RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 5. kapitola SAMÁ VODA...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

5. kapitola

Samá voda...

   Netrpezlivo čakal, čo vymyslí. Že to bude riadne špinavá zákernosť, s tým vopred predbežne počítal a hoci vedel čítať myšlienky, nedokázal ich, žiaľ, predvídať. Škrelo ho to.

  Už hodnú chvíľu sa pozorne dívala do hladiny, sledujúc, či sa Kráska na druhej strane pokúša dostať sa zo skuliny, alebo stále čaká, či zemetrasenie a zosuvy skál už ustali.

   Netušila, že ukonaná žena na druhej strane, napriek nepohodliu, práve konečne na smrť vyčerpaná zaspala a sníva sa jej krásny sen o nežnej hladine, ktorá ju unáša kdesi do bezpečia...z jedného náručia do druhého.

   Žena nad hladinou nahla k nej svoje štíhle prsty a perami odriekala zaklínadlá. Ich povaha sa dala vyčítať z výrazu, ktorý jej veru na kráse príliš nepridával, napriek tomu, že keď práve nečarovala, bola celkom pekná.

  Voda v strede dvorany sa pohla dovnútra, vtiekla ako do lievikov, ktoré si svojou rýchlosťou, akou sa rozkrútila, hĺbila v smeroch, ktorý  naznačovali jej lesklé nechty.

  S hrôzou sledoval, ako sa do odevu Krásky odspodu vpíja voda, čo ju podteká a uvedomil si, čo má sokyňa v hre v úmysle. Utopiť ju v škáre, v ktorej sa skryla pred kamením. „Prečo sa ale nehýbe? Prečo niečo nerobí, prečo...“

  - Spí! Tá chudera nám zaspala! To už nebude taká zábava...- skryla prsty späť do dlaní, pritiahla si ich k ústam a dýchla na ne.

  Úplne zmodralé nasmerovala ich opäť nad jazierko. Praskali, keď ich naťahovala. V miestnosti sa razom citeľne ochladilo.

   Pochopil. Vodu, ktorá jej vsiakla do šiat sa pokúša premeniť na ľad aj s podložím v ktorom ležala, aby sa Kráska nemohla ani pohnúť. Inštinktívne prižmúril oči a skúsil nenápadne ohriať skaly pod jej telom.

   Vlhké teplo ju však ešte viac ukolísavalo a zjavil sa aj úsmev na tvári.

 Asi tušil, čo si práve predstavuje...

  - Budeš ďalej podvádzať, alebo si počkáš na svoj hod, ty podliak?! – vyprskla na neho naštvaná spoluhráčka, že jej drzo kazí taktiku a uštedrila mu pár ľadových rán prúdmi zmrazenej vody, tvrdšími ako oceľ, vediac, že ak plytvá silou na centrum vnútri hry, sám sa stáva zraniteľným, ako obyčajný smrteľník.

  Zviechaval sa z podlahy, iba ľahostajne sledujúc svoj dorezaný odev i kožu sfarbujúcu sa  krvavými fľakmi  pod ním, hoci štípala a lepila sa o zvršky, čím zabraňovala automatickému hojeniu. Silu radšej nechal v hre, vyslúžiac si od súperky pohŕdavý úškľabok.

  - Ja a podvádzať?! No, dovoľ...-  pokúsil sa odpútať jej pozornosť, a keď sa mu to tým, že sa k nej priblížil do intímnej vzdialenosti, ktorá ju vždy zneistila, podarilo, odtrhol v skuline kus skaly zo stropu a ten celou silou spustil Kráske medzi lopatky.

   Skríkla, prekvapená, konečne prebudená a roztrasená, čo sa to zas deje. Cítiac vlhko pod sebou zhrozila sa spodnej presakujúcej vody a nepočujúc už buchot skál, rýchlo sa vysúkavala z medzery, ktorá ju doteraz chránila, aby v nej neuviazla zaliata vodou.

  Vidiac jeho pohľad zabodnutý do toho svojho chladného a nevraživého, zatiahla sa viečkami a dychtivo čakala...

  - Nedrichmi, drahá! Pozri, prebudila sa nám, zas bude zábava!...- stál už  obďaleč s rukami spojenými ako v modlitbe. – Alebo si už skončila a môžem ísť ja? – skúsil.

  - To určite! – zrúkla sklamaná, že sa dala napáliť a naletela mu, ale v pravidlách boli zákerné úskoky spoluhráča doslova predpísané, tak jej zlosť vychádzala navnivoč.

 Obrátila ju proti Kráske.

  Ledva sa vyhrabala z úkrytu, valila sa na ňu z tmy dlhej chodby rozpenená voda, dávajúc   príchod hrôzostrašne najavo svojím nebezpečným hukotom.

  V rýchlosti roztrhala živôtik a rozviazala šnúry na sukni, vymocúc sa z toho a odkopávajúc všetko  z tela. Obnažená, neobnažená...Je tu tma, je to jedno.

  - Ako vidím, oceňuješ, že sme si na ňu aspoň odtiaľto posvietili. – znechutene, vidiac jeho rozžiarené oči nad naskytnutým pohľadom zadrela a zrýchlila tok prívalovej vody, mysliac si, že tým polonahú krásku vytrestá.

   To práve potreboval. Vedel, že o kus ďalej sa chodba otvára do obrovského podzemného jaskynného dómu, kde sa hladina rozplynie v priestore, ale keby úzkou chodbičkou unášala Krásku pridlho, mohla by sa utopiť z nedostatku vzduchu. Takto bude síce trochu viac oplieskaná a dobúchaná, ale má väčšiu šancu prežiť.

   Nadýchla sa zhlboka, pocítiac, ako jej voda surovo vrazila do chrbta a zaplavila už nohy. Poddala sa jej sile presne tak, ako ju to učil. Nechala sa unášať, ale tma a chlad odoberali jej  sily i nádej rýchlejšie, než čakala.

   Zdalo sa, že hladina začína nebezpečne stúpať a o chvíľu sa nebude mať možnosť nadychovať. Už teraz sa vrchom hlavy dotýkala stropu a napriek tomu, že sa pokúšala plávať s prúdom, mala pocit, že sa len točí na mieste a akýsi vír ju navyše vťahuje dolu.

  Prsty končatín začínali tuhnúť. Paže boleli...

  Dóm jaskyne bol ešte stále ďaleko.

  - Nemôžeš to urýchliť? – zreval bezmocne,  neuvedomujúc si, ako sa odkrýva.

  Žena na neho vrhla jedovatý pohľad.

  - To by sa ti páčilo, drahý, však?! Prekukla som ťa a použila spodné víry. Utopím ju ako mača v hrnci viacej vody...- zasmiala sa na plné hrdlo a dala do vykladania presného plánu, čo všetko ešte mieni urobiť a použiť proti obeti...

  - Tsc-tsc-tsc...- zamykal prstami. – Je mi ľúto, ale čas tvojho živlu práve vypršal. Chi-chi-chi...– namieril pripraveným ukazovákom na  presýpacie hodiny na stolíku s kockou.

   A naozaj. Piesok v nich nehybne čnel do špica zo spodnej časti, akoby ukazoval smer podľa jeho narovnaného výhražného ukazováka.

  Kdesi spredu sa ozvalo dunenie. Práve zbúral časť stropu jaskyne, aby dosiahol, že dóm sa priblíži ku Kráske včas.

  - Hádžeš! – ukázala nervózne na kocku.

Takmer tanečným krokom pristúpil a vrhol.

  - Vzduch?! – zmraštila sokyňa sklamane nos. – S tým si veľmi neužiješ...zbytočné kolo...leda, by som ti ho trochu okorenila...- zasmiala sa a voda v jazierku vyprskla do niekoľkometrovej výšky a rozprskla sa všade navôkol.

   Presne tak isto prúd vypľul Krásku do dómu jaskyne a rozprskol prívalovú vlnu, čo ju sem priniesla do okolia, porozbíjajúc jednotlivé kvapky takmer až do vodnej pary, čo razom naplnila celý priestor všetko zahaľujúcou hmlou, nepriedušnejšou ako tma.

 

domiceli