OUAT
25. kapitola
Prestrihy
Späť...
Obzeral sa. Kajuta. Malá, preplnená, kvázi nepoužiteľná
a nepoužívaná. Naoko. Jedna z mnohých v podpalubí obývaná
dekadentnými, o ktorých všetci vedia, ale tolerujú ich nemé protesty,
pokiaľ zostávajú nemými. Navyše, čo je lepšie, ako mať nepriateľa pod kontrolou
a sledovať každý jeho krok. A na lodi navyše sú dosť obmedzené. Skoro je to nuda pre rozviedčíkov strážnych agentúr. Sledovačka neškodných. Mnohí to
tušili. Vzdali. Mnohí sa to len časom dozvedia. Mnohí zmiznú bez stopy. Oni dvaja
s Emmou mali doteraz šťastie. Pomyselné. To už vedel. Pešiačikovia.
Obzeral sa. Akoby bez záujmu, ale v skutočnosti hľadal kamerový
systém. Hľadanie ihly v kope sena. Nikdy sa nezaujímal o detaily
technológií. Stačilo mu, že fungovali. Bezmocnosť priradil
k najnepríjemnejším komoditám, ktorých bol momentálne majiteľom.
- Správy z domova. Riadiace
stredisko ututlalo kauzu dieťa a všetky dostupné informácie sú už
nedostupné. Archívy zablokované, svedkovia s deaktivovanou pamäťou. -
rozopínala si niečo ako pás a štrngotanie čiastočne tlmilo jej slová. - Budeme sa musieť nabúrať do konkrétnych databáz...aby...sme...zistili, kde momentálne tvoj synko je. O to nám predsa ide. -
Neveril. Snažil sa si ju nepremeriavať. Nevydalo.
- Čo si ma tak premeriavaš? Zdám
sa ti nekompletná? Alebo...mám niekde škrabanec? To vieš, vlúpavať sa do
jednotlivých kajút nie je zas až také bezpečné dobrodružstvo. - pošúchala si
lakeť a oprášila neexistujúci prach na pleciach, kým zhodila vrchný
vojenský kabát.
Do kompu zasunula port a vyťukala pár dekódovacích prístupových
hesiel. Natočila monitor k nemu. Naozaj priniesla správy z domova.
Dianie z lode v detailných riadkoch. Strohé informácie bez
komentárov.
- Nie je to štrukturované. K tým sa už nedá dostať. Toto sú vlastne
robotické záznamy, za posledných štyridsaťosem hodín, tie prvotné, prijaté z okolitého vlnenia, ktoré sa
následne spracovávajú a triedia. Niektoré vyhadzujú, iné dopĺňajú
priebežne. Neviem, čo z toho marastu je plevel a čo nosné informácie,
len som to v rýchlosti, pri sťahovaní preletela. - komentovala, kymácajúc sa na
rozheganej stoličke do bokov s hlavou opretou o oškretý lakeť zakotvený
v zaprášenom stolíku. Asi čakala pochvalu. Asi ani nie.
Iba formálne pritakal a tváril sa, že lustruje riadky. Tentokrát naozaj
lustroval, ale úctyhodné kopce plevelu sa prekopávali obtiažne. Roboty si
nerobili starosti a mnohé informácie zaznamenali desiatkykrát dookola. Rovnaké.
Často nepodstatné. Až na jeden. Spozornel.
Ona tiež. Šikovný špión. Musí si
dávať lepší pozor.
- Našiel si niečo zaujímavé? – odtrhla hlavu z dlane
a naklonila sa nad jeho plece.
Našiel, ale musí to zatajiť.
- Nie, len sa snažím odhadnúť, ktoré sú info zvonka a ktoré zvnútra
lode. - žmúril na obrazovku zrýchľujúc pretáčanie, aby si náhodou nevšimla to,
čo si všimol on.
Roľničky. Niekoľkonásobný záznam. Opakujúci sa ako SOS. Pochopil. Bolo
to SOS. Správa od Emmy. Ale odkiaľ?
- S tým by som ešte vedela
pohnúť. Chvíľu čosi preťukávala osvetľovaná modrastým svetlom.
- Tak, teraz by to malo byť
jasnejšie. Respektíve, jasnejšie sú tie zvnútra lode, máš to po etážach a čím
tmavšie, tým paradoxne vzdialenejšie. A čo vlastne hľadáme? - natočila
k nemu svoju peknú tvár.
- Čokoľvek. - vynašiel sa chabo. -
Nejaké signály, ktoré doteraz neboli. Máš prístup k archívnym
záznamom? Starším, ako "naše" dva dni? A máš možnosť eliminovať tie, čo sú úplne nové, dosiaľ
nezaznamenané v minulosti? - nahádzal na jej holé plecia niekoľko úloh.
- Môžem to skúsiť. - vykrútila
pery, stále však netušiac, kam mieri. Nejakú logiku to malo, ale zdalo sa jej
to, ako strata času.
- Bude to chvíľu trvať. - skúsila
natiahnuť čas, netušiac, že práve to chcel počuť.
- Aj tak musím do práce. Stretneme sa večer. Po šichte. - cúval
z kajuty, zapisujúc si skeny z obrazovky do pamäte, čo možno
najpresnejšie.
Mykla plecom a zamerala sa na monitor.
Ponáhľal sa. Reálne aj v myšienkach.
Roľničky. Vnútri lode. Niekoľko odtieňov pod hranicou centrálnej časti. Podpalubie.
Emma musí byť tam! Kdesi dolu a pokúša sa vysielať signály. Roľničky nie
sú zlé na blázna v bielej cele. Iste vyvolávajú úsmev nadriadených. Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje... .
Zamieril do práce. Chvíľu musí sekať dobrotu aby sa dostal bližšie
k odmene. Čo tam potom, že bol zo systému vyradený. Emma mu iste helfne
s návratom medzi vhodných kanditátov na otcovstvo. Táto Emma. Mohol sa jej to rovno
spýtať. Ale môže ju vynechať a skúsi to celé sám. S pravou Emmou.prápadne. Simultánne. Ako výzva - fajn.
- Zase ty? - vypľul spolu s handrou muž chrapľavým hlasom. Prijal
tekutinu, ktorou bol skôr oblievaný, než napájaný.
- Povedzme, že potrebujem tvoju
pomoc. - zašróbovával fľašku a díval sa cez jej kvapkami ešte potriesnené,
ale prázdne plastové telo na chudáka stále zviazaného ako koberec pod sebou.
Ten sa uškrnul a rozkašľal.
- Ja zas potrebujem piť. - pomykal sa muž a dal jasne najavo, že to
nebude jediná požiadavka.
Muž nad ním sa však usmial. Po chvíli sa
vrátil z kuchyne s nožom a nanovo naplnenou fľaškou. Uvoľnil
mužovi jednu z rúk a ponúkol ho nápojom. Ten po ňom chmatol, tentokrát
odhodlaný nenechať mimo úst ani kvapôčku, pahltne vysával obsah fľašky. Keď
skončil, ruka mu odkväcla vedľa tela.
- Opatrne. - načiahol sa k nej falošný
dobrodinec, jemne ju vytiahnuc pred
tvár, s úsmevom sa díval na odtlačky prstov na nej. - Tvoja nezištnosť ma
skoro dojíma. Pomôcť blížnemu svojmu, je tak bohumilá činnosť...- neschádzal mu
úsmev z tváre. Škodoradostný.
- Vyser si oko. – opľul ho jednoruký
a chňapol za lýtko.
Striasť sa ho nebol až taký problém.
- Odtlačky prstov by mali stačiť, ak sa nemýlim.
Ale ak by bolo potrebné aj o oko, rád sa poň vrátim. – žmurkol na obeť.
Chlapík dolu už pochopil. Už pomohol... Nezištne, bez nútenia.
-
K Emme sa aj tak dostaneš neskoro! Nebude použiteľná na nič! Nikdy
nebola! Nikdy nemala dosť guráže, aby sa stala vodcom! Je to len obyčajná...-
nedopovedal.
Za chrbtom zaprašťala jeho ruka opätovne
pripútavaná k tej prvej.
- Ou, asi zlomená. Ale nemrzí ma to. Budeš
sa musieť modliť, aby tvoje slová neboli celkom pravdivé. Bez rúk. A možno
aj bez očí...- díval sa mu do nich, vypleštených zas nad zviazanými ústami. Jeden zo zodpovedných, ale stále malá ryba. Nestojí mu za námahu.
Emmu zachráni! Neriskoval návrat zbytočne.
S jeho odtlačkami ju stihne zachrániť včas. Dobre predpokladal, že ju
nájde medzi bielymi... keď to tam zvládla prvýkrát. Dá to aj teraz. A on ju
zachráni.
Opakoval si dookola a bál sa pravdy.
Nepáčilo sa mu
to. Roľničky sa viac neozývali. Už niekoľko strán nijaký záznam. Pretáčal, vracal sa, posúval dopredu. Späť. Len pár tónov! Len pár! Emma...prosííím. Presviedčal monitor.
- Nevynechala si nič?! – zariskoval otázku
natočiac sa na ňu, prispávajúcu na mieste vedľa. Noc má svoju moc a spánok
si nárokoval aj na Emmu.
- Nedôveruješ mi? – zívla a natiahla sa
ako mačka. - Celý deň tu trčím a makám na niečom, čo ani netuším, načo ti bude.
Márnime tým len čas. A ty sa flákaš kdesi v „práci“... - urazila sa žena a skúsila
si nájsť na stole medzi pažami pohodlnejšiu polohu. Zásadne chrbtom k nemu.
Asi tu fakt strávila celý ten čas, čo...
- Čas v práci som strávil produktívne. Napríklad
som podal žiadosť o opätovné zaradenie do systému, ako sme o tom hovorili.
Nevyzerali, že by mali niečo proti. - snažil sa prihriať atmosféru na
prijateľnejšiu teplotu.
- Ani nemôžu mať. - klipkala zas unavene očami
spoza okuliarov na monitor uplantovaná žena. - Úspešnosť projektu ide dolu vodou. Návraty na
zem po nový materiál sú odložené na neurčito a recyklácia starého sa
vyčerpáva sama sebou. Navyše produktivita klesá geometrickým radom. - zabodla
štvoro očí do neho. - Takých, ako ty, už ani nevyraďujú. Prijímajú
ich späť a dúfajú, že... vám to zas raz vyjde. Páni tvorstva! - zadrela do
živého.
- Pekné od nich. Na teba sa už len spolieham,
že dostanem ten správny pár.
Spoliehame...- opravil sa.
Emma akosi sťažka preglgla.
-
Zajtra sa o to postarám. -
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára