Katedrála
snov
13. kapitola
Návšteva...
( Anno
Domini 2013 )
- Nepočuješ, že niekto búcha?! – ozvalo sa
vysokým, nepríjemným zvukom znervózneným, hlasom z kúpeľne.
Vyťahovala zo starej zašlej pračky rýchlo
dávku dopraného prádla do koša pripraveného naň a snažila sa obratom spod neho vydolovať a následne narvať do bubna
ďalšiu, spolu s práškom a avivážou bez toho, že onými ingredienciami pokrstí všetko naokolo. Desať vecí naraz, aby sa
zamestnala. Mechanicky. Monotónne. Aj tak nad ničím v posledné dni nedokázala reálne
premýšľať.
- Prepáč, počúvala som hudbu...- ozvalo sa
z dvier detskej izby a mladá z uší ťahala kábliky natiahnuté
kdesi do vrecka džínsov.
- To silne pochybujem...tá vaša hudba
s tou skutočnou, má asi toľko spoločného, ako ryba s bicyklom....-
odmrmlala nechápavo, viac-menej sama pre seba, nadhadzujúc si pred hruďou
obrovský náklad mokrých šiat s rozhrkotaným vedierkom so štipcami a ostro
vytáčala zákruty okolo nábytku, smerom
k miniatúrnemu balkónu.
Otvorila, prekrúcajúc očami nad matkinými
„premúdrelými“ rečami.
Stál tam muž. Stredný vek, celkom fešák,
trochu neobriadený.
- Lacey?!... – usmial sa prekvapený, vidiac
pred sebou tú istú dievčinu s rozpustenými hnedými vlasmi, vo vypasovanom
tope a prikrátkych rifľových šortkách... S rovnakým nechápavým, trochu
odmietavým výrazom, aký si pamätal...z
minulosti.
- Mamííí...zháňa ťa tu nejaký ujo. – nahla sa
znudene smerom k izbe, kde na balkóne vešala prádlo roztržitá žena, ktorej
každý druhý štipec zletel aj tak dolu, do trávy.
Švacla blúzku späť do koša na prádlo
a zakopnúc o veraje balkóna, ako obvykle, šla znechutene k dverám.
Muž, vidiac podobu oboch žien, neveriacky presúval
zrak z jednej na druhú.
Mladšia sa otrávene odlepila z verají
a zdvihnúc len zo slušnosti ruku na pozdrav, zmizla vo svojej izbe.
Muž namieril tým smerom prst, ale otázku
nevyslovil.
- Vitaj... Gaston. – ozvala sa ako prvá, len
čo utriasla svoje prekvapenie do prijateľnej, jazyk rozväzujúcej polohy. -
...ideš aj ďalej? – zaváhala, kým to vôbec vyslovila a poodstúpila kúsok, aby
mohol prejsť.
Ústa sa mu roztiahli do širokánskeho úsmevu
a doslova vystrelil dlhým krokom, neobťažujúc sa vyzúvaním sa, aby
si to medzitým náhodou nerozmyslela.
Natiahol k nej paže s úmyslom objať
dávno nevidenú...
Cúvla.
- Prepáč. Bolo to len spontánne...dlho sme sa
nevideli...som rád, že...ťa zas vidím... – sklopil oči, ale opäť ich rýchlo
zdvihol, vzal jej ruky do svojich, nedovoliac, aby si ich vytrhla
a zasypal ju tisíckou otázok.
Iba nemo hľadela na dobre známu tvár, staršiu
o celých šestnásť rokov a jej vnútro sa znova rozjatrovalo, budiac
zaschnuté jazvy z úplného dna, pod povrchom plné ešte blenu
i posledných zvyškov životodarnej miazgy, ktorá im nedovoľovala nikdy sa
celkom zahojiť.
- Tvoj otec mi povedal, kde ťa nájdem...ale
zdalo sa mi...no, nič, to je medzi vami dvoma, mňa do toho nič...- zosúval ruksak z pliec muž, akoby tu bol
doma. Vystrel sa a zahľadel sa jej do očí.
- Už som to...nemohol vydržať. Musel som sa
vrátiť a...ako vidím...- ukázal zas na dvere izby, odkiaľ sa ozývala hlasná
„hudba“ občas dopĺňaná trochu falošným spevom, pokúšajúcim sa, dosť márne, o spisovnú
angličtinu a presné frázovanie....- ...prišiel som... asi...neskoro. – pritakal svojim slovám ľútostivo.
- Bella. Moja dcéra. – odpovedala mu potichu.
Už sa neusmieval. To slovo mu znelo celé tie
roky neprestajne v ušiach...celé tie roky v miestnosti dvakrát dva
metre, rozparcelované kovovými trubkami na okne, celé tie ďalšie roky
v cudzine, celé tie nekonečné roky túžby po domove a ...po nej.
A teraz je tu a opäť narazil na to
isté slovo. To isté meno, ktoré počul ako posledné...ktoré už nikdy
v živote nechcel viac počuť, a predsa...
- Tak, Bella...- sklonil hlavu a trpkosť,
čo mu naplnila ústa, nemala zrazu kam vytiecť.
domiceli
prečo Gaston? prečo nie Gold? lebo ďalšia zápletka.Gaston pôjde po Lacey, medzitým sa objaví Gold, Lacey bude mimo... :) časť sa mi páčila, opis obyčajného dňa v rodine kde majú tínedžera, obohatený o Vaše výrazy :)
OdpovedaťOdstrániťtoto kedy?! och joj...
OdpovedaťOdstrániť