RUMBELLE - Katedrála snov 15. kapitola PILIERE

Katedrála snov

15. kapitola

Piliere

(...pred    viac    ako    šestnástimi    rokmi...)

Anno Domini 1996

   

    Je ťažké trúfať si  cítiť sa mostom, keď tušíte, že ste pravdepodobne iba vzduch, čo raz preletel popod jeho piliere. Tak veľmi túžila spojiť dva neznáme brehy, do jednej cesty, zapustiť korene a zostať  zakotvená presne tam, kde ten druhý, napriek nepriazni počasia, živlov i ľudí...

  Trela v prstoch chladný kov malého prívesku. Miniatúrnu stopu po niečom krásnom, čo však nikdy už nebude tvoriť dokonalý celok. Už nikdy...

  Mestečko vonku sa prebúdzalo, ožívalo, naťahovalo do nového slnečného dňa svoje nastavené dlane a plnilo ich očakávaniami. V jej dlani sa chvel malý prívesok. Chladný...

  Tu bol ešte všade chlad. Tu zomrela aj posledná nádej, že to, čo ráno uvidela, bola len konšpiračná zlovôľa neprajníkov, ktorí tušili, že sa s ňou čosi tajomné deje...

  Nebola.

  Uprostred zimnej záhrady, viac-menej obyčajného preplneného skleníka kvetinárstva, ktorý slúžil aj ako sklad a prípravovňa objednávok, uprostred masy zelene, vlhka a rastlinných pachov z rozličných kútov sveta sedí krehká žena. Ledabolo oblečená, skôr neupravená a ospalá so zvláštne vyrovnaným pokojom na tvári.

Vedľa nej leží vysypaný kontajner s odpadkami a medzi nimi skrkvaný hárok papiera.

 Vlastnoručne písaná objednávka.

 ...ruže, najlepšie tmavočervené...identické...v počte presne 18 kusov...len strohé viazanie...decentnosť...ide o výročie...manželka...aby vydržali...nejaké to ďakujem a ...nič výrazné...slová, slová, slová...škrtance, rýchlosť, zbrklosť, ale...

  ...tak to... nebol Gastonov podvrh.

  Nádej zasyčala na prach spálená.

  Dívala sa na medajlónik a cítila sa ako on. Maličká, osamelá...Nič neznamenajúca bez symbiózy s okružím zvyšného šperku.

  Ukradnutá...Ukradnutý...

  Nie, ona nebude zlodejkou. Neukradne niekomu manžela...neukradne ani kus šperku.

  Vráti mu ho.

 

  Námestie bolo hlučnejšie ako inokedy. Ľudí viac. A autá, ktoré sem inak nemali prístup na pešiu zónu, postávali obklopené zvedavcami, tlačiacimi sa ku katedrále.

  Zabudla na nejaký cirkevný sviatok?!

  Kdesi v dave zazrela aj Gastona. Zdal sa jej bledý. Len čo ju zočil, zmizol...

  Ako dobre.

  Vošla do bočnej z uličiek, ktorá ešte podriemkávala a okľukou prišla znova pred hotel, z ktorého pred pár hodinami ušla.

  Váhala.

  Okno na jeho izbe bolo ešte stále dokorán.

  Rana po ňom bola stále dokorán.

  - Prepáčte, naozaj sa ponáhľam!...odstrčil ju akýsi mladý muž, možno v jej veku, ale ustrojený dosť staromódne, v obleku, dlhom balónovom plášti.

  Ustúpila a opäť zdvihla oči k obloku. Ktosi práve pribuchol okná i okenice.

  Nie, nedokáže sa s ním stretnúť. Pozrieť mu do očí...nedokáže to.

  V zovretej dlani zabolel prívesok vtláčaný do nej.

  Vráti mu ho. nechá na recepcii...alebo tak...

  Prešla lietačkami, ale vidiac, ako zo schodov zostupuje mladík s jej kyticou, necitlivo strčenou pod pazuchou, aby mal voľné ruky a mohol do tašky napchávať rôzne veci, stiahla sa.

  Jeho veci, ako usúdila.

  Zostala v úzadí.

  - Malo by to byť všetko... – ozval sa prísnym hlasom mladík a na čele mu vystúpili dve kolmé vrásky. – ...tak, kde to treba oficiálne podpísať...aké ešte formality vybaviť...prosím...ponáhľam sa....nemám čas...- naháňal recepčnú a tá mu predkladala papiere.

  Nahnevane odhodil zavadzajúcu kyticu vedľa seba na pult a dal sa do vypisovania.

  - Slečna, ak ste prišli kvôli úhrade vašej pohľadávky, ohľadom dodaného tovaru pre pána Golda, dovolím si vás upozorniť, že...- všimla si ju recepčná, poznajúc ju z videnia, ale mladík mal problém, tak sa ospravedlnila a venovala sa jemu.

  - Prekrásne kvety. – pochválila mu medzi rečou ruže, kým vypisoval dokumenty a snažila sa ich úslužne urovnať.

  - Sú pre matku...- odvrkol muž.

  - To je milé. Také by som aj ja veľmi rada dostávala. – usmievala sa zasnene.

  - Verte mi, že určite nie! – pozrel na ňu prísne a zamračil sa.

 Radšej sa viac nepýtala, mala v kompetencii iba onú úslužnosť, nie vyzvedačstvo a dotieravosť.

 Stiahla sa bokom.

  - ...prepáčte, slečna, ak niečo potrebujete...toto je syn pána Golda, musíte to vybaviť už iba s ním. – nahla sa k nej a upozornila ju šeptom, akoby šlo o nejakú háklivú vec, prinajlepšom spovedné tajomstvo.

  - Syn?! – vypadlo jej z úst.

  Cúvla a vybehla rýchlo von.

  Mladík zhrabúval povykladané dokumenty i ruže, nevraživo na ne hľadiac.

  Recepčná sa zdvorilo usmievala.

  - Je čudný... Vždy bol čudný...Nosili by ste každoročne ruže na hrob žene, ktorá vás dávno opustila, kvôli inému chlapovi?! – spýtal sa skôr kytice, ako mladej ženy za pultom a strčiac ich opäť pod pazuchu, bez pozdravu vykráčal z hotela.

  - Ahááá...- dôležito sa zatvárila recepčná.

  Aj tak nič nechápala.

domiceli