Mr. GOLD - Iba každá druhá 10. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

10. kapitola

Obed

XI.

  Pripadala si ako turistka. Vyjavená, doplašená, nadržaná, čo všetko ju ešte čaká a neminie. Už len rozložená mapa mesta, ktorú viac nikto nezloží do pôvodnej podoby, vyšmantlané tenisky, príručný batoh a obdivný náter na ksichte jej chýbal. Má lodičky, nohy ju bolia ako koňa, toto mesto nepozná, ale mapu si aj tak nemá za čo kúpiť.

  Kopáč kanálov ju vysmial, kde tu chce nájsť reštiku v študentskej cenovej relácii a stará dôchodkyňa jej pravdepodobne vynadala za drzosť ju vôbec osloviť. Maďarčina je už taká. Alebo to bolo po fínsky? Nadávky to boli stopercentne.

  - To sa tu fakt nenájde nikto, kto ma odnaviguje na túto adresu?! – zamrnčala nahlas na stokrát preštudovaný papierik, keď zlyhali najbližšie dvere.

  V tejto štvrti sa skrátka zamyká. Všetko. Vchody, ústa, informácie. Aj väčšina okien je tu zadebnených roletami. Štýlovými, ale roletami. Luxusná štvrť. Luxusná, ale nenápadná. Mimo očí oných turistov. Domáci očividne aj ucho čujne nestoja o pozornosť, ani reklamu.

  Najradšej by si sadla na obrubník, vykopla tlačiace topánky doďaleka a odfňukala zvyšok poludnia.

  A ešte ju napadlo, ako zlatý klinec hororového vysielania, že jej dal fiktívnu adresu reštiky, ktorá vôbec, ale vôbec neexistuje! Ani netušila, ako blízko je k pravde...

  - Tušil som, že orientácia v teréne nebude tvoja silná stránka. Ale ak to víno oteplie ešte o pár stupňov len preto, že si si to rozmyslela, vstrebem ho sám a prídem ti opitý z neho spievať pod balkón serenády! - ozvalo sa jej zrazu nad hlavou.

  Bol tam balkón. A na ňom on. Zapretý o lištu. Košeľa vyhrnutá nad lakte a na mieste kravaty  nič. Už chvíľu ju pozoroval, ako sa motá v kruhu pozdĺž ulice. Ale nezakročil. Vychutnával si ju. Zas sa sladko tackala v privysokých topánkach a pokúšal sa zvrchu nazrieť do blúzky. Priznal si to.

  Mračila sa. Nechápala. 

  Zamračila sa ešte viac. Pochopila. "Takže žiadna reštika! Pozval ťa na drzovku rovno k sebe domov! A ty pozvanie prijala. Za blbý kus žvanca na raňajky, ktorým ťa totálne odpálkoval, že si sa nezmohla na slovo. Ale mohla si sa..." zaryplo svedomie.

  - Cúvni trochu, hodím ti kľúče. – zmizol a zas sa ukázal.

  Jasné, že necúvla. 

  Spravila krok dopredu. 

  Spišťala od bolesti. 

  Trafil ju presne. Všetkými štyrmi nohami kovovej eiffelovky, čoby kľúčenky na riadnom zväzku kľúčov.

  Na prvé poschodie to nebolo vysoko, ako k nej domov, skoro do neba, ale hviezdičky tu útočili celkom zblízka. Zdalo sa jej, že stráca vedomie, ale to skôr od hladu, než bolesti, čo jej zliezala z vrchu hlavy po prúdoch vlasov a spôsobovala tŕpnutie končatín.

  Podopieral ju a nepriznal, že to netečie bolesť, ale krv. To posral. Ale nechtiac...

  - Vravel som cúvni! ...Cúvni! ...Nie krok dopredu! Cúvni! ...Čo je nejasné na povele "cúvni"?! ...Však ty nemáš ani vodičák? Jasné, na trojkolke sa necúvalo! ...a odvtedy ťa k iným presúvadlám radšej nepustili...-  mrmlal si, aby ju radšej vytočil, než by riskoval omdletie a plač.

  Aj tak si bol vedomý toho...že to posral.

  Mlčala. Cítila sa trápne. Vravel „cúvni“. Necúvla.

  - Nikdy pred ničím necúvam! Aj na obed som prišla. – skúsila konečne obhajobu, ale keď si stiahla doteraz prilepenú ruku z hlavy a videla jasne červenú škvrnu na celej dlani, bola rada, že ešte nejedla.

  Promtne otvoril na prvý šup byt, hoci inokedy testuje celú sadu podobných kľúčov. Zažal svetlo v kúpeľni, schmatol z chodby taburetku a vtlačil ju dnu a ju na ňu. Zvesil vzorne vystretý  uterák, poľutoval ho, tušiac, že ide na čistú smrť a z bieleho už nikdy nebude nijaký, ale namočil ho pod prúdom vody, čo sa nenamáhala byť ešte teplá a skúsil opatrne prikladať, aby aspoň zistil rozsah svojho invazívneho náletu do hniezda jednej brunety.

  - No, až tak veľmi som sa ti do hlavy dostať nemal v úmysle. -škonštatoval.

  - Mlčte. Len to celé zhoršujete. - odmrmlala sklamane.

  Mala pravdu. Uznal.

  Rozbije jej hlavu a ešte sa vyhovorí, že ju nechce?! To ako k tomu príde?! Zasŕkala od bolesti, aj sa načiahla k uteráku, aj si to rozmyslela. Snaží sa. Je celkom citlivý a pozorný...čo viac chcieť.Tak, nech sa snaží aj ďalej.

  Povzdychol. Nahlas.

  - Mám taký neblahý pocit, že sústavne niečo preskakujeme. Sotva som zahájil fázu atraktivity a nenápadne prešiel k fáze proceptivita, kde som si chcel nejaký čas bahniť, odčítavať tvoje signály a rozlišovať, či sú vábivé alebo odmietavé a hop, mladá dáma príde ako uragán, všetku snahu vopred zmetie a donúti ma rovno k nekoitálnej akceptivite! Ako k tomu príde moje úbohé, citlivé, romanticky nastavené ego?! Há?! - pritlačil opätovne namočený, tentokrát už v teplej vode, uterák o povrch jej hlavy, aby vysal poslednú svetločervenú farbu.

   - Koi...Koi...čo?! – zhrozene strhla mokrý vecheť aj jeho dlane a prudko sa postavila, lebo toto slovo jej caplo facku ako jediné z celého inak v celku pekného preslovu, ktorému nerozumela ani zbla. Len to slovo!

  - Nie sex. Dotyky... - pokojne preložil. S úsmevom.

   Zatočila sa jej hlava. Ledva ju zachytil do náručia.

  - To robíš náročky?! Ja som sa ťa nechcel dotknúť, nechcel obchytkávať a... nestačí ti tá rozbitá hlava? Chceš sa ešte dolámať na naleštených kachličkách a vybiť si zuby vo vani na mojej štýlovej mosadznej batérii?? ...Musel som ťa zas chytiť! To musí byť uznané ako poľahčujúca okolnosť! – ospravedlňoval sa a vyťahoval si ruky spod jej zadku, mračil sa skoro vážne, kým ju zas ukladal na taburetku a kontroloval temeno. Zbledla teda riadne. Mal by radšej mlčať.

  Sama si namočila kus uteráka, vyžmýkala a ochotne mu ho zas podala. Ale prekrížila ruky na hrudi. Mal to byť jasný signál, že jeho blbé reči o sexe viac počúvať nemieni. Atraktivita? Proceptivita?...

  „Jáááj, proceptivita, to ako dvorenie! Doplo jej, keď jej konečne načítalo v mozgu aj výkladový slovník k zatiaľ stále minimálnej slovnej zásobe.  "Proceptivita". To je tá fáza vo vzťahu, keď sa muž snaží upútať pozornosť konkrétnej ženy, ktorú si vybral a dáva jej jasne najavo, že má o ňu záujem a chce byť v jej spoločnosti. Jasné! Veď o tom nedávno čítala v nejakom lifestyláku. On číta ženské časáky? On nebodaj do nich prispieva?! Čo tam po tom. Ale „dvorenie...“

  Zdvihla oči k nemu.  Jéééj, to je aké krásne romantické. Usmiala sa skoro na celé ústa.

  Zneistel. Spozornel. Ruky sa trochu roztriasli, mali chuť opustiť stanovište aj so zvyškom tela. Klameš. Teraz jej vidíš do výstrihu a ani o tom netuší a zdrhol by si? Ty?!

  - Tak, ako vidím, už to nebolí, môžeme sa vrátiť k pôvodnému plánu. – ukázal smerom von z kúpeľne, aby zachránil situáciu pred trapasom, že čochvíľa preskočí aj tretiu fázu a je rovno všetkými nohami v štvrtej: Koitus! Áno, všetkými troma! Vycúvaj rýchlo teraz ty, kámo!

  Aj by si bola všimla prestretý stôl v zrejme obývačke, ale cestou zavadila o zrkadlo.

  - Prepánajána! To čo ste so mnou urobili?! – zúfalo hľadela na placku vlasov vytretú skoro do sucha, z ktorej sa kde-tu dvíhal už trochu šúchaním zelektrizovaný vlas.

  - Myslíš si, že predtým to bolo lepšie?! – krotil skôr svoje telo, aby nešalelo, keď sa nahla nad umývadlo a namiesto výstrihu, ktorý sa týmto pohybom zväčšil, ratovala vlasy. – Požičiam ti klobúk. Jeden tu náhodou mám. Mne nepristane. Tebe celkom iste. – žmurkol a popamäti sa načiahol na vešiačik na chodbe, akoby pričarovával klobúk.

  Vyčaroval jej znovu úsmev na tvári.

  Prijala ho. Klobúky jej fakt sekli. 

  Krásne sa nimi zažehnávali katastrofy. Aj pod ne schovávali. 

  Dal sa radšej chrbtom. Dva klobúky nemal...

domiceli