Katedrála
snov
14. kapitola
Predsudky
(...pred viac
ako šestnástimi rokmi...)
Anno
Domini 1996
Dočkal sa.
Do studeného rána vletela z dvier hotela
„očakávaná“ rozrušená postava doprevádzaná pokornými, úslužnými poklonkami
chlapca pri dverách, čo zas nedostal sprepitné za svoje služby.
Ten druhý, čo ho tam už niekoľko hodín čakal,
zatiaľ mlčal a tváril sa, že tam ani nie je.
V zmätku ledabolo zapravoval
a zapínal svoj odev a márne nervózne hľadel po prázdnej dlažbe, ešte
rosou zvlhnutej, tichých múroch a ešte stále zatvorených oknách aj kvetoch
na nich.
...ale tušil, kde by mohla byť.
Vykročil smerom ku katedrále, podkýnajúc sa
o rozviazané šnúrky a netušiac, že z múrika pred hotelom sa
v ten istý okamih odlepila postava a nenápadne ho nasleduje.
Ranné bohoslužby mu uľahčili vstup do beztak
nikdy nezamknutej veže. Neriešil svoju fóbiu. Teraz nebol na ňu čas. Teraz sú
dôležitejšie iné veci...nie, nie veci...Ona...Iba „Ona“ je dôležitá!...
Bral schody po dvoch, do mumlania modlitieb
donášaného sem zdola sa modlil tie svoje, aby tam...bola. To stačí.
- Bella?!...bella!...- volal a plašil zaprášené
holuby.
Márne. Veža bola prázdna. Sekretáre tiež. Iba
on a ...Prach, pavučiny, bezmocnosť.
- Bella...- zašepkal.
- Tak vám ešte stále nestačilo?! – ozvalo sa
mu za chrbtom. - ...nestačilo, že ste jej pravdepodobne dosť rázne obrátili
život na ruby...a tým aj mne?!... – precedil jedovato cez zuby zadýchaný mladík
a ako predátor veľkým oblúkom bral praskajúcu dlažbu pod nohami, blížiac
sa k nemu opatrne zboku, nespúšťajúc ho však z očí.
Premeral si ho od hlavy k pätám, ale
nemienil s ním strácať čas, ani slová.
Opäť zúfalo obrátil zrak k prázdnym
zákutiam veže, kde by mohla byť...
Jeho mlčanie mladého iba dráždilo.
Vyštartoval proti sokovi.
- Mlčíš?! Kto mlčí, ten svedčí!...Podviedol
si ju, ty naničhodník!... Zneužil jej naivitu a dôverčivosť! – odstrčil
Golda roztvorenými dlaňami.
- Sama prišla...- zatackal sa ten, ale ustál
jeho prvotný hnev.
- To ti nedalo právo sa s ňou sprosto vyspať!
– napriahol sa Gaston, ale Gold už očakával jeho zúfalé, žiarlivosťou nadopované
inzultácie.
- Opakujem ti, prišla... za mnou... sama! -
zopakoval dosť cynicky a prekrížil si nadôvažok povýšenecky ruky na
prsiach, ako hrdý, jediný víťaz.
- Gauner! ...ako sa opovažuješ?!...-
Gastonova zlosť sa definitívne vyliala. Vrhol
sa na muža pred sebou a prach podlahy farbil im zrazu odev dohneda,
zanechávajúc kde-tu i holubie pierka a trus. Už žiaden z nich nič
nevravel, odstavili zdravý rozum a k slovu pustili iba päste...
V jednom okamihu sa však rázne náhle zmenil
scenár.
Gold pokúšajúc sa vstať, zatackal sa
a ďalšia nekoordinovaná, ale presná Gastonova rana poslala ho nie k zemi, ale kdesi do hĺbky.
Otvor, ktorým sa vchádzalo do tohto podkrovia,
zhltol jeho telo.
Ozývalo sa dunenie, ako zrejme strmé
schodisko nestíhalo zamedziť jeho rúteniu sa kdesi do riadnej hlbočiny zhora vysokej
veže.
Po chvíli všetko stíchlo. Telo dopadlo.
Poslednýkrát to tlmene zadunelo.
Gaston vypleštil oči dokorán. Roztriasol sa
a bezmocne pozrel smerom hore, akoby odtiaľ očakával odobrenie, rozhrešenie,
úľavu, odpustenie...
I holuby stíchli. Akoby sa všetky
razom vyparili, aby nemuseli sledovať toto divadlo.
Pomaly sa blížil k otvoru, ale videl len
tmu.
Započúval sa.
Ticho.
Tma a ticho.
Zliezal po rebríku s polámanými
šteblíkmi, skoro i sám neudržiac rovnováhu. Krok za krokom klesal dolu, po schodoch,
s každým ďalším zatočením do špirály, čo strmo klesala, vystupoval mu po
celom tele ľadový pot a zúfalstvo, čo nájde kdesi nižšie, na niektorom
z nich.
Ležal prapodivne
skrútený, krížom cez niekoľko schodov. Šmuhy
krvi vpíjalo práchnivejúce drevo a všadeprítomný prach.
Bál sa k nemu aj priblížiť.
Musel. Iná cesta von nebola.
Kým ho zhrozený prekračoval, nemohol si nevšimnúť jeho
neprirodzene bledú, takmer voskovú tvár. Nehýbala sa. Nehýbal sa celý. Nejavil
známky života. Cez roztrhané nohavice smerom von, zo zadnej časti lýtka, trčali
obnažené holenné kosti.
Zdvihlo mu žalúdok, dych sa zastavil, chytali
ho mdloby z hrôzy, čo vykonal.
„Preč! Rýchlo preč!...“
Bohoslužby práve končili. Vyletel dvierkami a zamiešal sa do davu
veriacich, očistených, povznesených duchovnom, odhodlaných pokojne
a pokorne vykročiť do práve sa prebúdzajúceho dňa.
„Musí ísť...Musí
zmiznúť...Preč! Rýchlo preč!...“
domiceli
wow, zaujímavé že to dopadlo až takto :) opis tejto situácie sa mi páčil...a vtiahol ma do deja :)
OdpovedaťOdstrániťvšetko vo mne akosi stíchlo...
OdpovedaťOdstrániť