OUAT - PRVÁ - 26. kapitola FF

OUAT

26. kapitola

Prvá

Mediátor...

        Auto ani neškrtlo. Takmer si pretočil zápästie, mykal nervózne kľúčikmi, ale nič. Do toho navyše zabzučal konečne prebudený mobil.

   - Počúvam! - vyjadril svoje rozhorčenie a bezmocnosť v jedinom slove.

   - Ty si sa ale riadne zmenil, starec. Poslušný si síce býval vždy, ale nikdy si ma nepočúvol. Dúfam, že aspoň dnes bude výnimkou. Je to dôležité...- zasmialo sa a na sklonku vety zas zvážnelo na druhej strane.

   - Emma?! - nálada mu trochu stúpla. A zas sklapla.

  - Nemám veľa času, ale nepáči sa mi to. To, čo ťa nútia robiť a viem, že úlohu, ako ostatne vždy, plníš do bodky, ale... maj sa na pozore Robo, niečo mi tam nehrá. –

  Stará dobrá Emma. Starostlivo ho pošle do prdele.

  - Vieš zlatko, aj by som bol strašne rád niekde v pokoji na ropnej plošine v Nórsku, zarábal ťažké tisíce, mal omrznutý nos aj uši a bol vytantrený od mínus sedemnásť skôr, ako sa k nemu vôbec na hajzli dostanem. Emma, vyklop, čo vieš a skús mi dobyť batériu, lebo som tu stvrdol na štácii, skapalo mi auto, mám sakra problém ako sa dostať domkov do pelieška a nemám chuť sa tu doťahovať so zradkyňou, čo ma  nechala v štichu! Kto ma to len do tohto tu navliekol, há?! - prebudili sa v ňom spomienky.

   - Nevyšiluj. Skrátka si len daj pozor. Niekto ťa potrebuje dostať naostro, nielen cez prípad. To je všetko. A aj ty mi chýbaš, papľuh jeden nevychovaný.  -  zacmukal mobilný bozk a aparát stíchol.

  Okolo preletelo niekoľko húkačiek. Rôznorodého razenia. O chvíľu ďalšie. Nejaký veľký záťah.

  Žeby už dnes? Nedostal presné pokyny, ale je možné, že o tomto čase mal trčať ešte v tej sprepadenej diere a čakať, kým si po neho neprídu. Už na to čaká večnosť. Vždy sa niečo poserie. Dnes jeho milované autíčko. Keby aj chcel cúvnuť, nemôže. Aká irónia.

   Jedovito buchol po volante. Vytrhol kľúče zo zapaľovania, pritreskol dvere. Nech už to má  teda za sebou! Ale nech si píšu, že tentokrát bude klásť odpor, nech ho to aj stojí zopár modrín. Niekde sa musí vytrieskať z bezmocnosti.

  V nádejou čakala na zázračný pásik.

  Dočkala sa. Telo sa jej roztriaslo. Pozviechala sa zo zeme, cítila, že všetok odev má celkom vlhký, ruky, nohy stuhnuté, žalúdok ako sušenú slivku. Rozmokvané ranky doteraz utužené šokom sa tiež začínali ozývať. Ale pásik rovná sa nádej. Tam hore zas niekto je.

  - Haló! Tu som! Haló, počujete ma?! -

    Strhol sa. Hlasy? Takto rýchlo? Asi majú lepší vozový park, ako si pôvodne myslel. Natočil sa smerom k dverám, ktorými sem zostúpil, ale tam bolo ticho. Len nočný vzduch, čo sem s ním vošiel sa pomaly miešal s puchom miestnej stariny.

  - Halóóó! ...som tu, dolu! Prosííím! Počujete ma?! – vrieskala, čo je sily stačili. Pásik nad hlavou sa jej porozdeľoval na niekoľko menších.

  Stál na drevenom masívnom poklope a naozaj sa mu nemarilo. Zdola počuť hlas. Nie sú to ukecané páriace sa potkany. Lenže on tu nemôže ziapať. Je tu v móde inkognito. Toto je tajná skrýša. Kvokol si a mocne zabúchal na jednu z lát.

  Počula dunivé klopkanie. Je tam niekto. Počuje ju. Priložila skrehnuté dlane na ústa a skúsila len nejakú dlhé slabiky. Niečo ako héééj, éééj, tu sóóóm!

  Je tam niekto. Volá. Pošmátral po drevených latách, ale nikde nič, za čo by sa dala zátka do  podpalubia potiahnuť a zdvihnúť. Zrejme to urvali, alebo to zhnilo. Treba nejaké pádlo. Tyč, kus železa. Niečo sa tu našlo, ale dlhodobo zabednený otvor ani necukol. Tak znova. Nič.

  Čo teraz? Nemôže sem zavolať pomoc, toto je tajná skrýša. Niekoľkomesačná práca kolegov by vyšla úplne navnivoč a to ešte ani poriadne nezačala. Čo teraz?

  Jednoznačné riešenie. Ak tam dolu niekto je a potrebuje pomoc, musí ho skúsiť zachrániť sám. Pomáhať a chrániť.

  Poobzeral sa a našiel nôž. Chvíľu s ním baštrngoval, skúšal čistiť nánosmi prachu znefunkčnené medzery, potom to skúsi vypáčiť zas.

  Počula šramot aj buchot. To je dobré znamenie. Tam hore sa niečo deje. Automaticky ustúpila dozadu a čakala, kedy sa otvorí brána do neba, spustí sa rebrík a statní namakaní záchranári, hore bez, ako bývajú so šteniatkami nafotení v tých hasičských kalendároch,  si po ňu prídu. Skúsila si uhladiť vlasy, ale momentálne si aj tak žili vlastným životom. Cítila pod prstami, že od vlhka sa zvlnili. Aspoň tvár keby si mala čím pretrieť. Iste je zaškrataná ako malé decko.

  Zázrak. Pásik sa zmenil na pás. Síce iba taký akýsi rozstrapkaný a niekoľko centimetrový, ale vyzeralo to nádejne.

  Prehra. Nič viac ako pár centimetrov vydlabať nedokázal. To je trapas.

  - Je tam niekto? – skúsil zakričať do štrbiny, ale hneď skontroloval, či sa to príliš neozýva.

  - Ja som tu. Dolu! ... a stratila som sa tu. Teda stratila som sa niekde inde a... prosím, vytiahnite ma odtiaľto! – stala si na špičky a stuhla od vzrušenia, že záchrana sa blíži.

  Polovici jej prehovoru nerozumel, ale rozoznal ženský hlas. Dolu je baba. O to viac by sa mal snažiť ju zachrániť. Mozog mu začínal prehodnocovať, či radšej nepotopí prípad.

  Robo, z tohto tu by si mal vyjsť ako outsider, nie hrdina, ktorý bude v miestnom plátku a možno aj v telke a už nikdy nebude môcť robiť v utajení.

  Robo! Predsa ju tam nenecháš?! Alebo...?!

  Tak a znova! Prípad, neprípad. Ak sa mu podarí ju odtiaľ vytiahnuť samému a nenápadne vyhodiť na ulicu a pekne poprosiť, aby mlčala, z hrdinu sa ešte dá vyvliecť.

  Pokračuje sa v páčení.

  Poriadne sa zaprel, drevo sa ešte hodnú chvíľu priečilo. Nevzdá to predsa...

  Práásk! Ozvalo sa, keď to už takmer vzdával. Jedna z dosiek povolila, po obvode sa ukázali väčšie medzery.

  Práásk! Ozvalo sa však aj zvrchu. Toto nevyzerá na policajný zásah. Ten má iné pravidlá, preblesklo mu hlavou. Ostatné už bolo horúčkovité. Pokúšal sa čo najrýchlejšie pohnúť s tým sprostým deklom. Ešte jedna doska...aspoň...keby...poddala! Poddala!

  V poslednej chvíli  prestrčil nohy cez medzeru a pretiahol sa ňou. Obraz, s olúpanou maľbou buchol dolu, prikryl vytvorenú medzeru a naň zrejme popadali aj ďalšie veci, ktoré svojím pádom strhol.

  Vedľa nej dopadlo čosi veľké a hore sa zas zhaslo.

  Čosi veľké sa začínalo zviechavať.

  Cúvla.

  - Hej, ste tu?! – spýtal sa ubolene.

  Váhala, či odpovedať. Zhora sa však začínali ozývať ďalšie zvuky. Buchot, dupot, krik. Hlasy. A nezneli veľmi záchranársky. Výstrel? Výstrel! Zintenzívnený dupot. Väčší krik.

  Nejako ju vyňuchal, chňapol po nej.

  - Bežme! - zavelil.

  Poslúchla.