RUMBELLE
Aj
labyrint je len cesta...
3. kapitola
Nad hladinu...
(...nejaký čas predtým...)
Všade bolo prekvapivé ticho. Neozýval sa
krik a zúrivé či útrpné nadávky a kvílenie ani z dvorany, ani
z väzení či mučiarne pod zámkom.
Dokonca aj obloha bola svieža, takmer letná,
taká nezvyčajne jasná v tomto bohom zabudnutom, všetkým živým opustenom
kraji, skôr sychravom, upršanom, akoby večne nahnevanom na obyvateľa, ktorý mu
vládol. Väčšinu roka zatiahnutá, šedivá, plná mrakov a chmúr
rozkmásavaných vetrami, čo sa tu schádzali na svoje sabaty snáď z celého
sveta, dnes takmer zamatovo mäkká...
Z kroka na krok prechádzala po stíchnutých,
pretože vtáky, dokonca ani hmyz sa tiež neodvážili prebývať tu, chodníčkoch
záhrady vo francúzskom štýle, presne nalinkovanom, úhľadnom, tak nepodobnom
nezriadenému životu a povahe jej majiteľa,
ktorá plynule nadväzovala na anglický park, naoko voľne rastúci, plný
tajomných zákutí, ale tiež do detailov naplánovaným a končiacim
nebotyčnými múrmi, čo oboháňali celú pevnosť.
Bahnila si našľapovaním na mach bosými
nohami, topánky zabudnúc kdesi pod rozložitými stromami a spola privretými
viečkami vdychovala svieži vzduch a pocit ilúzie slobody. Naozaj len
ilúzie. Stále mala pocit, že ju predsalen odniekiaľ ako vždy sleduje
a v nestráženom okamihu jej znova a znova dá pocítiť svoju moc.
Povzdychla, zohla sa, odtrhla akýsi kvietok,
opatrne sa zas narovnajúc a obzerajúc do všetkých strán, či možno tento
drzý počin nevytiahne ho zo skrýše a nepostaví jej pred vyľakaný pohľad.
Nič sa neudialo. Len kdesi spoza stromov
ozval sa špľachot vody a opäť ticho.
Pohla sa zvedavá tým smerom, zastoknúc nežný
kvet za ucho, akoby sa v tom momente prestala báť nielen svojho pána, ale
aj celého sveta.
Za poslednými stromami otvorila jej neveľká
plošina a spod nej sa ozývalo špliechanie.
Pod skalou sa rozprestieralo jazierko, ako
morské oko, čo tu pred miliónmi rokov zabudol starý oceán. Namiesto kože už len
skostnatelé trsy ostrých skál, namiesto viečka táto vyvýšenina, riasy nahradili
náletové dreviny horko-ťažko uchytené v skulinách neprajnej skaly.
Voda už napohľad vyzerala ľadová, ale jej
hladina bola jasná, žiarivomodrá a lesklá, kým...ju nerozčerila postava
práve vynorená z hlbiny.
Trhlo ňou a pokúsila sa skryť za
výčnelok.
Spoznala ho.
Šľachovité štíhle telo sa vymrštilo
a nechajúc okolo seba rozplývať sa ako plutvy jemnú tkaninu hodvábnej
košele, rozvlnenej okolo paží, zmizlo zas kdesi v hlbine.
Odvážila sa vykuknúť, ale zaujatá pozorovaním
opäť hladkého povrchu vody nespozorovala, čo sa jej deje tesne za chrbtom.
Až keď sa jej mokré, mŕtvolne studené telo
oprelo o to jej a dve silné ruky surovo ju zdrapli pod ramenami, od
preľaknutia jej takmer vyrazilo dych.
- Nebodaj čakáte, že sa už nikdy nevynorím,
drahá? – ozval sa pološeptom a z tváre mu na jej obnažené plecia
dopadali ľadové kvapky vody, pretože jeho nos práve blažene nasával vôňu
kvietka nad jej uchom.
- ...ne...ne...nechcela som vás sledovať...teda chcela,
zdalo sa mi, že ste pod vodou pridlho...a ja by som vám asi nedokázala
pomôcť...keby dačo...ja totiž vôbec neviem plávať. – vykoktala napokon
ospravedlňujúco.
Povolil zovretie a doslova sa zachádzal
od smiechu pohliadnuc na jej útle, krehké telíčko v predstave, ako zúfalo
skáče do hlbiny v snahe pomôcť mu. Smiech mu však v tom momente
zamrzol na perách a tvár mu potiahol zlovestný mrak.
Ten pocit, že práve jemu chce niekto pomáhať
ho zvláštne zovrel pri srdci a to vyslalo podnet do mozgu, aby sa okamžite
bránil.
Mozog poslúchol. Naprogramovaný nenávidieť,
mstiť sa a ničiť, napriahol jeho paže pred ňu a necitlivo ju zvrhol
do hlbiny.
- Tak je čas, sa to urýchlene naučiť! –
zakričal za ňou, strácajúcou sa v kruhoch, ktoré pád jej tela na hladine ľadovej
vody stvoril.
Hladina sa nad ňou zavrela a vetrík nenápadne zahladil všetky stopy.
Po chrbte mu prešli zimomriavky nad činom.
Nepremýšľajúc veľmi, zabudol aj na všemocnú
mágiu, sám sa vrhol strmhlav do hĺbky.
Vodou napitými šatami s množstvom
spodničiek bola bez možnosti záchrany ťahaná rovno ku dnu. Lúčila sa so
životom, keď zas pocítila drsné dlane na svojich ramenách a protitlak
ťahal ju späť k svetlu nad hladinou...
Viac si nepamätala.
domiceli
drsnééé :) ...opakuje sa mi tu to jazierko, voda, skaly...nezabudni, čo som ťa naučil, bolo v minulej časti- na to som si spomenula keď ju hodil do vody...na začiatku som sa v tom treťom odseku trochu stratila ale nakoniec som sa našla :) pekná časť :)
OdpovedaťOdstrániť