Mr. GOLD - Iba každá druhá 15. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

15. kapitola

Prebúdzanie

XVII.

  Prvotné štronzo pominulo.

  - Ako vidím, vy vôbec nestrácate čas, dušinka. – otriasol sa ako prvý šéf, vyťahoval z peňaženky bankovku pre čašníka a odpoveď pre muža hrdo stojaceho vedľa neho.

  - Zastavte sa u mňa v kancelárii, dohodneme podmienky zmluvy, pán...pán Gold. – niečo mu to meno vravelo, ale nevedel si narýchlo spomenúť, čo. -  Sú to síce nečakané výdavky, ale dal som tu slečne sľub i plnú moc, že ju podporíme, tak...tak očakávam výsledok. – podsunul peniaz pod tácku a urobil tak prvý krok. Aj ten druhý.

  - Pôjdeme. Ponúkol jej smer k východu, aby bolo jasno, že prestávka skončila a je čas sa vrátiť do práce. A k práci.

  Poslušne sa zvrtla a kráčala k dverám. Našťastie šéf nemal v úmysle podržať jej galantne dvere, vytlačil sa von na čerstvý vzduch prednostne, tak mala čas sa zvrtnúť a vrátiť sa.

  - Tak toto mi budete musieť vysvetliť! - vyštartovala priškrteným hlasom po ňom.

  - Ja tebe „toto“? Alebo ty mne „tamto“?! - vrátil jej s patričnými gestami berúc na paškál jeden aj druhý stolík ako svedkov predchádzajúcich udalostí.  

  - Ako... ako to, že sa voláte tak isto, ako... ako ten  autor?! – pokrčila tvár a potom ju vyrovnalo nečakaným zjavením „svetla pravdy“. - Ahá... už mi to došlo! Vy nie ste kritik, ste autor, však?! Samotný autor tejto knižky! Doma necháte manželku, vy si tu v tichosti malomesta píšete a užívate slobody a tvárite sa nezainteresovane, a keď príde na lámanie chleba a hrozí vám odhalenie, tak skáčete ako besný! – rozhadzovala rukami spokojná, akú krásne morbídnu konšpiračnú teóriu jej fantázia poskytla.

  - Jediná, čo tu skáče, si ty, drahá! Mne do reči v prvom rade. A keď ide o to lámanie chleba, neprejdeme radšej ku koláčom? – natrčil prst k úbohému opustenému jedlu na vedľajšom stolíku.

  - Zase zahovárate! Zas sa pokúšate uniknúť odpovedi! Ale, aby ste vedeli...budem ústretová, ohľaduplná, chápavá a vy začnite! – usadila sa na stoličku a pritiahla si tanier s koláčmi.

  Nečakal, že prijme pozvanie. Čakal, že ujde. Mala pravdu, chcel to všetko zas zahrať do autu. Nenápadne.

  - Kto... teda... v skutočnosti... ste? – pritiahla si aj šálku kakaa.

  Ešte chvíľu strácal čas pozorným, spomaleným ukladaním sa na stoličku a blúdením pohľadom po miestnosti.

  - Teraz budem musieť byť tým literárnym kritikom, predsa. Alebo chcete šéfovi povedať pravdu, že ste len tak bajočko odchytili neznámeho chlapa z ulice a nanominovali ho do tejto role?! – skúsil zavydierať.

  - Vy ste si to meno iba... vy ste ho použili zámerne? – rúcala sa jej teória.

  Chvíľu sa mlčky díval na jej rozpaky a mal chuť byť úprimný a otvorený a rozprávať dlho, predlho a pravdu. A potom dvihla viečka a pochopil, že ak sa v týchto očiach bude chcieť niekedy topiť, tak teraz bude mlčať, zatĺkať, a ak to bude potrebné, aj si vymýšľať. Bez ohľadu na to, že ho potom utopí radšej v lyžičke vody. Nemyslieť. Chcem žiť tu a teraz.

  Veľmi rýchlo vyselektoval pre a proti a vybral zlomky, ktoré mu neublížia. Možno.

  - Volám sa Adam Gold. A je to len zhoda náhod. Neuveriteľných, ale náhod. To...preto som bol taký rozhorčený, keď sa mi do rúk dostala tá kniha. Viete, ľudia, čo ma poznajú, si môžu myslieť, že píšem. A píšem práve takéto ... braky. - zaafektoval.

  Ako ľahko to ide. Klamať. Ako prirodzene. Nenápadne. Prosto. Sprosto!

  - Takže vy nie ste on. - skladala si.

  - Nie, nie som! – vyslovil nečakane tvrdo.

 - Ahá. Chápem. Takže tamto, tá žena, čo som s ňou telefonovala, nebola vaša manželka. Ale jeho. To dáva logiku. - skladala ďalej a jemu sa do srdca zabodávali jednotlivé dieliky a rezali ho s takou dôslednosťou, že mal tentokrát sám chuť rozhovor ukončiť a ujsť.

  - Nie, nie je to moja manželka. - zopakoval tichšie.

  - Vy nie ste ženatý? – spýtala sa nečakane iným tónom. Jednoznačným tónom.

  - Bol som. Už je to dávno. – pohodlne sa oprel a objal šálku svojej dávno vychladnutej kávy. Presne tak. To dávno vychladlo.

  - Prečo ste ju opustili? – akosi automaticky to videla takto.

  Sekla sa. To zas videla v jeho ochladnutom pohľade. Čo nemohla vidieť, bol ďalší dielik, čo sa mu zaryl ešte hlbšie. „Má pravdu. Opustil si ju! Máš jediné šťastie, že to môžeš zvrtnúť na tú prvú...“

  Zakýval záporne hlavou.

  - Našla si iného. -  

  Bodka. Takto to bude stačiť. Koniec-koncov prikývla.

  - Lenže, čo budeme teraz robiť? Ak som správne pochopila, nie ste ani spisovateľ, ale ani literárny kritik. Toho chlapa vôbec nepoznáte a my musíme zhotoviť jeho profil, otázky priamo na telo a vôbec... to bude fuška. – zalamentovala nad kožkou na kakae.

  Aké príjemné zas počuť niečo ako „my“. Ale to jediné ho nadchlo.

  Keby si tušila, koľko mám otázok na telo. A nielen otázok! Ale spoznávať toho chlapa?! Zbláznila si sa?! Prečo? Načo?! Nie, o to nestojím...

  - Však ma v tom nenecháte? Však mi pomôžete?... – nahla sa nad stolík. - Čo keby ste mu zavolali tentokrát vy a rovno mu položili tie otázky. Viete, ako literárny kritik, aby to bral vážne. – s nadšením mu núkala... istú smrť.

  Zvážnel. Tak to klamanie zas také ľahké nebude.

  - V tomto ti nepomôžem. Nemôžeš odo mňa žiadať, aby som obvolával kadejakých cudzích chlapov a otravoval ich svojím záujmom. Ostatne, môže si veľmi ľahko overiť na asociácii, kto som a čo som a hneď zistí... že vlastne ...nie som. – radšej zmĺkol.

  - Chápem. Toto zariadim ja. Jeho osobný život, niečo zo súkromia, zo zázemia a tak, to čitateľov vždy zaujíma a tá jeho... žena vyzerala byť ústretová. Asi nebudú z tých, čo si úzkostlivo strážia svoje súkromie. – prikyvkávala si hodnoteniu, spokojná, že to pôjde. 

 Vrelo v ňom.

 Vstala a narýchlo sa lúčila.

  - Prepáčte, nemôžem tu fakt dlhšie zostať. Šéf by zúril. Stretneme sa po práci...niekde. Nechám to na vás. Pozhovárame sa. O tej... o tej knihe. Tam mi najviac pomôžete. Vy ju budete vedieť rozobrať lepšie ako ja. Mňa takéto sladkasté romániky fakt nezaujímajú. Vy sa pozriete na to s nadhľadom, nezainteresovane  a hlavne objektívne... – hrmotala so stoličkou. 

  Doznievali v ňom posledné slová. 

  - ...to ťažko, dievča. – povzdychol, keď sa za ňou zaklapli dvere kaviarne.

domiceli

Disclaimer : picture by Vicky Horvath