Katedrála
snov
5. kapitola
Šum snov...
(...pred viac ako
šestnástimi rokmi...)
Anno Domini 1996
Anno Domini 1996
Sotva prvá tretina veže a má už druhý
gombík rozopnutý a ruku do krvi zodratú, čo ju šúcha o priľahlú hrbolatú
stenu, vlhkú, zasieťovanú do plesne v pavučinách zachytávajúcich prach.
Hore sa radšej nedíva, dolu tobôž nie. Nechutne pukotavý zvuk stále pracujúceho
dreva trámov, teraz narúšaný dupotom masívnych podrážok jeho sprievodcu
rozmazáva sa mu v ušiach a pripomína skôr vrčanie predátora. Tretí
gombík.
- Ako vidíte, do týchto priestorov verejnosť
nemá vôbec povolenie vchádzať a ani to v budúcnosti neplánujeme
sprístupniť, napriek rozmachu turizmu v našom meste a nátlaku
radnice...napriek nespornému istému finančnému privylepšeniu do kasy našej
fary, po spoplatnení prístupu, náklady by boli privysoké a riziko...leda,
že by sa našiel štedrý sponzor, mecenáš...- rozpráva s tvárou smerom hore
k výšinám, kam vedie slimák úzkych, červotočou už pozžretých, spola
práchnivých schodov, hladko vyholený mladík v neforemnej sutane.
Už ľutuje, že sa neovládol a pýtal sa na
najstarobylejšie zachované pôvodné artefakty tejto katedrály. Kto mohol tušiť,
že ich archivujú niekde vo veži.
Hrdosť mu nedovolila cúvať. Ale rozum ho alibisticky
tlačil do iných manévrov.
- Nemuseli ste sa unúvať, je to od vás veľmi
milé, toto vychádzanie v ústrety, ale...ani toľko času nemám, aby...-
zahryzol si do jazyka, vidiac, že to aj tak nezaberá.
- Naopak, je pre nás mimoriadnou cťou
a zároveň príležitosťou poskytnúť takej renomovanej osobnosti, ako vy, pán
Gold, znalcovi a neberte to, prosím, ako akt podlízavosti
a vypočítavosti, ale naša farnosť nie je taká bohatá, aby si mohla
zaplatiť služby odborníka vášho kalibru, tak nám prišlo vhod, že ste sám,
z vlastnej vôle, ako správny bohabojný kresťan...- zamotával sa páter do vlastných
slov.
„No, a sme doma!... Je mi jasné, že môj
záujem zobrali, ako ponuku za vatikánsku menu: „Pánboh zaplať!“ na určité
služby vlasti...Odpusť, Bože...Dobre si ich to za tie tisícročia naučil. Ibaže
sa trochu mení učenie tvojho syna: Zadarmo ste dostali – zadarmo dávajte...na
ich: zadarmo sme dostali – zadarmo ďalej prijímajme... – prekrútil nad sebou
sám oči, ale cúvnuť sa už fakt nedalo. Pozrel dolu a z hĺbky mu
skoro pretočilo panenky v očiach. Štvrtý gombík.
- Už len pár desiatok schodov a sme tam...
– robil reklamu na výstup spoločník.
Trhol poklopom v strope a odsunul
ho nabok, zaprúc sa so všetkou silou, a aj tak mal trochu problém dostať
sa hore, na plošinu. Podal Goldovi ruku a takmer ho vytiahol za sebou.
Ľadového, stuhnutého. Fóbiu z výšok už nedokázal ďalej skrývať.
Rovina podlahy upokojila ho na chvíľu
a chladný vzduch z okienok pozdĺž celej strany veže spôsobil, že mu
údy takmer stuhli a následne sa rozvlnili triaškou. Po pár hrstiach
nadávok na svoju nepredvídavosť, rozhliadol sa vôkol.
Veža. Dosky, trámy, popri stenách police,
čiastočne presklené, čiastočne poobíjané kartónmi a kusmi preglejky
a na nich...knihy. Desiatky. Stovky...tisíce kníh...a...holuby.
S hrôzou hľadel na tučné, vypasené
živočíchy, sivé a trepúce miniatúrnymi hlavičkami nad obrovským bruchom
všade navôkol.
Páter si všimol jeho neprítomný pohľad
a znechutenie.
- Viete, aj to sú stvorenia Božie a nám
nie je súdené im brániť...ako by som to....- hľadal výhovorky. - Otráviť ich nemožno, strieľať jak by dal,
hrdúsiť je ťažké a mačkám sa sem nechce. Trpíme ich tu...Aspoň sme
sekretáre obili, aby nám...viete, neznečisťovali knižky a raz za čas
najímame dobrovoľníkov, čo mám to tu prídu...trošku...poriadiť...Budeme musieť
v najbližšej dobe asi zas...volať. – usmial sa zhovievavo a sutanou
prekryl riadnu kôpku výkalov nad ktorou stál.
- To je vaša vec... – stopol ho a zapol
dva z gombíkov, lebo spotená hruď začínala nepríjemne chladiť.
Pristúpil k obrím skriniam, ktoré priam
volali po zreštaurovaní a opatrne sa dotýkal vyrezávaných detailov,
zvyškov zachovaných intarzií a umne gravírovaných kovových súčastí, na
ktorých sa už beztak pásla pani hrdza.
- ...keby nám knižnica prijme celú zbierku,
tie staré kasne rozrúbeme a pomaly ponosíme dolu...popálime...-
vysvetľoval si v svojich intenciách služobník boží.
- Barbari...- zamrmlal Gold.
...a kdesi povedľa skrine čosi
zašuchotalo.
To nebolo povedľa skrine...v jej vnútri za
špinou a prachom zájdeným sklom črtali sa dvoje dúhou obkrúžené zreničky.
Zvyšok tváre a telo skrýval kartón, ledabolo pripevnený k dvierkam, aby
nahradil chýbajúce sklo.
Trhlo ním, ale pod dúhovkami sa objavil nos
a na ňom špička ukazováka tiahnuca sa od našpúlených pier, po ktorých
ťukal a prosil o neprezradenie svojho majiteľa...
Otočil sa ku skrini chrbtom.
- ... ma to mrzí, ale zabudol som si
v sakristii svoj kufrík a v ňom okuliare...bez nich nemám šancu
identifikovať a ohodnotiť aspoň zbežne tento váš úchvatný „poklad.“ –
položil si ruku na hruď a vylúdil dokonca
úsmev.
Páter len v duchu prekrútil očami,
predstaviac si tú štreku hore a dolu, ale pokorne sa mierne uklonil,
podkasal sutanu a vliezol späť do diery, ktorá viedla cez hĺbku dejín, až
k hlavnej lodi a potom dozadu do sakristie...a samozrejme zas späť.
Dvierka na sekretári sa povolili a ledva
už zadŕžajúc kašeľ vyvalilo sa z nich dievča v krátkej sukničke,
bodkovanej blúzke ledva zakrývajúcej pupok a svetríku s rukávmi
vykasanými až nad lakte. Všetko v prachovom opare, čo sa rozvíril
a pohltil ju aj jej pľúca.
- Vy zrejme budete tá
„verejnosť“...pravdepodobne zakázaná...- zdvihol pobavene kútik úst vidiac celé
mapy pavučín rozplazených po jej vlasoch
a pozachytávaných o odev.
Ozval sa prudký kašeľ namiesto odpovede.
domiceli
ach, Bella a knihy, to sa dalo čakať :) zaujímavé že Ste dej tejto časti umiestnili práve do kostola, ale páči sa mi to :) má to taký zaujímavý nádych :))
OdpovedaťOdstrániť...toto tu nie je Bella...to je Lacey...to len on si ju takto pomenoval...bella...:-)
Odstrániťako ješitne šťastná sa cítim, že mi to došlo :DD
OdpovedaťOdstrániť