RUMBELLE - Katedrála snov 14. kapitola PREDSUDKY

Katedrála snov

14. kapitola

Predsudky

(...pred    viac    ako    šestnástimi    rokmi...)

Anno Domini 1996

   

    Dočkal sa.

  Do studeného rána vletela z dvier hotela „očakávaná“ rozrušená postava doprevádzaná pokornými, úslužnými poklonkami chlapca pri dverách, čo zas nedostal sprepitné za svoje služby.

  Ten druhý, čo ho tam už niekoľko hodín čakal, zatiaľ mlčal a tváril sa, že tam ani nie je.

  V zmätku ledabolo zapravoval a zapínal svoj odev a márne nervózne hľadel po prázdnej dlažbe, ešte rosou zvlhnutej, tichých múroch a ešte stále zatvorených oknách aj kvetoch na nich.

  ...ale tušil, kde by mohla byť.

  Vykročil smerom ku katedrále, podkýnajúc sa o rozviazané šnúrky a netušiac, že z múrika pred hotelom sa v ten istý okamih odlepila postava a nenápadne ho nasleduje.

  Ranné bohoslužby mu uľahčili vstup do beztak nikdy nezamknutej veže. Neriešil svoju fóbiu. Teraz nebol na ňu čas. Teraz sú dôležitejšie iné veci...nie, nie veci...Ona...Iba „Ona“ je dôležitá!...

  Bral schody po dvoch, do mumlania modlitieb donášaného sem zdola sa modlil tie svoje, aby tam...bola. To stačí.

  - Bella?!...bella!...- volal a plašil zaprášené holuby.

  Márne. Veža bola prázdna. Sekretáre tiež. Iba on a ...Prach, pavučiny, bezmocnosť.

  - Bella...- zašepkal.

  - Tak vám ešte stále nestačilo?! – ozvalo sa mu za chrbtom. - ...nestačilo, že ste jej pravdepodobne dosť rázne obrátili život na ruby...a tým aj mne?!... – precedil jedovato cez zuby zadýchaný mladík a ako predátor veľkým oblúkom bral praskajúcu dlažbu pod nohami, blížiac sa k nemu opatrne zboku, nespúšťajúc ho však z očí.

  Premeral si ho od hlavy k pätám, ale nemienil s ním strácať čas, ani slová.

  Opäť zúfalo obrátil zrak k prázdnym zákutiam veže, kde by mohla byť...

  Jeho mlčanie mladého iba dráždilo.

  Vyštartoval proti sokovi.

  - Mlčíš?! Kto mlčí, ten svedčí!...Podviedol si ju, ty naničhodník!... Zneužil jej naivitu a dôverčivosť! – odstrčil Golda roztvorenými dlaňami.

  - Sama prišla...- zatackal sa ten, ale ustál jeho prvotný hnev.

  - To ti nedalo právo sa s ňou sprosto vyspať! – napriahol sa Gaston, ale Gold už očakával jeho zúfalé, žiarlivosťou nadopované inzultácie.

  - Opakujem ti, prišla... za mnou... sama! - zopakoval dosť cynicky a prekrížil si nadôvažok povýšenecky ruky na prsiach, ako hrdý, jediný víťaz.

 - Gauner! ...ako sa opovažuješ?!...-

  Gastonova zlosť sa definitívne vyliala. Vrhol sa na muža pred sebou a prach podlahy farbil im zrazu odev dohneda, zanechávajúc kde-tu i holubie pierka a trus. Už žiaden z nich nič nevravel, odstavili zdravý rozum a k slovu pustili iba päste...

  V jednom okamihu sa však rázne náhle zmenil scenár.

  Gold pokúšajúc sa vstať, zatackal sa a ďalšia nekoordinovaná, ale presná Gastonova rana poslala ho nie k zemi, ale kdesi do hĺbky.

  Otvor, ktorým sa vchádzalo do tohto podkrovia, zhltol jeho telo.

  Ozývalo sa dunenie, ako zrejme strmé schodisko nestíhalo zamedziť jeho rúteniu sa kdesi do riadnej hlbočiny zhora vysokej veže.

  Po chvíli všetko stíchlo. Telo dopadlo. Poslednýkrát to tlmene zadunelo.

  Gaston vypleštil oči dokorán. Roztriasol sa a bezmocne pozrel smerom hore, akoby odtiaľ očakával odobrenie, rozhrešenie, úľavu, odpustenie...

  I holuby stíchli. Akoby sa všetky razom vyparili, aby nemuseli sledovať toto divadlo.

  Pomaly sa blížil k otvoru, ale videl len tmu.

  Započúval sa.

  Ticho.

  Tma a ticho.

  Zliezal po rebríku s polámanými šteblíkmi, skoro i sám neudržiac rovnováhu. Krok za krokom klesal dolu, po schodoch, s každým ďalším zatočením do špirály, čo strmo klesala, vystupoval mu po celom tele ľadový pot a zúfalstvo, čo nájde kdesi nižšie, na niektorom z nich.

   Ležal prapodivne skrútený, krížom cez niekoľko schodov. Šmuhy  krvi vpíjalo práchnivejúce drevo a všadeprítomný prach.

  Bál sa k nemu aj priblížiť.

  Musel. Iná cesta von nebola.

  Kým ho zhrozený prekračoval, nemohol si nevšimnúť jeho neprirodzene bledú, takmer voskovú tvár. Nehýbala sa. Nehýbal sa celý. Nejavil známky života. Cez roztrhané nohavice smerom von, zo zadnej časti lýtka, trčali obnažené holenné kosti.

  Zdvihlo mu žalúdok, dych sa zastavil, chytali ho mdloby z hrôzy, čo vykonal.

  „Preč! Rýchlo preč!...“

   Bohoslužby práve končili. Vyletel dvierkami a zamiešal sa do davu veriacich, očistených, povznesených duchovnom, odhodlaných pokojne a pokorne vykročiť do práve sa prebúdzajúceho dňa.

„Musí ísť...Musí zmiznúť...Preč! Rýchlo preč!...“

domiceli