RUMBELLE - Katedrála snov 13. kapitola NÁVŠTEVA

Katedrála snov

13. kapitola

Návšteva...

( Anno Domini   2013 )

    - Nepočuješ, že niekto búcha?! – ozvalo sa vysokým, nepríjemným zvukom znervózneným, hlasom z kúpeľne.

  Vyťahovala zo starej zašlej pračky rýchlo dávku dopraného prádla do koša pripraveného naň a snažila sa obratom spod neho vydolovať a následne narvať do bubna ďalšiu, spolu s práškom a avivážou bez toho, že onými ingredienciami pokrstí všetko naokolo.  Desať vecí naraz, aby sa zamestnala. Mechanicky. Monotónne. Aj tak nad ničím v posledné dni nedokázala reálne premýšľať.

  - Prepáč, počúvala som hudbu...- ozvalo sa z dvier detskej izby a mladá z uší ťahala kábliky natiahnuté kdesi do vrecka džínsov.

  - To silne pochybujem...tá vaša hudba s tou skutočnou, má asi toľko spoločného, ako ryba s bicyklom....- odmrmlala nechápavo, viac-menej sama pre seba, nadhadzujúc si pred hruďou obrovský náklad mokrých šiat s rozhrkotaným vedierkom so štipcami a ostro vytáčala zákruty okolo nábytku,  smerom k miniatúrnemu balkónu.

  Otvorila, prekrúcajúc očami nad matkinými „premúdrelými“ rečami.

  Stál tam muž. Stredný vek, celkom fešák, trochu neobriadený.

  - Lacey?!... – usmial sa prekvapený, vidiac pred sebou tú istú dievčinu s rozpustenými hnedými vlasmi, vo vypasovanom tope a prikrátkych rifľových šortkách... S rovnakým nechápavým, trochu odmietavým  výrazom, aký si pamätal...z minulosti.

  - Mamííí...zháňa ťa tu nejaký ujo. – nahla sa znudene smerom k izbe, kde na balkóne vešala prádlo roztržitá žena, ktorej každý druhý štipec zletel aj tak dolu, do trávy.

  Švacla blúzku späť do koša na prádlo a zakopnúc o veraje balkóna, ako obvykle, šla znechutene k dverám.

  Muž, vidiac podobu oboch žien, neveriacky presúval zrak z jednej na druhú.

  Mladšia sa otrávene odlepila z verají a zdvihnúc len zo slušnosti ruku na pozdrav, zmizla vo svojej izbe.

  Muž namieril tým smerom prst, ale otázku nevyslovil.

  - Vitaj... Gaston. – ozvala sa ako prvá, len čo utriasla svoje prekvapenie do prijateľnej, jazyk rozväzujúcej polohy. - ...ideš aj ďalej? – zaváhala, kým to vôbec vyslovila a poodstúpila kúsok, aby mohol prejsť.

  Ústa sa mu roztiahli do širokánskeho úsmevu a doslova vystrelil dlhým krokom, neobťažujúc sa  vyzúvaním sa, aby si to medzitým náhodou nerozmyslela.

  Natiahol k nej paže s úmyslom objať dávno nevidenú...

  Cúvla.

  - Prepáč. Bolo to len spontánne...dlho sme sa nevideli...som rád, že...ťa zas vidím... – sklopil oči, ale opäť ich rýchlo zdvihol, vzal jej ruky do svojich, nedovoliac, aby si ich vytrhla a zasypal ju tisíckou otázok.

  Iba nemo hľadela na dobre známu tvár, staršiu o celých šestnásť rokov a jej vnútro sa znova rozjatrovalo, budiac zaschnuté jazvy z úplného dna, pod povrchom plné ešte blenu i posledných zvyškov životodarnej miazgy, ktorá im nedovoľovala nikdy sa celkom zahojiť.

  - Tvoj otec mi povedal, kde ťa nájdem...ale zdalo sa mi...no, nič, to je medzi vami dvoma, mňa do toho nič...-  zosúval ruksak z pliec muž, akoby tu bol doma. Vystrel sa a zahľadel sa jej do očí.

  - Už som to...nemohol vydržať. Musel som sa vrátiť a...ako vidím...- ukázal zas na dvere izby, odkiaľ sa ozývala hlasná „hudba“ občas dopĺňaná trochu falošným spevom, pokúšajúcim sa, dosť  márne,  o spisovnú angličtinu a presné frázovanie....- ...prišiel som... asi...neskoro. – pritakal svojim slovám ľútostivo.

  - Bella. Moja dcéra. – odpovedala mu potichu.

  Už sa neusmieval. To slovo mu znelo celé tie roky neprestajne v ušiach...celé tie roky v miestnosti dvakrát dva metre, rozparcelované kovovými trubkami na okne, celé tie ďalšie roky v cudzine, celé tie nekonečné roky túžby po domove a ...po nej.

  A teraz je tu a opäť narazil na to isté slovo. To isté meno, ktoré počul ako posledné...ktoré už nikdy v živote nechcel viac počuť, a predsa...

  - Tak, Bella...- sklonil hlavu a trpkosť, čo mu naplnila ústa, nemala zrazu kam vytiecť.

domiceli