RUMBELLE - Katedrála snov 16. kapitola CENA...

Katedrála snov

16. kapitola

Cena...

( Anno Domini   2013 )

     Desil ho úzky priestor, najradšej by ho už nikdy nevidel, ale kráčať so zatvorenými očami nedokázal. Desila ho výška, ale „tam“, hoci bolo trúfalé myslieť si, že hore je raj, možno ho tam čaká spravodlivejšie peklo, sa skrátka muselo vystúpať...Desil sa aj svojich pohnútok...

   Pred ním dupotali cudzinci, vo výklenkoch pózujúci do svetla, a na fotkách budú iba ich čierne siluety v kamennom ráme bieleho výrezu okienka na medziposchodiach. Nazvú to spokojne „umelecké zábery.“

  „Zaber, zaber...“tlačilo srdce. „Vzdaj to, vzdaj...“nadával mu mozog zvedavý, načo ho sem, do výšky, kde mu býva mdlo a ťažko pri srdci, vôbec trepe.

  ...aby mu bolo na omdletie. Ťažšie pri srdci...

  Zhora sa ozýval zvučný hlas sprievodkyne, vysvetľujúcej letopočty, použité štýly, prestavby a iné podrobnosti nič nerozumejúcim, beztak večne usmiatym Japoncom, ignorantským spratkom rodičov, čo sa márne snažia svoje dietky počas dovolenky skultúrniť a dovzdelávať, neveriac škole a pár neidentifikovateľným dôchodkyniam, trúfajúcim si v teniskách zdolať „monteverest“ tejto katedrály.

  Jedna z mnohých objednaných skupín a ON. Nenápadne sa pripojaci na koniec dlhého hada tiahnuceho hore točitým schodiskom.

  Zámerne zaostával. Rozopínal gombíky košele, následne ich zas zapínal a snažil sa šetriť dychom, aby ho v každom okienku aj tak zúfalo vypľul do oblakov s časťou nevládnych pľúc...a jednej nohy.

  Opieral sa o palicu i stenu, odhodlane kladúc nohu pred nohu, vytesniac z hlavy všetky rozumné argumenty na túto akciu.

  Ten hlas...ten hlas...vydolovaný kdesi z dávno uzamknutých tajných skrýš útrob.

  Kedysi tu bol iba rebrík, dnes tiež, síce trochu strmšie, ale predsa len pohodlnejšie, schody.

  Podrážky mu už dupotali nad hlavou premiestňujúc sa hore-dolu po poslednom podlaží s vystavenými, iste len nedávno nainštalovanými  exponátmi z depozitu.

  Nešiel až hore.

  Oprel sa o múr a započúval sa do výkladu. Nevnímal slová, len ich melódiu. Mal rád melódie...Zvlášť táto mu učarovala...už dávno...už tak dávno.

  Rozmrmlaní turisti po jednom opúšťali priestor s poslednými inštrukciami. Ešte treba okúsiť zmrzlinu a kúpiť v predražených stánkoch magnetky pre rodinu, aby príbuzní s každým pohliadnutím na chladničku patrične závideli.

  Hlasy utíchali, dupot s nimi.

  Odlepil sa od steny a pohol sa konečne hore.

  Uprostred dosť veľkého a svetlého priestoru stojí útla žena. Díva sa kdesi dohora, pohrúžená do vlastných myšlienok, čo jej rozochvievali riasy na privretých viečkach.

  -  Prehliadka sa tu končila, ďalší program na popoludnie  vám naplánoval váš cestovnou kanceláriou pridelený delegát...- ozvala sa profesionálne, počujúc za sebou kroky, neobzrúc sa však, len opakom ruky si utrela čelo a unavene preglgla.

  - Mal by som záujem...o súkromnú prehliadku, ak smiem... Som pripravený zaplatiť...za všetko...akúkoľvek cenu...bella...- zašepkal a celou silou sa zaprel o vychádzkovú palicu, aby to vôbec ustál, keď sa teraz otočí čelom k nemu.

domiceli