Mr. GOLD - Iba každá druhá 9. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

9. kapitola

Pred obedom

X.

  Mešká.

  - Meškáš! Dochviľnosť je výsadou kráľov. – zdravila ju kolegyňa zo skladu, netušiac, že neprichádza sama. Ako Pavlovov pes automaticky reagovala na cinknutie dvier, dobre vediac, že v sobotu ráno, niekedy celé doobedie, sem nepáchne ani noha. Zákaznícka.

  Dvere do predajne jej veľkoryso otváral vedúci. Pravdepodobne mal tiež na raňajky niečo ako kakavko s koláčikom, alebo ho čakalo čosi mimoriadne, rozohratá víťazná partička pokru cez net alebo ďalší level zbierania fiktívnych diamantov v primitívnej vnukovej hre, keď prudko vyštartoval z taxíka, aby jej podržal dvere a mohol sa beztrestne tváriť, že tomu telu na telo sa nedalo zabrániť a dýchavičnosť sa práve ako zázrakom stratila z jeho databázy zdravotného záznamu, hoci musel dakus pobehnúť, aby ju stihol.

  Zniesla to. Aj jeho drzý nos vo svojich vlasoch. Síce si ich nestihla umyť, ale ten voňavý lak, čo jej nenávratne, aj keď s ťažkým srdcom, lebo vysokoškolské veci bežnej spotreby narozdiel od skrípt a učebníc sú také vzácne a cenné a drahé, „požičala“ spolubývajúca z intráku, lebo sa jej už nenarval do batožiny pri ceste domov, to istil. Nenarval sa – ide dobrý skutok. Bohu vďaka. Spolubývajúcej vďaka. Orodujme za oboch. Vyinkasovanie - vo vyššom ročníku.

  Skúsila maximálne zväčšiť medzeru medzi sebou a nadriadeným, ale to znamenalo, že si vytrhá pár očiek zo svetríka o drapľavé veraje.  Milovala tento svetrík. Pristal jej. Videla sa vo výklade.

  - Norika, a čože, čože ste dnes na mňa taká nahnevaná? – ochotne obhájil svoju momentálnu protežantku pred našpúlenou tlamou starnúcej vychudnutej ženy olemovanej závesom skladového otvoru.

  Norika zažmurkala spoza okuliarov a zmeravela.

  - Snažím sa len tuto budúcu kolegyňu voviesť do tajov knihovníckeho poslania, ale verte mi, je to beznádejný prípad. Z roka na rok nám sem posielajú stážistky menej a menej distingvované a rozhľadené v odbore a o pracovnej morálke ani nevraviac. – šimorila si prstami pred očami a upatlávala vlastné okuliare.

  Vedúci sa vyškieral ako vlašský orech. O čom to tu tamtá loloce? On tu vidí nádhernú ženu. Z roka na rok posielajú krajšie...mladšie. Čo tam po práci. Joj, ...čo by tam tak bolo po práci. Čo by bolo bývalo bolo rado po práci... Nič nebude. Dáme jej prácu.

  - Ja by som skôr povedal, že tuto slečna nás prekvapí svojou mladistvou invenciou. Nože, slečna, však máte pre nás návrh, ako vdýchnuť tomuto malému obchodíku nový dych. – načiahol sa zas svojím nosom k jej tvári a zhlboka sa drzo nadýchol.

  Tentokrát sa jej protivil viac. Kto mu dal právo na zňuchávanie sa. A ešte pred touto starou vyšumenou rašpľou.

  - Slečna nás skôr prekvapí svojím planým postávaním a posedávaním vzadu v sklade, totálne bezcieľnym a neplodným, o tom by sme mohli rozprávať. - 

  - Čo vy viete o mojej plodnosti?! ...a...a cieľoch! - skúsila vrátiť výbuch späť z rozmnožovacej roviny do pracovnej, vidiac, ako sa vedúcemu v zreničkách pretočila prvá signálna sústava. -  Náhodou, som práve dnes chcela za vami prísť do kancelárie s...návrhom... - natočila sa k nemu a gumovala dementný výraz z tváre po predstave oplodňovania. Čo tam po tom, práca je to pekná...

  Slová ju podrážali. "Došľaka, dievča pracuj! Makaj!.. rýchlo niečo vymysli..."

  - ... s návrhom ...zorganizovať čítačku pre miestnu strednú školu s... s autorom ...z edície pre deti a mládež... konkrétne...-

  "Rýchlo, rýchlo, máš to na jazyku. Nemáš to na jazyku. Máš to v taške"

  Zahrabla v kabele a vytiahla odtiaľ knižku, ktorú v noci vstrebávala. Natrčila ju šéfovi.

- Pozveme autora a ponúkneme mu verejné čítanie s možnosťou autogramiády! - víťazoslávne dokončila svoj pramálo duchaplný monológ.

  - Prídu traja okoloidúci, prípadne sem naženú bandu výrastkov, čo nám zas vyryje do stoličiek zopár vulgarizmov a po ich odchode tu bude treba vyderatizovať. - s monotónne ladeným preslovom vykráčala zo skladu druhá kolegyňa, postavila na stôl zopár kníh a vracala sa po tej istej trase späť.

  Šéf si podľa kyslého úsmevu myslel úplne to isté, ale... táto žienka mu stojí za trochu tej blamáže.

  - Som nadšený. Poskytneme priestory, ozvučenie, mesto požiadame o nejaké malé občerstvenie, prípadne úhradu ubytovania, my  zabezpečíme objednávku, ak by náhodou bol záujem aj o kúpu uvedeného titulu. Príďte za mnou do kancelárie. Povedzme o hodinu. Zamyslíme sa spolu nad detailami. - opäť sa k nej ťahal jeho odporný červený sosák.

  Potriasla hlavou a skúsila správnym smerom, aby to považoval za áno.

  Hodina. To by mohlo stačiť, aby na ponuku úplne zabudol! Komu by sa chcelo otravovať sa s nejakou pošudenou nudnou akciou s úplne neznámym ksichtom, ktorého knihy budú o chvíľu v sekcii za babku, prípadne ešte horšie, vo vianočnom charitatívnom výpredaji s jasným sloganom: „Pri kúpe tejto a tejto, túto (túto jeho) dostanete grátis!“ Fuj. 

  "Čo za habaďúru si to zas na seba našila?! Ostatne, nikdy si nič ako čítačku neorganizovala! Vždy si sa tam chodila iba zadarmo nabagrovať a vypiť zopár prípitkov na autorovo zdravie a svoju, noc predtým so spolužiakmi, už načatú pečienku."

  Nora bola na koni.

  - Veľa šťastia, slečinka. Och, ako rada sa nechám pozvať na túto tvoju promo akciu. Ako rada... - pateticky vzdychala a s cynickým smiechom v kútikoch suchých pier šla vybuchnúť do zákulisia. - Tak jej treba, šťande! - nahlas zreferovala kolegyni.

  - Lebo my dve sa akože vôôôbec nenamakáme, čo?! – videla to čisto realisticky druhá.

  Zúfalo sa dívala do on-line katalógu a pátrala po kusých informáciách o tom trpákovi. Nielenže ju kniha neoslovila, on nenadchol, ešte aj toto! Schytala pripraviť portrét autora. Ako spravíte portrét niekoho, kto vyzerá, že by ste o neho ani bicykel neopreli?! Bibliografia síce pomerne obsiahla, ale už len tie názvy kníh... Jadierky, ...Obchodné tajomstvá, ...Paralelné vrstevnice... Došľaka čo to je?! Rozprávky? Mafiánske historky? Sci-fi?! Prečo aspoň nepíše niečo normálne! Ako má s týmto osloviť puberťákov z gympla?!

  Nešťastne vyťukávala ďalšie a ďalšie stránky, ale čoraz márnejšie a zbytočnejšie. Málo známy. Ničotný. Hmmm... základ preslovu by asi aj mala. Jedovato odsotila notebook a zarazila päsť pod bradu.

  Pred lakťom jej pristál papierik. Počmáraný nejakými číslicami.

  - Mám známu v AOSe, to je asociácia spisovateľov. Vyhrabala mi na neho toto číslo. Vraj je trochu problematické sa s ním dohodnúť. To by nám aj pasovalo. Ty mu zavoláš a my budeme radi, ak sa nedohodnete. – usmiala sa Evelin a skryla obe ruky za chrbát.

  Čakala, čo spraví.

   - To...to akože ja sa mám strápniť a volať nejakému neokrôchanému namosúrenému nemrudovi, čo ma odpálkuje po prvej vete?! – zhrozene zízala na lístok.

  - Hej! Ty si si to vymyslela, ty sa strápňuj. – usmiala sa kolegyňa.

 Evelin mala v podstate rada. Rovnako postihnutá ako Nora, ale aspoň otvorená a na nič sa nehrala. Normálne jej prikázala strápniť sa. Ok, ide sa strápňovať.

  Prečo jej kazia práve dnešný deň? A tak pekne začínal... a tak pekne mal aj pokračovať... Obed, kde si?!

  S hrmotom odsunula stoličku a spomalene si to šinula k firemnému telefónu.

domiceli