OUAT - PRVÁ - 5. kapitola FF

OUAT

5. kapitola

Prvá

Univerzálne pre domácnosť a dielňu...

        Trochu sa pošuchoril s cieľom vstať, ani si nešiel po odobrenie tvárou v tvár šéfovi. Predstavený a odstavený. Hádam nebude chcieť, aby mu za tú jóbovku ešte aj zasalutoval. Dokonáno jest. 

  Zaujímavé, ako vie byť minúta ticha hlučná. V hlave sa mu síce začínal rozkladať orchester, len plagát k podujatiu nie a nie nájsť. Bude to niečo hlboko kredenciózne, nevie od dobroty, na čo sa sústrediť skôr a to si už naivne myslel, že v tejto nudnej ospalej robote si zvykol a nič ho z nej nezobudí. Doriti, činelistovi to padlo.

  To len Ingridka strčila do kávovaru ďalšiu kapsulu pred natlakovaním. Čas vstať. Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte a zapite kávičkou do praxe zavádzať nemieni.

  Persóna, čo sem po pár sekundách vákua vo dverách vkráčala, ho však posadila späť na zadok. Drzo sa obzrel, po oboch jej bokoch, kde má kýble a ostatné haraburdy a či náhodou až za ňou nejde tá pravá "návšteva". Nie, za ňou cupitala Ingridka s kávičkou. O vstávaní už nemohla byť ani reč. O pokojnom vstrebaní predchádzajúcich informácií dupľom. A to ešte netušil o chápadlách tých nových. Dirigent dvíha paličky, nie, to len šéf otvára náruč. Grcoidné.

  - To už je na tom polícia tak mizerne, že si z oddelenia na oddelenie požičiavate upratovačky?! - zatiahol neprimerane, vytočený a vytočený stále smerom k žene s hrdo dvihnutou bradou, čo sa práve prestala idiotsky usmievať jeho smerom. Proces zmrazovania spustený. Ale s tým sa v programe počítalo. Trochu. Možno. 

  - Aj ja som rada, že ťa zas vidím, Robert. - precedila medzi dokonalé zuby a zastala pri jedinej stoličke v miestnosti, ktorú okupoval, s trochu našpúlenými perami budúcej víťazky.

  Vstal a drgol ju smerom k žene, vysypúc z nej svoju bundu rovno na zem. Zviezla sa ladne po kúskoch. Ona aj bunda. Nevšímal si ani jednu. Už-už mal pocit, že mu vyhráva. Skúška rozhlasu. Zrejme death metalová kapela. Skreslené tóny gitár mali namiesto strún jeho synaptické spoje, neštítili sa ani tremola, len namiesto pedálu na efekty použili jeho mozog. Totálna atonálnosť. Text už poznal. Smrť, smrť, smrť. Dobre, troška agónie, potom príde smrť. Alebo tu už sedí? Smrtky si možno predstaviť ako vampiricky krásne ryšavé baby. Znervóznel.

  Pohniezdila sa, chvalabohu, že nevie čítať jeho myšlienkové pochody.

  Ktovie ako by ocenila trashovú posadnutosť morbídnosťou, že práve ona dostala hlavnú úlohu smrtky v jeho songu, čo ho zožerie zaživa. Alebo usúloží domŕtva. S touto by rýchlo prišiel na bubon. Čas na bleskurýchle sólo, nech môže vypadnúť z tohto prapodivného koncertu. Tlieska sa na metalových koncertoch?!

   - Výpoveď mám podať písomne osobne, alebo dostanem už len vyrozumenie? - mal chuť už len kričať, prípadne sa vyhovorí na niečo, akože stratil brnkadlo a musí ho ísť bezpodmienečne hľadať, len aby sa mohol čo najrýchlejšie vytesniť z priestoru a zmiznúť.

  Najradšej by sa bol vrátil do minulosti a znovu dal premazať disk a nahádzať spomienky rovno do koša, aj keď s touto si toho naozaj veľa nepamätal. Nikdy však nezabudne, ako ho potopila pri Em. Neznáša krysy. Ale zrejme došlo aj na ňu, keď z hlavného mesta sedí na stoličke v ich malom terárku.

  - Slečna Zelena, smiem vás momentálne takto oslovovať, keďže ste naša skoro kolegyňa? - mykol muž za vrchstolom hlavou k jej výsosti. 

   Výsosť sa pohniezdila a radšej neskontrolovala jeho ksicht, aby jej nepokazil aj tú trošku radosti z ústretovosti nového vedenia.

  - ...bola taká ústretová...- začal familiárne nadriadený, ale akosi pochytiac, že obom respondentom jeho dotazníka tečie skôr voda zo zubov, odložil ďalšiu otázku a vrátil sa k úvodu.

  - Kolega, buďte taký láskavý a požiadajte Ingridku o stoličku. A vráťte sa sem. Obratom. - prechádzala ho očividne trpezlivosť.

  Poslušne odkráčal.

  - Vravela som vám, že to nebude ľahké. - zadrapila prsty do seba trochu predsa len sklamaná žena a fľochla po ňom ešte raz, či neprehodnotí svoj okamžitý postoj k nej. Hrdo niesol stoličku pred sebou, snažiac sa skryť sa za ňou. Márne.

  Zamrznutý šéf hľadal bonmott. Našiel niečo od Sigiho Freuda. Tak rád začínal preslovy mottami, až sa neraz zamotal.

  Teraz sa však zamotaný do siete cítil on. Do pavúčej, vypenenej, vyslintanej, lepkavej a nechutnej! Mala rozpustené ryšavé vlasy. Čerstvo umyté, rozlietané. Chytali ho na končeky, ale toto nie! Túto chybu už neurobí...

  - Našou najväčšou silou sú naše slabosti. - vykoktal konečne šéf spokojný, ako krásne slová doznievajú, netušiac, ako málo rezonujú v týchto dvoch.

  Možno len Ingridka narýchlo prehltla rozcmúľanú lentilku. Ja nič, ja muzikant. Ani to nie. Ani ju len nenapadlo ponúknuť kávu aj jemu!

  Dohrmotal so stoličkou. Pritláčal ju za vrch, či sa nepoddá a nerozlomí, mal by dôvod sa zas vzdialiť. Vydržala. Nechápal, čo má táto očividne aj uchočujne fraška znamenať, ale nadriadený je nadriadený, on je tu v pozícii poslušného podriadeného, ale čo tu chce tamtá?! Upratovačka. 

  - Takže so slečnou Zelenou, podľa informácií od nej, sa už poznáte, predstavovanie môžeme preskočiť a prejsť hneď k meritu veci. - otvoril a zas zatvoril jeho fascikel.

   - Teba to bonzovanie ešte neprešlo?! - zadrel, bez pohľadu jej smerom.

  - A čo takto prezumpcia neviny, drahý?! Kopeš do nesprávneho psa. Mal by si sa pozrieť po ostatných studených čumákoch vo voliére. - odprskla mu a prešpikovávala ho pohľadom, už si naistom, že sa jej vyhýba, vyhýbal a zrejme ešte chvíľku aj bude vyhýbať,  zámerne. Chvíľku. O to sa postará. Má svoje zbrane, aj keď pri polícii nimi nedisponuje. Nie je ešte právoplatným kolegom týmto dvom. O to viac sa alternatívne zdroje budú hodiť.

  - Ale, ale...no, tak, priatelia. Emma Swan vo svojej správe navrhla, aby...-

  - Kto?! Emma?! - vyskočil takmer zo stoličky, ale úzke opierky ho nepustili a nohy nestihol dať k sebe. - Čo má spoločné Emma Swan s mojou výpoveďou a mojou kvázi talentovanou náhradníčkou?! - začal už rozhadzovať rukami.

 Polroka sebaovládania sa práve nadobro skončilo. Sopka zaktivovaná.

 Zelena sa usmieva. Slovo náhradníčka nie je síce to, čo si predstavovala, ale narozdiel od iných, ona vo svoje schopnosti verí.

  - Robert, vypočuj si pána nadporučíka, potom sa pozhovárame my dvaja. - natiahla k nemu ruku a stlačila predlaktie. Putá zaklapli. Držala pevne, aj keď cítila, ako sa cukol.

  Šéf sa spokojne prevalil na druhú stranu. Už sa začal obávať, že celý jeho plán padne na neurotickosti tohto muža, ale účel svätí prostriedky.

   - Tak odzačiatku. Naše slabosti sú našou silou. Naše oddelenie potrebuje ľudí, ako ste vy, Robert, ale potrebuje ich v teréne. Pozor, nie dohliadať na bezdomovcov v rámci služby, ale pracovať späť -  opäť na prípadoch. Vážnych prípadoch. Prioritných. Priamo v centre diania. V každej jednej službe... - prižmuroval oči, aby lepšie videl dolet svojich slov a ich rozprskovanie sa po jeho pristátia neprijímajúcej tvári. Letisko pre nepriazeň počasia neprijíma. Obráťte sa na dispečing, dostnete...iba ak tak ďalšiu po papuli!

  - No, povedzte, Robert, povedzte úprimne, otvorene, bez rozpakov, nemáte chuť sa vrátiť k nej? - priložil si ruku na hruď, ale odznaky sa už dávno nosia inde. Inak. Nenosia.

  Zelena sa stále uškierala. To "k nej" už znelo lepšie ako "náhradníčka". Aj keď šéf mal namysli trápnu službu, nie jej osobu. Osobnosť! Dva v jednom. Sa má zabiť, keď je dobrá...

  - Nechcete ma radšej vyhodiť?! - konečne sa mu podarilo vytiahnuť ruku z jej pazúrov a namieriť palec dozadu, na dvere.

  - Váš psychologický profil vás predurčuje na túto službu! Dokonca aj vaša fyzická stránka úplne korešponduje s tou psychickou, takže moja voľba, ostatne už odobrená velením,  bola ihneď jasná. Nie ste síce tímový hráč, ale to je jediné mínus. Skrátka. Vedenie rozhodlo, že budete prevelený  a...-

  -  Chceli ste povedať vyhodený! - opravil ho.

  - Presne tak! Nepredbiehajme ale. Vyhodíme vás od polície v momente, ako sa elegantne skompromitujete, znemožníte, dostanete na šikmú plochu a vierohodne zapadnete do stoky miestneho podsvetia! - vyložil mu pravdu. - Ste na najlepšej ceste, - podstrčil mu fascikel s prípadmi, ktoré pre väčšinu nezainteresovaných znamenali úplne fiasko v práci jedného nemožného poliša.

  Musel sa nadýchnuť.

  - Slečna Zelena bude vašou partnerkou. Máte bohaté skúsenosti s Emmou Swan, toto bude vaša druhá príležitosť vycvičiť pre našu úlohu civilistu, ochrániť ho v teréne a prispieť spoločne k riešeniu prípadu. Prípadne prípadov. - sladko-kyslo namotával.

  - Nová partnerka? Druhá?! Nie som pedagóg ani majster, aby som mal učňov! Emmu som si vybral sám, lebo mala predpoklady stať sa policajtkou, ale táto... študuje predsa nejaké pofidérne humanitárne vedy a robí upratovačku! - zavýjal do rytmu jej klopkania o vlastné gélové nechty.

  - Humanitné, nie humanitárne. Ale aké milé, že si skoro pamätáš moju aprobáciu. Len dovoľ, aby som ťa usmernila. To všetko bola len finta "fň". Ani tebe sa nechcelo zisťovať si pravdu. - povzdychla sklamaná, ale aj potešená, že jej krytie vyšlo.

  - Slečna Zelena pracuje pre políciu už dlhší čas. V utajení, ako samostatná jednotka, je to náš dlhodobý informátor, ale teraz by bolo potrebné, aby ste vy dvaja spojili svoje sily a začali spolupracovať. S Emmou ste mali veľmi dobré výsledky. Pri spolupráci. Je načase to  zopakovať. Doba je zlá. Potrebuje vaše služby. Zašívať sa na okrsku pri pochôdzkach, nie je to trápne pre muža vášho kalibru? Pomáhať a chrániť! Nezabúdajte. Vy poznáte mesto, ona sa vie implementovať. Spoločne to bude...- šéf zaklapol dlane do modlitby. Nebol si celkom istý, či slovo cudzieho pôvodu použil správne a či vyjadruje to, čo chcel povedať.

  Zagánili na seba.

  - Chcem tú výpoveď! -

  - Ľutujem.  Až neskôr.  Tu máte plán práce na najbližší týždeň-dva, nič netreba unáhliť, potom doriešime vaše fiktívne prepustenie zo služieb polície. Pekne verejne, dobre by bolo zapojiť aj miestnu tlač a regionálnu televíziu. Detaily nechám na vás. Dosiaľ ste v tejto oblasti väčšinou nesklamali...- zaškeril sa nevrelo. - Všetko musí vyzerať vierohodne. Zelena zostáva zatiaľ v úzadí. Vy sa snažte. - dvihol kútik úst a počkal si, kým vstanú.

  Skenoval kompatibilitu ich siluet.  Nič moc. Kráska a zviera? Nie. Zviera a zviera. Je v nej niečo živočíšne, nečudo, že aj tamten sa tejto samičky bojí. Už na pohľad zlé dievča. Presne. To je to. Bude si musieť dať asi zopár panákov, aby to ustál.

  -  Inak ten nápad s krčmami pre nováčikov zanesený do mapy, nebol vôbec zlý, kolega. Tam aj treba začať. Poproste Ingridku, nech vám kúpi zo dve škatuľky špendlíkov. S farebnými hlavičkami. - usmial sa uštipačne a nadvihol obočie.

  Ploštice v policajnej šatni?! Kopol do nohy stoličky. Zelena stiahla tie svoje k sebe. Premeral si ju pohŕdavo a s nevôľou. Opeknela, ale... Nie, do nej kopať nebude. Je predsa gentleman.  Táto suka mu za to nestojí. Informátorka! To znie dehonestujúcejšie ako bonzáčka! Nečudoval by sa ani, keby robila na obe strany. Hmmm, bola dobrá z každej strany. Lopatky zahádzané krvavočervenými vlasmi. Jeho nedočkavé prsty nežne zakvačené v osom drieku a jazykom obkresľované hrbolčeky chrbtice... Stratený prípad. Áno, nesmie zabudnúť, že kvôli hentej tam stratil prípad. Stratil Emmu, Em, stratil prácu aj chuť žiť! Doriti s ňou! ...a hrbolčeky chrbtice ústiace do...

  Zohol sa po bundu, čo mu spadla na zem a s touto poklonou sa sám vypoklonkoval z kancelárie, veľkým oblúkom obchádzajúc budúcu kolegynku. 

  - To by sme mali. - potľapkal po opierkach, prižmúril oči a stiahol pery do vnútra vypustiac ich vlhké. - Naozaj si myslíte, slečna Zelena, že bude spolupracovať?! Prekvapili ma informácie, čo ste mi podali. Nikdy som si ho, popravde, bližšie nevšímal, ani nelustroval, nemávam to vo zvyku, hoci ako nadriadený by som mohol a aj mal...- podobral a zas položil jeho spis.

  Prečítal ho, aspoň dúfal, ale nič svetoborné na tomto podriadenom nenašiel. Len to, že sa s niečím boril a skôr ako prípad dotiahol do konca, odvolali ho a prevelili. Na vlastnú žiadosť to ale nebolo, takže...

  - Ľudí, čo prišli zhora som vždy bral ako tých, čo vedenie evidentne sklamali a hoci by ma to mohlo urážať a mohol by som sa sťažovať, prečo práve moja stanica má byť odkladiskom stratených, respektíve zatratených existencií...  Vyzeral to byť taký nenápadný, tuctový policajtík, akých máme na okrsku desiatky, - konečne priznal obavy po jeho odchode šéf. Na druhej strane si z toho spravil svoje obrovské plus. Veď je to česť zvládať práve takýchto problémových a on to zvláda! Jednoznačne. Nemýli sa.

  - Veľmi sa mýlite. Tento tu je všetko možné, len nie tuctový. A mne môžete veriť. Pôsobí trochu neohrabane, je prchký až cholerický, neurotik so sklonom k hystérii, arogantný a nevychovaný, nemá spôsoby, ale má svoje nesporné kvality. Nikto iný to nedá. Ja v neho verím. Budem musieť len pár vecí uviesť na pravú mieru, teraz, keď sa situácia zmenila. Presne, ako ste vraveli. Naše slabosti sú našou silou. Stačí ich len prijať, aby si ostatní nemysleli, že sú to slabiny. Slabosti...som chcela povedať. Už teraz sa teším na tú spoluprácu. Je to aj pre mňa osobne výzva a ja nie som naučená prehrávať. Vopred už vôbec nie. - vykladala spomalene, akoby sa zalizovala po každej vete.

  Aj keď im ani sama až tak veľmi neverila. Robo je Robo! Ale ona nemá slabiny! A jeho naučí potlačiť tie svoje. Správnym smerom.