť si
nemocnicu. Špecifikujme: blázninec. Ak sú obaja čistokrvní blázni, navyše na úteku, je väčší predpoklad,
že má vlastne pomerne blízko domov. Či v nočnej košeli, alebo v ...nie je to zvieracia
kazajka, čo jej prevesil cez plecia? A v nestráženom okamihu previaže
a pritiahne a...
- Stále ti je zima? - nahol sa k nej s obavou, že precenil jej
rezervy vydržať tieto podmienky.
Neodpovedala a aj keď kývala záporne hlavou, nevidel to.
"Chce ma zviazať do kazajky a previazať
a pritiahnuť." Pritiahnuť či pretiahnuť?! Lacey, spamätaj sa! Polovičná pravda...
Rozmrvila sa nejako viac. Zaregistroval zmenu.
Považoval to celé skôr za prejavy triašky od zimy, tak jej prestrčil rovno ruku
poza chrbát a pritiahol ju viac k sebe. Viac znamenalo, že jej skoro
vyrazilo dych od trhnutia.
- Nemuseli by ste... byť taký... no, nikto sa vás neprosil... -
hemlesila sa a skladala holé nohy pod seba, ani za nič sa však neodlepiac
od tela, čo jej malo v úmysle odovzdať ďalší kus svojho tepla, okrem toho
kabátového.
Nadvihol, zvozený za trúfalosť, svoju ruku z jej pleca, ale
nahmatala ju a priložila na to isté miesto.
- Teraz môžete. - podopchala svoju jemu pod vestu, druhú za chrbát
a skúsila obruč spojiť. A nielen to. - Máte tvrdé plece. Môžem? ...tuto,
nižšie... - komentovala cestu, po opretí túžiacej hlavy, po jeho hrudi,
ukončiac ju niekde pod kľúčnou kosťou.
Nadýchol sa, ale vankúš svalu sa akosi nezväčšil.
- Na čo čakáte? Objímte ma konečne, lebo nám ujde aj tá trocha tepla, čo
ešte máme. - pohmýrila sa zas a prilepila ešte pár centimetrov štvorcových navyše
k nemu.
Posunul ruku z pleca nižšie, priložil k nej, radšej spomalene,
druhú, preplietol prsty.
- Silnejšie. Môžete. No, tak! – komandovala nedokonalé objatie. - Na
muža, čo ma prišiel zachrániť, nemáte teda veľa odvahy. - pokračovala v
džubaní.
Mal by sa obhajovať? Mal by sa obhajovať! Nebolo kedy. Žalobca
neustával.
- Ste ako kus ľadu. - skonštatovala a jeho to zamrzelo.
- Nechcel som... byť dotieravý a... to... vtierať sa ...a aby si si
nemyslela...- obhajoval sa nakoniec aj tak chabo. Pojednanie sa odročuje, kým
obžalovaný neprinesie jasnejšie dôkazy svojej odvahy. Bum!
Usmiala sa popod fúz, či skôr popod jeho vestu. Našla práve jazdec zipsu
a posúvala ho po pár centimetroch hore-dolu.
- Nemyslela som, že ste, ako
studený psí čumák. Teda, možno aj ste. Nepoznám vás, skôr som chcela naznačiť,
že je... od vás milé, to gesto s vlastným kabátom a teraz je kosa zas
vám. A mňa to mrzí. Trochu. - pridala sa nečakane na jeho zbitú stranu.
Šibrinkovala mu prstami po hrudi
a skúšala zatiahnuť klopy vesty, krčil ich však pažou, čo ju držala
v zovretí. Ako dobre.
- Viem štrikovať. Spravila by som vám teplý sveter. Môžete nosiť svetre?
Vo vašej práci? Čím vlastne ste? -
nadvihla hlavu, ale veľa toho v tme nevidela.
- Čo myslíš? - nezdvorilo odpovedal na otázku otázkou.
- Povedala by som, že stratená existencia. Vidím to na poliša vo
výslužbe, alebo zbaveného funkcie pre nejaké prúsery. Prípadne bývalý vojak, čo
sa dal na zlé chodníčky. Skrátka ste mimo zákon. Zločinec. Prenasledovaný. Na
úteku... Z blázninca. - dorazila hodnotenie, berúc to celé ako hru.
On však ani nie. Ale naskočil radšej na jej vlak.
- Nepozeráš priveľa akčných filmov? - potriasol hlavou, ale zabolel ho rozbitý
nos. Viac triasť nebude.
- Neznášam ich. Mám rada rozprávky. Najradšej Kde bolo, tam bolo. Taký ten seriál s vaším menovcom. Ak sa, ovšem,
naozaj voláte Robert. - pichla mu ukazovákom do stredu hrudnej kosti.
- Volám. V ničom som ti neklamal. Belle. -
- Tak pŕŕ...to, že mám rada rozprávky neznamená, že mi zas na krk hodíte
postavičku nejakej Krásky. Nebola to dvakrát moc normálna postava. Trošku
afektovaná a dosť ako neriadená strela. Nemyslíte? -
Asi sa bude musieť pohrabať v depozite zašlých čias - rozprávok. Zaujímavé, že nie sú premazané. Napríklad
info.
- Nuž hej. Premúdrelá, dotieravá, tvrdohlavá...-
- Ale, no, tááák. Neberte meno Krásky do úst nadarmo! Belle je hrdinka
a basta. Radšej mi porozprávajte rozprávku sám o sebe. A ja sa
rozhodnem, či jej uverím. - nadvihla hlavu, ale rýchlo ju vrátila. Teplo je
teplo.
Zahol svoju, chladiacu si temeno o stenu, ešte viac. V tme sa mu
neotvárali už nijaké stránky knižiek. Kniha jeho vlastného života už vôbec nie.
Skúsi pravdu? Fantáziu? Keď rozprávka, tak rozprávka. Pre ňu to aj tak takto
vyznie.
- Som pozemšťan, ale až z nejakej piatej, možno šiestej generácie,
takže Zem poznám len sprostredkovane a z niekoľkých tých nájazdov po
materiál. - začal rovno od prostriedku.
Ďalej ho pamäť aj tak nepustila.
- To vravíte... o tom obchode... s bielym mäsom? – zmraštila tvár. - Tak
predsa ste mimo zákon. Je to neľudské. - váhala, či neriskne zimu
a neodsadne si. Nie, neriskne.
- Práveže je to celé v mene ľudstva. Maximálne ľudské... Zem je už len fikcia z análov.
Dokázali sme ju zničiť. Našťastie len jej poslednú verziu. Ešte dočasu sa dalo
červiou dierou dostať sa aspoň do minulosti, ale to bol len ďalší začiatok
konca. Porušili sme krehkú rovnováhu a celé sa to zosypalo, ako domček
z karát. Naše lode zastarávajú. Na obnovu nie sú zdroje a čo je
najhoršie, míňajú sa aj tie ľudské. -
- Ste spisovateľ! Píšete sci-fi?
- skočila mu do reči.
Pokýval záporne hlavou. Vlasy mu zelektrizovali. Ešteže je tma.
- Vravela si, že mi veríš. –
- Nie, povedala som jasne, že nie! Neverím vám ani slovo. A pri tom
aj zostaneme. Ale pokojne trepte ďalej. Vydržím. - povzdychla, ako pred
spánkom.
- Už som dopovedal. Dokonáno jest. Sme poslední žijúci. Našou úlohou je
milovať sa a množiť sa. Nič viac od nás nikto ani nechce. Je to
prirodzené, ľudské a potrebné...- akoby odrapkával z príručky.
- Akoby ste odrapkávali z príručky. Presne tieto kraviny mi hustili
do hlavy pri liečbe. Nepočúvala som ich. Predstavila som si žuvačku
a spievala pesničky. Všetky, čo mi napadli. - usmiala sa.
Prekvapene vykrútil pery uznaním. Tak preto je tak málo vygumovaná.
A pamätá si aj to hnusné lečo! Haló, hovoríš o dáme, kroť sa! Ok, nie je vôbec vygumovaná. A lečo bolo vskutku nezabudnuteľné. Také čosi nevymažeš len tak z pamäte. Žiaľ...
- ...si len naivná, kráska. - povedal nahlas.
Pozabudol sa. Pozabudol sa aj v tom, že jeho ruky prechádzali po
jej ramene hore-dolu a hladkali ho. Ju.
Všimla si to, ale tvárila sa, že vôbec, vôbec nie.
- Viem. Pomáha mi to prežiť. Robiť sa blbou nie je zas také ťažké
a ostatní sú potom zhovievavejší a ja... potrebujem stále pomoc.
Niekedy si myslím, že fakt nie som schopná samostatného života a mala by
som zvyšok toho svojho stráviť niekde v skúmavke, ale... je tu Robko. Môj
jediný poklad. Musím ho nájsť. Potrebujem ho. - zakvačila sa mu prstami do
košele.
Hladkanie ustalo.
- Nájdeme ho. Loď zas nie je taká veľká. Nahol sa k jej hlave
a spontánne vtisol do vlasov bozk.
- Pobozkali ste ma? – spýtala sa ticho, aby sa uistila, že to naozaj
drzo urobil.
- Nie, nie...len som si oprel...bradu... som si oprel. -
- Klamete. Ale verím vám. Nie, neverím... ale skúsim...uveriť.
A prestaňte ma bozkávať, lebo... - nedopovedala.
A jeho to tak zaujímalo...
domiceli
Disclaimer: photo by Vicky Horvath
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára