OUAT
19. kapitola
Prestrihy
Vtedy a ruch...
Nechala ho dívať sa. Nuž, sivá, rozmazaná
žena na monitore bola pekná, ale ona nie je na baby orientovaná, navyše to
videla tisíckrát, kým sa jej podarilo odhaliť jeho len podľa niekoľkých detailov,
tak sa poodtiahla a zízala zdiaľky radšej na chlapa, čo práve prestal dýchať. Pravdepodobne
ženu, na ktorej telo zvíjajúce sa v milostnom ošiali, čo sa len kde-tu kmitlo v
inak natočenej totálnej hmýrivej tme, aká sa dá vyrobiť len na vnútornej strane
viečok, sa práve pozorne díval, aj tak vôbec nepoznal. Alebo predsa?
- Optogenika už síce nie je v plienkach, ale
štúdie nie sú za jedno, či opsiny môžu byť nanovo aktivované...- hodila vetu do
pléna, chtiac ju ešte rozviť, ale nepočúval ju.
Asi chce dopozerať. Jasné. Chlap a nahatá ženská. Ktorý by odolal... Nech dopozerá.
Oprela sa o rozheganú stoličku.
Vstrebával chaotické dianie na obrazovke. Svetlá a
tiene. Tiene a svetlá. Jeho ruka. Hej, toto je jeho ruka. A inak ženské telo. Spotené, hladké. Hmmm. Je to kus. Ale
väčšinou tma. Tá na vnútornej strane viečok...
- Vraví sa, že muži neradi zatvárajú oči pri
milovaní. Vy budete asi výnimka. Žiaľ. Možno aj Bohužiaľ, ak v nejakého
veríte...Inak by sme mali viac obrazu. - neodpustila si komentovať, keď monitor
zostával ponorený v tme.
A obom to bolo ľúto.
- Odkiaľ to máš?! Čo...čo to vlastne je? -
konečne niečo povedal skoro až fistulou od vzrušenia, že vidí svoje ruky
ohmatkávajúce nejakú neznámu ženu. Nemal by sa za tú nehu hanbiť?
- Od nich. - odpovedala povzdychom.
Pritiahla
sa ku klávesnici, čo už zažila najlepšie časy, ale si ich nepamätá a rýchlo niečo vyťukávala.
Popritom vysvetľovala. Aspoň si myslela, že
vysvetľuje.
- Svinstvo... je zneužiť bakteriálny iontový
kanál a následne iontovou pumpou...ako vám
to jasnejšie vysvetliť...- dešifrovala jeho stále viac zamračené čelo,
ako stopku v odbornej terminológii a skúsila preladiť z vedeckého na
populárno-náučný mód.
- Teda inak, predstavte si, že vám drzo
spravia dieru do mozgu. Vytvoria kanál, nazývame ho opsin a iontovou pumpou
vyšlú po optickom kábli svetlo. S presnosťou na milisekundu dokážu pôsobiť v
priestore i čase na ktorúkoľvek nervovú bunku vo vašom mozgu. Aktivovať,
deaktivovať...Oni si vybrali spomienku na toto tu...- namierila prst na
záblesky, zrýchlené, akoby sa postavy dostávali k vrcholu.
Možno aj hej. Oči mal stále viac a viac
zatvorené. Tie reálne otvorené.
- Toto sú akože moje spomienky? - začínal kupodivu chápať.
- Nie, už nie sú. Deaktivácia prebehla
úspešne. Identifikáciou presných neurónových obvodov, ktoré by v normálnom
prípade kódovali prežité, ako spomienky, mohli použiť svetelný prúd a...vymazať
vám ich. Definitívne. Nenávratne. Vygumovať. Zničiť. Skrátka. Nikdy si na toto
nemôžete spomenúť... ale zažili ste to. Nie je to úchvatné?! Viete vy vôbec, aký význam by
to malo pre ľudstvo?! Liečba depresie, strachu...- začínala sa rozplývať, ale
jeho ľudstvo nezaujímalo. Lokálne ani globálne.
- A čo toto?! - vrátil sa k záznamu, čo stále bežal a...
Koniec tmy. Žena na monitore pred ním, respektíve pod ním.
Polodetail na krivky, pot a asi to bude niečo ako orgazmus. Možno obojstranný.
- Červenáte sa. - zadrela a usmiala sa. - To
je to svinstvo číslo dva. Natáčajú si to. Výnosne sa s tým kšeftuje v
podpalubí. Tie chudery sú elitne stavané, prísny výber už pri ich "zbieraní", dobre sa na ne zíza a z vás vidno len
neidentifikovateľné detaily. Ale mne sa podarilo, vďaka nim, odhaliť vás... - pochválila sa
zas.
Ale neprikývol. To aj čakala.
- Kto je tá... žena? - spýtal sa potichu.
Dívala sa mu z obrazovky priamo do očí. Tých tam, a teraz to vyzeralo, že aj tých jeho. Tu. Zachvel sa. Netušil prečo. Nikdy ho filmy a podobné historické obludnosti, na ktorých stále niektorí fičali a bahnili si v nich, emocionálne nedostávali do rozpakov. Ale to jeho prsty nikdy nehladkali tvár nejakej ženskej... filmovej. Virtuálnej... Iste montáž. Iste nie, ty neveriaci!
Naťahovala ruky, akoby chcela vyraziť
obrazovku a dotýkala sa muža nad ňou. Ten ju snímal kúsok po kúsku. Každý
detail, preskakujúc, vracajúc sa, spomaľujúc. Oči, teraz už otvorené, skenovali
si ju netušiac, že ju zbytočne prenesú do ticha depozitu mozgu. Jej obrázky
budú strhnuté, skrkvané a spálené. Čím to? Svetlom?! Aký paradox... Svetlo, ktoré
prinesie tmu.
- Pozor, o chvíľu príde finále. - upriamila
jeho pozornosť.
Blok tmy a rozprávač "oko kamery".
Iné oko.
- Tu to zrejme upravovali. Váš záznam ukončili a napojili ten jej.
Sledujte. - skúšala rozjasniť obraz.
Obraz chvíľu behal, očividne, "kameramena,
respektíve teraz už kameramenku" niečo vyrušilo. Potom sa pohľad uprel na jedno miesto. V
tme tam ležal chlap na bruchu s rukami pri hlave. Iba silueta.
- Na ňu sa
dívalo podstatne lepšie. Ešteže ležíte dolu vňaťkou...Nič v zlom, ale vy nie ste zrovna výstavný kus. - neodpustila si
zas.
On sa zameriaval skôr na spodný okraj
obrazovky. Rozmazaný pás.
- ...drží jej zrejme ústa, aby nekričala. -
všimol si pozorný divák. - Je to časť jeho dlane. Trasie sa. Ona... a s ňou aj jeho dlaň. Umlčal ju. -
obkresľoval ukazovákom hmýriace sa chabé obrysy na zábere.
- Dobrý postreh. - uznala.
"Kamera" sa blížila k chlapovi.
Nič
moc zízať na vlastný holý zadok. Ale...veď... nie je až taký hrozný. Skôr tie jazvy. Aj v
šere sú zreteľné. Obhajoval svoju nahotu aj nedokonalosti. Odzadu sa ešte
nevidel... Žena s rukou na ústach si ho tiež prezerala.
-
Podľa tých jaziev som vás vypátrala, ale o tom inokedy. Sledujte. Teraz! Teraz
to začne. - až sa triasla vzrušením.
Na obraze vidno košeľu, ktorou niekto
prechádza po holom chrbte ležiaceho chlapa. Potom holú ruku, čo sa ju pokúsila
stiahnuť. Napnutá košeľa. Muž sa pokúša zdvihnúť sa ako pri klikovaní, ale je
nemilosrdne zatlačený nohou v bagandži späť do podložia. Pásik dlane zmizol.
Koniec záznamu. Už len šumenie.
Šumenie, čo prerástlo do tmy. Veľavravnej? Ani nie. Súdiac podľa jeho reakcie.
- A?! - natočil sa k nej sklamaný. - To má
byť akože pointa?! - nedôverčivo prehadzoval oči z prázdneho už monitoru na
ženu za klávesnicou vedľa neho.
- Nestačí? To je dôkaz ich špinavých
manipulácií! Keď zobrali spomienky vám, lebo máme záznam, zobrali ich aj
jej...lebo...máme...záznam! - spomaľovala, dávala dôraz na každé slovo zvlášť. -
A navyše dôkaz! Tá bagandža! Vám sa to zdalo, že ste si dobrovoľne dali
šliapnuť na chrbát?! Čo to nechápete?! Toto nie sú zámerne natáčané porná, ako
sa to deje v kajutách, kedy maníci z vašej brandže, zámerne predávajú svoje výkony.
Toto...toto... Bože, vy ste riadne nechápavý drúk! - vyšvihla ruky hore, ale bol tam
len zhrdzavený strop.
Vstal. Chápal to. Podľa všetkého on a nejaká
žena ušli von. Asi tajne. Tam... Teraz sa nesmie začervenať. Je bývalý vojak. ...bolo to milovanie, bohapustá súlož vyzerá
dakus inak. A zrejme ich našli. Dovliekli späť na loď, vymazali spomienky a
život ide ďalej.
- V čom vám mám pomôcť, Emma? - spýtal len
tak.
Chcel už mať všetko za sebou. Ísť do kajuty,
vypnúť...Chcel? Nie. Trochu klame. Zaujalo ho to. Ale... Čo z toho?! Pozrie si tú
peknú babu ešte raz? Ešte párkrát? Ponúkali mu v minulosti podobné záznamy, ale načo lízať
med cez sklo.
Sklamane si ho premerala. A mlčala. A nádej umierala.
- Neviem,
čo ste čakali, Emma. Ja... nie som vedec, nerozumiem tej vašej opto...optogenetike, či o
čom ste mi to tu tárali. Hej, vymývanie mozgov, deje sa to, ale... je to pre naše dobro...- skúsil vyberať slová, aby ju
priveľmi neurazil, ani nezranil. - Ja som len obyčajný vojak. Vo výslužbe. Som
...obyčajný archivár. Teraz. Som nikto. - roztiahol ruky.
Natočila sa späť k monitoru.
- Myslela som si, že ...to ...vyzeralo to, že
je to...medzi vami...naozaj. - vypla stroj.
A zase tma.
domiceli
Disclaimer: Obrázok od koalaura. Ďakujem
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára