RUMBELLE - Katedrála snov 12. kapitola HORKO - SLADKO

Katedrála snov

12. kapitola

Horko-sladko

(...pred    viac    ako    šestnástimi    rokmi...)

Anno Domini 1996

   

    Na pleci sa jej miešal jeho horúci dych s ranným chladom z okna, čo bolo  stále dokorán. Mozog sa ešte zdráhal nastúpiť do práce a porobiť inventúru naplánovanú bezodkladne nadnes.

   Pozvoľna prebúdzala svoje ešte len pred pár okamihmi konečne uspané telo, cítiac zas každú bunku znova a znova stimulovanú neznámymi vnemami z dotykov...z jeho dotykov. Elektrizujúcich, vášnivých, nevyspytateľných...neznámych dotykov neznámeho muža.

  Striaslo ju. Vzrušením.

  Posunula sa na okraj lôžka a nahmatala na podlahe niečo zo zvrškov. Jeho vyvrátené sako. 

  Neriešila to, skryla doň, čo sa dalo, nachystaná zamedziť prístupu čerstvého vzduchu do horúcej spálne.

  Slnko za vežou katedrály zatiaľ sotva vystrkovalo rožky.

  Izba nerušená už trepotaním krídel, mesto nikdy neopúšťajúcich holubov, vyzerajúcich ďalší deň aj s jeho omrvinkami, ani melnením kamienkov cesty rozvozcami čerstvého voňajúceho pečiva a mlieka, tajomne stíchla.

  Po špičkách našľapovala, aby ho neprebudila, späť do hniezda z jeho paží,  keď jej do oka padla podlhovastá škatuľka tienená kyticou ruží, čo včera priniesla. Osemnásť žiarivo-červených ruží.

  Nadvihla ju, ale v ruke jej zostal len vrchnák a pod ním sa zaskvel zložitý, ale zároveň jemný náhrdelník.

  Ženská márnivosť a úľuba v čačkách zvíťazili, vedené zvedavosťou a opatrne ho vytiahli zo škatuľky. Jednotlivé súčasti sa rozvlnili a hypnotizovali ju svojou dokonalosťou a filigránstvom. Neodolala. Roztvorila zapínanie a šperk si „skúsila“ pripnúť.

  Vypla hruď, odsunúc klopy saka. Zaskvel sa jej na prsiach, akoby bol práve pre ňu stvorený...Možno je...možno aj tie ruže...

  Dotkla sa jednej z nich, povytiahla ju trochu z okružia ostatných a priložila k nej nos. Spoza stoniek vypadla ceduľka, ktorú si včera, keď vkladala kvety do vázy, vôbec nevšimla.   Popravde, kyticu chystal otec, podľa objednávky, čo mu s jedom podhodil rozúrený Gaston prv, než aj on tresol dverami kvetinárstva. Ona ju len hotovú, zabalenú do celofánu a pripravenú s pripnutou adresou a účtenkou, bez jeho vedomia vzala a zahrala sa na poslíčka, hoci na túto službu volávali študentov.

  Natiahla sa za kartičkou a otvorila ju.

  Ruky sa jej roztriasli. Telo ich nasledovalo, hlava tiež...

  Sotva dokončený ružový domček z lupeňov ruží a lesku náhrdelníka sa rúcal, ako po zemetrasení.

 Zhodila jeho sako a najrýchlejšie, ako vedela, navliekla na seba svoje šaty, nezaoberajúc sa gombíkmi a viazačkami. Rozochvené prsty nemali šancu zvládnuť to.

  Poslepiačky, s očami zaliatymi už slzami, nazúvala si topánky...

  Vo verajách spálne sa zjavila jeho silueta. Opretý ležérne o jednu z lopatiek pozoroval ju, ako sa chvatne oblieka a zatiaľ nič nechápal.

  Narovnala sa a všimla si ho.

  On si všimol náhrdelník na jej krku.

  - Si prekrásna... bella...- zašepkal a usmial sa, hoci ho výraz jej tváre práve varoval.

  Uvedomila si, že hľadí na jej hrdlo a hodnotí, ako jej pristane šperk. Urazilo ju to, zranilo...namiesto potešenia. Hodnotí vec...mŕtvu vec na jej hrudi...

   Trasúcou rukou nahmatala náhrdelník a nespúšťajúc z neho oči, posielajúc mu do tváre vyľakaný a obviňujúci pohľad, strhla ho z krku a hodila jeho smerom.

  Zvrtla sa a so zovretou päsťou zmizla za vchodovými dverami, až tam si uvedomiac, že jej v ruke zostala malá časť náhrdelníka, za ktorú ho schytila. Medajlónik.

  „Nie, nie...už sa tam nevráti, hoci niečo kričal za ňou...nevnímala. Nesnažila sa ani.

  Pred očami jej plávali slová z kartičky vloženej do objednanej kytice. Nie atrament, ale paradoxne gumy snov, nádejí, plánov...

  Preletela vestibulom, odtlačila úslužného liftboya a zatrmácajúc lietačkami, vypadla do chladného rána, až tam sa konečne nadýchnuc.

  - Tak, ako sa ti páčilo venovanie pre jeho manželku? – ozval sa jej za chrbtom známy hlas.

  Opretý o múr, v ruke žmoliac cigaretu, s hrdinským, spokojným úškľabkom na unavenej ponocujúcej a prefajčenej už tvári, stojí Gaston a vytešuje sa z toho, že má pravdu, prepaľuje ju svojimi očami, zároveň však nešťastný a sklamaný, že ju nenašla hneď večer, že zrejme...čo tam po tom!
  Stav, v akom ju práve zazrel, hovoril jasnou rečou.

  Oklamaná, podvedená...zvedená.

  - Sprostaňa naivná! – ťukol nedofajčenú cigaretu o múr a vykročil k nej.

  Záporne pokývala hlavou a rozbehla sa preč, nedovoliac nikomu teraz pomôcť jej, radiť, pochopiť...nikomu...nikomu...nikomu.

  Gaston sa vrátil, oprel opäť o múr.

  Na ňu tu aj tak nečaká...

domiceli