Katedrála
snov
6. kapitola
Pod
krídlami...
(...pred
viac ako šestnástimi rokmi...)
Anno Domini 1996
Anno Domini 1996
Búchať ju medzi lopatky sa mu videlo
neprístojné, tak iba vydoloval vreckovku a ponúkol jej ju. Bez rozpakov sa
na ňu vykašľala, aj sa do nej vyfúkala, zamračila sa na sivasté šmuhy, čo zostali okolo
a predstaviac si vlastnú tvár, napchala tú jeho kdesi za pás
a vytiahla vlastnú.
- Pomôžem vám...- ochotne sa ponúkol
a natiahol ruku k jej ramenu, medzi dva prsty opatrne zachytiac kus
pavúčích vúlučkov opatrne ho ťahajúc zo svetra dolu.
Sledovala ho napnuto a pomaly cúvala
hlavou.
- Už ste mi pomohli dosť. Zabudla som aj
poďakovať, že ste ma neprezradili pátrovi...ďakujem...- zobudila sa náhle
a drsne začala prášiť špinu z paží, čím ju však len rozmazávala
a nechutné šuligance zostávali polepené a visieť pokojne ďalej z chlpov
svetríka.
Usmial sa nad jej bezmocnosťou a bez
rozpakov zachytil jej deštruktívne na zvršky pôsobiacu ruku, ospravedlniac sa
za drzí ťah len myknutím hlavy.
- Práca chvatná, málo platná. – žmurkol,
vypustil zajatú dlaň neochotne zo svojej a ukázal jej, že pomaly to ide
bezo zvyškov.
Pozorne si ho premeriavala, ale zrejme to
nebude niekto nebezpečný, keď ju tak pozorne opatruje, tak už necukla. Len ňou
prešla triaška zakaždým, keď sa jej takmer nehmotne dotkol. Predsa len, bol to
úplne cudzí chlap.
- Dovolíte?...- spýtal sa len naoko, lebo jeho
prsty si už spomalene mierili kdesi do
vlasov, sťahovať aj z nich nánosy nechcených závojov.
Stuhla, zaťala pery a cítiac jeho
pritajený dych kdesi za uchom, prižmúrila radšej oči.
Všimol si to.
Využijúc príležitosť, že sa na neho vyplašene
nedíva, v rýchlosti ju ohodnotil, ako mával vo zvyku s cennými
artefaktmi, ktoré sa mu dostali do rúk.
„Mladá, asi študentka, prirodzená, bez
nánosov premalieb, pôvodné originálne vydanie, krehká, ale zrejme odvážna
a bez fóbie z výšok...“
Neuvedomil si, že už nevyťahuje pavučiny, len
zabára prsty hlbšie do jej hebkých vlasov a pohľad mu mieri na
pery...Stačilo by pár centimetrov...
Nad hlavou im strepotalo niekoľko krídel.
Započujúc holubie vzlietnutie, nadvihla náhle
viečka.
Strhol sa a cúvol s ospravedlnením
za kacírsku myšlienku na pôde katedrály, takmer pod oknami jej správcu, čo sa
dralo zvnútra, ale nedorazilo už k ústam.
Chcel sa vrátiť k oberaniu.
- Neriešte to...aj tak idem domov kanálmi...-
zasmiala sa pobavene a vo veži akoby sa otvorilo ďalšie okno s prúdom
teplého svetla. -...ale nikomu to neprezraďte, prosím. – nahla hlavu
k plecu a zarazila dlhé štíhle prsty do seba v rozpakoch, že
cudziemu mužovi prezrádza svoje tajomstvá.
- Ak mi to vysvetlíte, pouvažujem, že obídem
svoju občiansku povinnosť. – vrátil jej úsmev.
Ani veľmi nezaváhala. Mala taký zvláštny
pocit, že toto stretnutie, úplne nečakané a náhodné, takým vôbec nebolo.
Že je jedným z mnohých, čo boli a ešte budú a oni dvaja len
pokračujú v rozhovore započatom ktovie už kedy...iste dávno.
Ani netušila, že on, tento zvláštny muž
s ostrými črtami a mäkkými hnedými očami, to vníma úplne rovnako.
- Milujem knihy. Šumenie stránok pod prstami
a tajomstvá, ktoré v nich nachádzam, napĺňajú ma energiou, ktorú
potom míňam ...na obyčajný život....tam dolu. – zahľadela sa zasnene na obrie
sekretáre a v očiach zaleskli sa dva protichodné pocity, keď
porovnávala sujety so svojím vlastným životom.
„...vzdelaná, sčítaná, zrejme ovláda cudzie
jazyky...“ pokračoval v ukladaní parametrov do zreštaurovania tohto
objektu.
- Ale neobávajte sa, nedovolila by som si
žiadnu z nich odcudziť, dokonca, ani vziať domov...preto tu trávievam
takmer všetok voľný čas. Nikto sem nechodí...až teraz vy...- zamračila sa náhle
z obavy, či neprišla o svoj zdroj tajomnej romantiky.
„...úprimná, otvorená, poctivá...“ tu sa
pozastavil... ...“koľko môže mať tak rokov?“...potriasol hlavou
a nenápadne mrkol do stropu, či ho odtiaľ nezasiahne bič boží za dvojzmyselné
myšlienkové pochody.
Nepočúva ma. Nezaujímam ho...pozoruje vežu.
Hodnotí, prerátava na mince... zamrzelo ju a stíchla.
- Prečo nič nevravíte? – znepokojilo ho ticho.
- Ste investor?! ...Budete reštaurovať vežu a
...- spýtala sa rovno rázne, až niekoľko holubov opäť bojazlivo vzlietlo,
zatrepotalo krídlami, akoby rozumelo jej obavám a vznieslo sa pod strechu,
kde smeroval jeho pohľad a potom von okienkami, zanechajúc po sebe
rozvírený prach a zopár odpadnutých mäkkých pierok vznášajúcich sa
povetrím.
„...rázna, bojovná, nebojácna...“
- Nie, bella...- vyslovil nechtiac
a radšej rýchlo vysvetľoval. – ...myslel som...na to...že takúto krásu by
som nedokázal zničiť. Krásnu...literatúru...krása veže...ma nadchla...a ...-
habkal celý nesvoj, že ju zrejme svojím oslovením dostal do rozpakov.
Dostal.
- Verím vám...Všimla som si, ako ste sa
dotýkali tej starej skrine. Akoby bola živá...prsty sa vám chveli a oči žiarili
ako...- začervenala sa a sklopila zrak.
„...nevinná, na 100%...vnímavá...milá...bella...“
- Ako...? – nechcel prísť v žiadnom
prípade o pointu.
- ..akoby ste sa do toho zničeného, práchnivého,
rozkladajúceho sa kusa dreva práve zamilovali...- stisla pery a ohla ich
do rozpačitého úsmevu.
- No, chvalabohu, že hovoríte o tom
sekretári a nie o mne. – zaironizoval automaticky ako obranu,
nečakajúc, že mu dopovie svoj postreh, neuvedomiac si ani, ako to vyznie...
Vystrelený
šíp a vyslovené slová už ani Boh nezastaví...
Otvorila oči dokorán, priklincovaná jeho
pozorným pohľadom trochu zboku, očakávajúcim, obávajúcim sa, ako na jeho
narážku zareaguje.
- Už musíte ísť...- ukázala na dieru. –
O chvíľu sa iste vráti váš spoločník a nechcem, aby ma tu našiel
a...späť do náručia tej hnusnej, špinavej skrine už nikdy nevleziem! – zadrela
priam poeticky.
- ...stále opisujete ten sekretár, dúfam...-
uisťoval sa opatrne s potmehúdskym úsmevom, čo mu cukal perami. – Chápem,
mám ísť dolu, cestou stretnúť pátra a vrátiť ho na nevyspytateľné cesty
božie, ale hlavne nech idú opačným smerom, aby ste sa vy, potom, keď všetko
stíchne, mohli tajne vypariť...tými svojimi kanálmi...pochopil som to správne?
–
Prikývla.
- Sú pod celým námestím...Dodávame do katedrály
kvety...v pivniciach vydržia dlhšie...skladujeme ich tam...a ...- nadvihla
plecia a zas ich spustila, čo znamenalo...že práve prezradila trasu
a zdroj možností kempovať kedykoľvek vo
veži. Tajne.
- Tešilo ma...bella... – neodpustil si, kým
s vypätím všetkých síl pozrel dolu do nedoziernej strašidelnej hlbiny, ktorá ho o chvíľu vstrebe.
Privrela opäť spomalene viečka. Namiesto
pozdravu.
domiceli
vidno že Gold je svojou prácou priam posadnutý, keď začal Lacey hodnotiť takým štýlom :) rozhovor dobre vedený aj všetky tie vecičky okolo- hranie s vlasmi a tak :)
OdpovedaťOdstrániťjéj, aká sentimentálna, lepkavá... čítala som so zreničkami ako tenisáky ;)
OdpovedaťOdstrániť