Mr. GOLD - Iba každá druhá 3. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

3. kapitola

Doobedie

    IV.

  Nechal sa rozmaznávať. Vetríkom, čašníkom, dokonca aj rezervovaným stolíkom. Kom, kom, kom... z akého je to jazyka?! Netrapoš, beztak ťa zaujíma len primárny význam. 

  Beztak si prikázal za žiadnu cenu sa neobzerať, respektíve ju nevyzerať, ale ani netušil, koľko ho to bude stáť úsilia. Stávky sám so sebou prehrával veľmi nerád. Bude sa to rátať iba ako kontumačná prehra, ak nepríde vôbec? Prečo ti na tom tak záleží? Záleží ti na nej?! To si sa ako k tomu dopracoval. Pár minút a zopár viet?

  Káva vychladla, croissant vysychá. Vrchnú vrstvu už poľahky olúpal a rozmelnil po tanieriku. Necitlivo obnažil tenkú neduživú kožku cesta a mal sto chutí vraziť do úbohého zlynčovaného koláča ukazovák, aby nebol svedkom prehry, ktorá sa každou sekundou blížila. Veril si si? Sklamaný? Tak ti treba!

  - Mám vám priniesť nový...koláč? Prípadne čerstvú kávu?! – zneistel úslužný čašník, nezvyknutý, že sa pán G. u nich zdržiava aj po desiatej. Dokonca po pol jedenástej. Nezvyknutý, že nevypije svoju porciu vyprchanej, dôkladne bublín zbavenej kávy a nezje presnú polovicu koláča, nech by bol akýkoľvek. Vždy iba polovicu.

  - Priveľa peny! Vo vašom preslove, aj na káve. Neznášam bubliny. Sú ničotné. Pokazia chuť. – precieďal medzi pery aj privreté oči.

  - To skôr vy dokážete pokaziť deň všetkým naokolo. Nezdá sa vám?! – ozvalo sa mu za chrbtom.

  Stála tam. Špúlila pery. Mala okuliare. Učiteľka. Brrr. Hrozná asociácia. Pozrel sa len cez plece. Vydržala to len chvíľu mlčať.

  - ...a čo vám spravil ten nešťastný koláčik, že ste doň dnes ani len nezahryzli?! Vždy splstvíte rovnú polovičku a teraz?! Urazili ste ďalšieho človeka. Chudák pekár! Nabudúce by som vám tam na jeho mieste natlačila namiesto plnky rozmokvaný vecheť na riad. – zastala si dobrotu, nepriznajúc sa, ako sa jej naň zbiehajú slinky.

   -  Na vašom mieste, by som prestal kvákať a prijal miesto oproti mňa! – namieril prstom na stoličku, ďakujúc si sám sebe, že ho predtým nevrazil croissantu do brucha a nevytiahol jeho lekvárové črevo prisaté pod necht.

  Urobila čo najmenší oblúk, počkala, kým jej čašník poodsunie stoličku, keď sa gentleman nemal k činu. Zložila spôsobne, ťahajúc ich z tváre oboma dlaňami,  okuliare, nespôsobne ich narvala do obrovskej kabely a pohniezdila sa.

  - Čo si budete priať? – zasalutoval s nacvičeným úsmevom čašník rád, že sa má kto navážať do pána G. a on môže o chvíľu zmiznúť v útrobách baru.

  - Nerobte si starosti. Zjem toho jeho polosuchého chudáka, lebo ujo pekár je môj kamarát. Nemám čas na zámerne pretiahnuté objednávky. Som stále v práci, ako vidíte.  – dala mladíkovi jasne najavo, že sa má stratiť. 

  - Kto vám vnukol, že budete môcť zjesť moje raňajky?! – majetnícky stiahol tanierik k sebe.

  Nečakal však, že bude šikovnejšia, načiahne sa za koláčom a unesie mu ho spred nosa. Rozlomila ho na dve polky, prirovnala a vybrala si ten väčší kúsok. Druhý mu vrátila.

  - Jete vždy len polku. Tak jedzte! – tentokrát natrčila prst ona na neho a s chuťou zahryzla do ukoristeného úlovku. Koláčik od radosti rozhadzoval roztrúsené ručičky a nožičky po jej svetríku. Škoda. Má svetrík. Nevidno priesvitnú blúzku. Nevidno nič.

  Počkal si, kým doje, kým negustiózne, a to sa ešte pred hodinou chcela hrať na dámu, dooblizuje všetkých päť prstov, v dvoch kolách za sebou. Opráši si ruky, pohladí prsia. Pekný ťah. Ten by mohla zopakovať aj viackrát. Nemohla. Málo zachytených omrviniek. To sa dá zariadiť. Prisunul jej tanierik so svojou porciou. Mlčky.

  Zdvorilo odmietla. Mlčky.

  - Takže, ako vidím, sa na môjho „polosuchého chudáka“ asi neulakomíte...- povzdychol.

  Pochopila, že to myslel dvojzmyselne. Roztiahla ústa do širokého úsmevu. Síce mala cesto medzi zubami, ale jej schopnosť chápať okamžite jeho narážky ho obmäkčila. Nebude provokovať. Nebude ani jesť. Cesto medzi zubami vyzerá hrozne.

  - Nedáte si kávu? –

  - Nepijem kávu. Mám rada kakao. –

  - Ste malé decko?! – striasol sa pri predstave sladkého polepeného nápoja.

   Prečo všetky pijú kakao?! Zamračil sa ešte viac.

  - A vy ste pubertiak?! Knižka, čo hľadáte, je predsa pre násťročných. – vrátila mu aj s úrokom a hľadala na chrbte odhodenú kabelku.

  Modrý obal! Štvrtá. Jeho prvá. Jediná... Zažiarili mu oči a natiahol obe ruky k útlej knižôčke, ktorú vydolovala z tašky. Viac ho nezaujímala. Poštárka.

  Všimla si to.

  - Šesť deväťdesiat. Bez DPH. Môžete platiť kartou. Blok vám vytlačíme dodatočne. Máme ešte štyri kusy na sklade. O takéto niečo nebude záujem. Nebyť vás, tak ani dopyt.

  Nepočúval. Nevšimol si, ako vstala. Nezaregistroval, že odchádza.

  Obzrela sa.

  Schúlený akoby do klbka s knihou ohmatkávanou trasúcimi sa prstami vyzeral trochu smiešne. On sa usmieva na knižku?! On sa usmieva na knižku! On ju hladká. On si ju... fakt si ju pritlačil k hrudi a zmenšil sa ešte o pár centimetrov.

 Budeme mať len tri kusy. Potriasla hlavou a rozhádzala si prácne tvarovaný účes, ktorému venovala skoro celú desiatovú prestávku. Aj tak si ho nevšimol. Ani to, že si pretrela pery rúžom si nevšimol. Registruje vôbec, že tam bola?! ...že existuje?!

  Prečo ťa to tak sklamalo? Počula si predsa Noru. Je to odľud. Mizantrop. Najhorší zákazník pod slnkom a mesiacom aj človek. Neznášanlivý, umrmlaný, hubatý krikľúň bez štipky úcty morálky a slušnosti...

  Podkla sa.

  - Čert, aby to bral! –

  Obzrel sa.

  - Beriem! – zamával jej knižkou a pohodlne sa oprel.

  Zostal jej chrbtom.

domiceli