Mr. GOLD - Iba každá druhá 6. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

6. kapitola

Večer

VII.

  Drgľovala ňou triaška, kým jej telo odpustilo akciu s oboma dnešnými sprchovaniami a prijalo ako satisfakciu vypelichaný župan. Ešte keby vedela, kde zapatrošila z neho pintu, aby teplo zostávalo prisaté o kožu a nemalo zajačie úmysly. Zhrnula veci z ráno narýchlo vyhádzanej skrine na kraj postele a stiahla pod seba nohy v naivnej snahe zohriať sa. Deka navlečená v obliečke nespolupracovala.

  Vymrštila sa z klba ku kabele, ktorú nechala pohodenú na gamatkách. Jasné, že nešli. To by ich musela nastaviť do módu temperovanie, prípadne ich nechať vlastnému životu a nebaštrngovať s nastavovaním. Kopla do nich a potom ľutovala palec na nohe. Z navlhnutej, studenej kabely vyšmátrala ešte studenejšiu knižku, dovolila jej asistovať pri zalievaní už raz vyluhovaného čaju, vysvetlila jej dôverne program dnešného večera, aj to, prečo ju na pohľad dehonestujúco strká pod pazuchu. Aby oboma rukami mohla objať horúci hrnček.

  S dôverou sa obrátila na nočnú lampu aj prikrývku a konečne ako-tak spokojná s hniezdom pripíjala na ďalší krásne „romantický“ večer. Patokmi. Ale aspoň teplými. Konečne...

  Trel si dlane jednu o druhú. Zdali sa mu suché, chladné, drapľavé. Akési bez života, neduživé. Nezdali. Pozrel na ne a zakazoval prstom triasť sa. Hodinu mrznúť pred krámom, hrdina bez barly a teraz chceš od nich výkon?! Stálo ti to vôbec za to?!

  Státie mu všeobecne robilo problém. Proti vetru sa šťať nedá a fyzická kondícia sa nevracala tak ľahko ako...

  Ako ktorá? Máš pocit, že psychicky si na tom Ok?! A stváraš takéto puberťákoviny? V tvojom veku by si už mohol mať rozum a zdravý úsudok. Niečo ako sebaovládanie, sebakontrola a súdnosť, priateľu!  Bol ten flirt potrebný? Dokazoval si si čo? Dokázal si si čo?! Dobre, dobre, britký jazyk, pohotovosť, slovná erudícia, nie, z toho ti nič neupieram. Ale tú žabu si láskavo odopri. Dobre ti radím...

  Odkrútil zátku na whisky a vykrútil výčitkám krk. Utopil ich v prvých dvoch pohároch a basta. Tretí vzal so sebou aj s matkou fľašou, nakopal kreslo do zadku, aby sa pomklo k stolíku, nech si pohodlne vyloží boľavú nohu. Potom vynadal všetkým dostupným kusom nábytku aj priľahlým artefaktom za neustráženie jeho okuliarov, ktoré im zveril do opatery, kým si znova sadol. Na ne. Vydržali. Neriskovali, že schytajú hromy-blesky. Usalašil sa a položil knižku na kolená. Konečne...

  „Odkiaľ vie, kde bývam?!“ spýtala sa prebalu skôr, ako ho opatrne vyzliekla z knižky a odložila na nočný stolík. Riešila to vždy takto. Primárnu funkciu prebalov chrániť knižné publikácie na úkor vlastného postupného potupného sebazničenia pri službe „vlasti“ neprijala. Bola ženou. Šaty robia človeka. A či si kniha nezaslúži pekné šaty?  Nech je aj telo pod ňou zhumpľované vekom a opotrebovaním...

  A to prečo ťa napadol ako príklad on?! To vôbec od teba nie je pekné! Ok, najlepšie roky života má už aj očividne za sebou, ale za zenitom snáď ešte nie je, či?! Berme to čisto teoreticky, súkromne. Pre teba, je, či nie je?! „Prebaľ“ sa ti páčil. Aj voňavku mal obstojnú. A vystupovanie ťa skôr zaujíma, než irituje, že je to tak?! A teraz si ma sklamala. Hodnotíš ho čisto povrchne! Vôbec, ale vôbec ho nepoznáš! Je o krok pred tebou! On vie, kde bývaš! Prečo, asi? Jasné, bude to policajt. Vyšetrovateľ na dôchodku. Odkedy sa poliši zaujímajú o architektúru? Dobre, tak kunsthistorik. Taký ten, čo skupuje a predáva historicky hodnotné veci. Možno aj budovy. A bude čítať beletriu pre pubertiakov a trvať na vrátení sprostých 6,90 za knižku?! A neostýchať sa dať sa babou pozvať na obed, aj keď to bude za jej posledné dejanerky?!

  Ozaj! Idem s ním na obed?!

  Strhla sa...

  Váhal, či ju otvorí. Celé mesiace, vlastne už i roky sa chcel vrátiť. Rátal týždne, dni, hodiny, minúty. Teraz ju má na kolenách a váha. Uškrnul sa. V tom to je. Opäť na kolenách...

 ...ale skôr zas ty! Naozaj máš v úmysle znova vytiahnuť nôž z pošvy a zabodnúť si  ho rovno do srdca?!

  A to prečo ťa napadla ako príklad ona? A nože zabodnuté v pošvách už dupľom nerozoberaj! To vôbec od teba nie je pekné! Ok, najlepšie roky, mladá, krásna, sexi, priznaj si, viac ako sexi, je v nej niečo impulzívne, živočíšne, čo sa bije s tou akurátnou prímesou hanblivosti a nevinnosti v jednom. Má dokonalé telo, tvár a jej vystupovanie ťa skôr zaujíma, než irituje, že je to tak?! A teraz si ma sklamal. Hodnotíš ju čisto povrchne! Vôbec, ale vôbec ju nepoznáš! Je o krok pred tebou. Načo by si inak kupovala tú istú knižku, čo čítaš? Prečo by bola taká ochotná ti ju priniesť osobne? A vôbec sa nebránila, tvojmu drzému pozvaniu sa na obed.

   Ozaj! Idem s ňou na obed!

   Strhol sa...

  Prevrátila prvých pár stránok. Mala nutkanie prečítať si najskôr záver, ale ani nemusela. Všetky predsa končia rovnako. Happy end. Utopený v mede.

  Načiahla sa za prebalom. Hej, modrastý akvarel, symbolizuje naivnosť, nevinnosť, čistotu, jednoslovný pramálo tajomný názov, štylizovaný obrázok čohosi a predsa ničoho, ako sa týmto abstrakciám stáva, na záložke miniatúrny portrét autora, aj niečo z popisu. Anotácia na hovado. Bla-bla-bla. Vrátila sa k fotke a prižmúrila oči. Odtiahla hlavu. Nie, nič. Žiadna charizma. Na čítačku ani autogramiádu by nešla. Ten chlap sa nej nepáčil. Mohol sa aspoň oholiť, keď už ide  byť na  fotke, propagujúcej vlastnú knižku.  A ten strih vlasov. Zrejme roky nevidel nožnice. A jeho odev práčku. Autor vo vyťahanom spodnom tielku a robotníckej košeli. Ale úsmev má taký zvláštne mäkký. Aj oči. Presne. Ako on. To ako môžeš porovnávať?! Práve týchto dvoch?! Hnedé dúhovky má tretina populácie! A usmievať sa vie celá. Nie, prvý chlap sa jej ani trochu nepáči. Nech už je  preč. Obrátila prebal na stolíku hore značky.

  A druhý?

 

  Prevrátil prvých pár stránok. Cítil pažravé ústa masochizmu, čo ho idú zožrať. Zrazu nemal nutkanie sa do nich hodiť, zvlášť nie po tom, ako sa mu pred oči vytrčila fotka autora zo zošuchnutého prebalu. Ten chlap sa mu nepáčil. Strhol lesklý papier a zhužval ho jednou rukou, koľko to šlo.

 Pridaj! Máš na to plné právo. Po tom, čo ti urobil! No tak, nalož mu! Koľko vládzeš! Koľko sa do neho vmestí! Poďme! Čoho sa bojíš?! Koho?! Čo na ňom len mohla vidieť?! Čo?! Mohol sa aspoň oholiť, keď už ide  byť na  fotke, propagujúcej vlastnú knižku. Máš od Boha šťastie chlape, že táto Štvrtá nie je autobiografická. Máš vlastne smolu... A ty nie?!
   Nech robil, čo vládal, práve tá hnusná fotka zostala otrčená napoly vo veľkom sklade a on sa drzo díval na svojho mučiteľa. Tie oči. Rovnaká farba. A díva sa presne rovnako. Ten pohľad poznal. Prehrával si cez neho ukážky včerajška každé ráno v kúpeľňovom zrkadle. Hrala v nich hlavnú úlohu. Mala oči iba pre neho. Aj úsmev. Taký zvláštne mäkký. Presne. Ako ona. To ako môžeš porovnávať? Práve tieto dve?! Modré dúhovky má tretina populácie! A usmievať sa vie celá! Nie, tá prvá už je preč. 

   A druhá?

domiceli