Mr. GOLD - Iba každá druhá 5. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

5. kapitola

Poobedie

VI.

  Na vytesnenie mnohých nepodstatných vecí, ako je napríklad zamestnanie a čas zabitý v ňom, stačí niekedy nádych. Vonku pred vchodom mučiacej firmy, kedy za chrbtom zostáva šéf, pohľadávky a zvyšok personálu, čo sa vám osem a pol hodiny všemožne snažil dokázať, že byť podriadeným automaticky znamená držať hubu, krok, tempo a výkon.

  Zhlboka sa nadýchla. A preventívne ešte raz. Do foroty! A keby sa dvere otvárajú dovonka, pricapne ich zadkom. Takto by len riskovala, že sa zrúti späť do zatuchnutej predajničky, kde sa dnes dýchalo horšie ako v pretemperovanej saune.

  Na sprchu ale nemala chuť. A predsa to nebo bralo svojsky a drzo kreslilo pehy po chodníku, ako sa spieva v jednej piesni. Tam to znie romanticky. Pre babu, ktorej dáždnik nepatrí ešte k povinnej prakticky ladenej kabelkovej výbave, je to však čistá katastrofa. Vlasy, zvyšky make-upu, rozmočené topánky, sveter, čo bude smrdieť ako zdochnutý pes.

 Prehodila si kabelu pred seba a prekryla ju jednou vrstvou svetra. Dažďom polepené stránky knižiek sa ťažko obracajú. A ani tak pekne nešuchocú. Skúsila ešte vnoriť samú seba do zvyšku tepla, kým definitívne vykročí k svojej miniatúrnej manzardke, kde bude vlhko také, že jej veci do pondelka nevyschnú.

  Čas na tretí nádych a prvý krok.

  Mračila sa síce do zeme, ale aj tak sa jej zotmenie sa, čo nastalo, nezdalo. Zastala.

  Tma nad hlavou tiež. Za jej plecom stál muž, ktorému z navlhnutého kabáta sálal kvalitný parfum a z očí blesky. Napriek tomu gavaliersky držal jej nad hlavou obrovský rodinný dáždnik a mykalo mu perami.

  - Ja vám všetko vysvetlím. – skočila mu do mlčania.

  - Stačí ulica a číslo domu. Nie som síce odtiaľto, ale vďaka aktívnym denno-denným aj...nočno-nočným prechádzkam a záujmu o starobylú architektúru tejto štvrte, hádam k tebe domov trafím aj bez GPS.  – precedil medzi zuby.

  - Čo?!...Čo? ...Nepozvala som vás! - oprávnene sa zhrozila.

  - Pozval som sa sám. V tomto veku a počasí neradno strácať čas, drahá. – nezmenil tón, ani ráznosť.

  - Tých pár eur, čo vám dlžím, vás neoprávňuje správať sa ako posledný grobian a robiť mi tu nemravné návrhy. - bola by aj dupla od jedu nohou, ale pehy na chodníku už začínali tvoriť pigmentovú škvrnu. Skončila by na jej predkolení.

  Konečne dvihol kútik úst.

  - Ty máš chuť na sex? Teraz? Uprostred jesene? – premeriaval si ju drzým pohľadom, kým ju konečne omilostil a zaťal ho do vysvieteného výkladu kníhkupectva pred návratom k jej vyplašenej tváričke.  - Tak, ale aby bolo jasno, čo z môjho preslovu ťa viedlo k tejto nečakanej ponuke? Ja by som sa bol odvážil na nejakom treťom, možno až piatom rande, ale keď inak nedáš, som ochotný sa obetovať a svojich 6,90 si vyinkasovať aj za túto cenu. Už dnes. – nebezpečne priblížil tvár k tej jej.

  Došľaka! Takto sa dať nachytať. Veď on fakt nič nenaznačil! Nič dvojzmyselné nepovedal a ona... a teraz?! Nedal jej veľmi šancu ani na obhajobu, ani na výber.

  - Budeš taká láskavá a povieš mi už konečne tú ulicu, aby sme tu nemokli a neriskovali obojstranný zápal pľúc? Nečakaj, že ti zas dám šancu na druhý a tretí pokus. Jedno divadielko mi dnes už stačilo. Vlastne už boli dve. Nie, tri! Prepáč, zabudol som aj zatlieskať, ale nemôžem ani teraz. Ruka mi už tŕpne. Tú ...u...li...cu... – proklamoval monotónne, aby ju zbytočne nevytáčal a neriskoval, že mu zmizne a jeho nádej na tretie až piate rande skončí už na prvom.

  Iba prikyvovala a stáčala pery do seba.

   - Tak veľmi vám chýbajú tie peniaze? – skúsila pokornejšie.

   - Nie, tak veľmi mi chýba ten sex! – prekrútil očami.

   - Šukšinova 69. – trhalo jej kútikmi úst.

  Tu nehrozil len obojstranný zápal pľúc, ale aj obojstranný výbuch smiechu. Mal krásny smiech. Skonštatovala. Mala krásny smiech. Usúdil. Podarilo sa mu sa zostabilizovať a nahodiť prijateľne polovážny fejs ako prvému.

  - Vedel som, že si silný súper. – vytrčil ukazovák a natrčil ho na ňu. - Môžeme vykročiť. Priznávam sa dobrovoľne, viem, kde bývaš. – natrčil ohnuté rameno a čakal, že sa ním prevlečie a bude sa hrať na dámu.

  Čakal márne. Prekrížila obe ruky na hrudi, chrániac kabelu s tajomstvom a len vykročila s ním v pätách, ledva stíhal udržať dáždnik nad oboma.

  Pred starým vchodom s oplieskanými, farbu už nepriznávajúcimi dverami, poolepovanými útržkami bývalých plagátov zastala a zvrtla sa. Chvíľu sa ošívala, kým našla aspoň priemerne inteligentné slová, ktorými by si  trochu napravila reputáciu.

  - Beriete aj stravné lístky? Viete, my stážisti na praxi nedostávame výplatu a vreckové je už akosi vo vreckách iných ľudí, takže by ste museli čakať do konca mesiaca. Mrzí ma to. A navyše, toto je len prvé rande, takže vás hore... k sebe nemôžem zavolať, to je predsa jasné. – dvihla a spustila plecia. 
  Vážne počúval.

  - Nuž, nepopieram, že raňajky do postele by mali svoje neopakovateľné čaro... umelo povzdychol. - ...ale beriem aj ten obed. Dúfam, že vám... do konca mesiaca ...zostali dva stravné lístky. – strčil ruku do vrecka kabáta, aby sa prestala nervózne mykať a mrviť bezcieľne prstami. Zasa tie blbé omrvinky.

  Páčilo sa jej, že opäť prešiel k vykaniu. Natrčila mu dlaň. Na rozlúčku. Chvíľu sa na ňu díval. Chvíľu váhal. Chvíľu mlel prstami vo vrecku. Neodvážil sa ju prijať. Iba sa spomalene pousmial a urýchlene odišiel.

domiceli