Mr. GOLD - Iba každá druhá 2. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. kapitola

Ráno

   III.

   Utieral si ruku o bok kabáta. Spotil sa rýchlou chôdzou? Je vonku vlhko?! Si nervózny.

  Vyhovovalo mu, že obchod zíva prázdnotou. S nevôľou sa obzeral a krčil nos. Zápach zle vetranej miestnosti bol nielen citeľný, ale hádam aj viditeľný. Jasné, budova a jej starobylosť sú na vine, že má mokré dlane. Pomrvil spokojne prstami. Obhájený. Prípad uzavretý.

  Ženy vzadu zas stíchli. Odrátali pár buchnutí. Je pri pulte. Stojí a čaká, kým ho niekto nepríde obslúžiť. Obe v jednom okamihu, intuitívne vedené  rovnakými myšlienkovými pochodmi, spásne vzozreli smerom k nič netušiacej dievčine, čo sa mordovala s ťažkým rebríkom ťahajúc ho horko-ťažko z pivnice. Obeť ako vyšitá.  Nemali v úmysle jej pomôcť, hoci pod tiažou železného monštra takmer padla. Im do rany celkom určite.

   - To nechaj teraz tak. To my už dokončíme. Choď do predajne. A... a... a  treba... predsa... niekedy začať. – dostala pár nových príkazov a venovala im pootvorené ústa.

  Odkedy tu je, z predajne ju vykazujú. Šťanda, čo ešte nemá dokončenú školu patrí nanajvýš do skladu. Navyše s jej ksichtom by sem ešte lákala zákazníkov a ony tu nijakých obsmŕdačov navyše nepotrebujú.

  - Nepozeraj ako žaba z prachu a hybaj! – oprášila jej staršia plece, na ktorom si niesla kôpku pivničných prekvapení. - My máme inú robotu...- tľapkala dlaňami a zbavovala sa slizkej nádielky nenápadne fľochajúc pohľadom po kolegyni, aby jej aspoň dala za pravdu, keď už mlčí.  – Tie pavučiny na schodisku do pivnice si mala vymiesť už dávno. Na všetko ťa treba upozorňovať! Neviem,  čomu tie detiská v škole dnes vychovávajú! Nič nespravia samé od seba...- mrmlala si tiež sama pre seba, len aby sa stále k ničomu sa nemajúcemu dievčaťu nemusela pozrieť do očí.

  Druhá ju vypoklonkovávala len grimasami, čo do posunkovej reči simultánne prekladali slová kolegyne. Ako decko schované len za dlaňami, ale so stopercentnou istotou, že je dokonale skryté pred pohľadmi dospelých.

  Vrátil sa pohľadom k otváracím hodinám. Tabuľka „OPEN“ musí byť zvonka, keď zvnútra vidno CLOSED. Úchytkom pozrel aj na hodiny. Desať minút po deviatej. Majú otvorené.

 Skúsi zhlboka dýchať. Kým sa rozčúli. Kým sa rozkričí.

  Kolísavo, mnúc si ruky, sa približovala k pultu. Drevená dlážka ju nešetrne podrážala a rozkývavala jej ťažisko viac, ako si priala.

  Zagánil. Zboku. Načo nosia vysoké opätky, keď v tom nevedia chodiť?!

 - Budete si priať? – odohrala viac smiešnou grimasou ako pevne nasadeným hlasom, ktorý aj tak akosi nespoznávala.

 - Vyzerám snáď, že som sa sem prišiel bicyklovať?! Jasné, že si budem priať! – zvyšoval hlas aj naliehavosť v ňom. – Zavolajte mi vedúceho, alebo aspoň niekoho kompetentného, kto ma obslúži! Nemám čas ... na jeho strácanie. – vytiahol automaticky ruku z vrecka, ale ovládol sa. Hodinky už nechal na pokoji. Len pevnejšie zovrel zrolované noviny. Potom ich omilostil a strčil späť.

  - Chápem. Ak dovolíte, skúsim to ešte raz. Ok?! – zašermovala rukami a ťahala sa späť do skladu.

  Ustrnul. Sledoval jej lopatky pod tenučkou blúzkou, ako mu miznú spred očí,  a potom dvojnásobne, keď sa v mžiku zvrtla a kráčala mu zas v ústrety. Robí si z neho bláznov? Robí si z neho bláznov! Vošla mu však do nádychu, tentokrát už sebavedomejšie, dokonca s úsmevom. Dokonca, to nečakal už vôbec, s vytrčenou hruďou. Jasné. Push-upka to istí. Tieto finty už poznal. Sľúbil si si dnes neporovnávať! Zabudol si?! Nezabudol. Má krásne plné prsia. Bodka. A priesvitnú blúzku, presne ako... Zas?! Sleduj libreto. Už hodnú chvíľu beží.

  - Dobrý deň, vítam vás v našom kníhkupectve. Čím vám môžem poslúžiť?! – proklamovala monotónne.

Pár dlhými krokmi prešla za pult a stala si mu zoči-voči. Sebavedomo, lebo pult rovná sa barikáda. Barikáda rovná sa bezpečie.

  Nahla hlavu trochu do boku a stíšila hlas.

  - Je to takto lepšie?! – prižmúrila oči a zaťala predné zuby do spodnej pery.

  Nenechala ho však odpovedať. Zrejme jej na spätnú väzbu stačil jeho veľavravný pokrčený fejs. Zase zašermovala rukami, zapotácala sa na naozaj pomerne vysokých opätkoch a namierila si to späť za záves.

  - Do tretice všetko dobré! Čakajte... Čakajte! – obzrela sa a dvihla prst.

 Zmizla v zákulisí.

 Obzrel sa automaticky tiež. Čo má toto znamenať?! Niekto je tu tuším nekompletný.

 Jediná víťazka kvízu kompletnosti plavne vyliezala späť na javisko. Hrdo, s úsmevom, ktorý sa snažil vyznieť zrejme profesionálne. Nevydalo. Divadielko pokračuje. Výstup tretí, obraz prvý.

- Prajem vám pekný deň. Sme nesmierne radi, že ste k nám, do nášho malého, ale o to kvalitnejšieho kníhkupectva zavítali a dúfame, že si u nás vyberiete niečo, čo vás vskutku poteší, obohatí, spríjemní chvíle oddychu a... A ak dovolíte, rada vám v prípade potreby poradím. Máte záujem o beletriu alebo skôr o odbornú literatúru? – prihovárala sa mu nasládlym tónom.

  Hnusil sa mu.

- Mohli by ste to skúsiť ešte raz, drahá? Beriem ten prvý pokus. Vyhnite sa sentimentu a odstráňte z prejavu ten dementný akcent. Robí z vás polcolovú trubku. A celé to radikálne skráťte. Na pôvodnú, strohú verziu. Nie som zvedavý na trápne rečičky. Neverím vám ani nos medzi očami, že máte záujem mi pomôcť, srdiečko.  – nahol sa ponad pult a drzo na ňu žmurkol. Ale ten nos je akurátny. Taký ten bambuľkovitý typ, aký mala aj... Zas?!

  - Ja som to tušila! Ste jeden suchár šťavnatý, ktorý nevie oceniť šarm a slušné vystupovanie! Zákazníkov ako vy, by mali preškoľovať kým ich vypustia a dovolia im komunikovať s dámou!  - zaprela sa o pult a nahla skoro tesne k jeho tvári.

  Neustál to. Cukol. Víťazne sa vystrela, našpúlila pery a zopakovala otázku podľa jeho striktných požiadaviek.  Náš zákazník, náš pán.

  - Budete si priať? -  zakričala.

  - Budem! – zmohol sa len na jednoslovnú odpoveď, ale použil rovnaký tón. Kričal.

  Potreboval dva nové nádychy.

  Všimla si, že sa zas zamračil. Prehrávala si možné riešenia, ale hodiny psychológie s nácvikom prosociálneho správania sa v krízových situáciách boli momentálne hlboko v trezore.

  - Kedy ráčite mať desiatovú prestávku? – kričal stále.

  Tentokrát pootvorila nevôľou ústa sama.

  - To ...to akože zas nie ste spokojný a chcete počkať na kolegyňu, ktorá bude mať službu po mne?! To som vás až tak vytočila, že mi nemôžete dať ani šancu?! To ani jednu? Nevidíte, že sa len zaškoľujem?! ...že mám právo na pokusy a omyly?! Na ďalšiu šancu! ...- zahabkala menej hrdinsky, ale stále priodvážne. 

  Páčilo sa mu to. Ale to nemusí vedieť. 

  - Dostali ste tri...a štvrtú chcem ja! – ukázal ješitne na seba. – O pol desiatej zvyknem chodiť na kávu oproti do bistra a bol by som naozaj rád, keby prijmete moje pozvanie a prídete mi robiť spoločnosť. Pozývam vás, ako malé ospravedlnenie môjho nevhodného správania sa k dáme. Aby ste to nebrali ako priveľmi opovážlivú žiadosť, mám záujem o ...túto novinku na knižnom trhu. - zalovil vo vrecku kabáta a vytiahol skrkvané noviny. – Dovolíte? – načiahol sa a vytiahol zo stojanu na stole pero. 

  Zakrúžkoval niečo v novinách, obrátil ich k nej a párkrát ďobol do nich všetkými piatimi prstami.

   - Ak by ste boli taká láskavá a našli ju u vás, ocením túto informáciu a zostanem vašim verným zákazníkom. A možno si ju aj kúpim. Dostávate predsa percentá z tržby? – spýtal sa vážne a spomalene zastrkoval pero späť do stojanu.

  Mračila sa na hniezdo jeho prstov, pod ktorým sa čosi ukrývalo. Čosi, čo je asi dôležitejšie ako ona. Asi určite.

  Roztiahol pery do širokého úsmevu a mierne sa bokom uklonil. Takto sa mu to páči. Nezmohla sa na slovo. Koho mu to len pripomína? Pssst!

  Zvonček na dverách zacinkal.

  Natiahla sa za skrkvanými novinami a prečítala si, čo zaškrtol.

  Medzitým zo skladu, rameno pri ramene vytiahli sa dve zhrbené krysy a zvedavo naťahovali krky.

  - Čo vlastne chcel?! – zatiahli takmer dvojhlasne.

  Pozrela na nich, ako na staré nutne opravu vyžadujúce vykopávky.

  - Chcel štvrtú... Chcel Štvrtú! – monotónne im odpovedala a prižmúrila oči smerom von, kde mizla jeho postava oplieskavaná rozopnutým, protitlaku vzdorujúcim  kabátom. Možno aj jeho majiteľom.

domiceli