OUAT - PRVÁ - 20. kapitola FF

OUAT

20. kapitola

Prvá

Linajky filematológov...

        Milý denníček! Nevolal! Nevolal! Nevolal!  Je mi tak strašne smutno. Ja viem, že už dávno vravel o tej dovolenke s rodičmi, a že tam musí ísť, a že tam možno ani nebude signál, a že...ale...je mi smutno. Chýba mi. Chýba! Chýba! Chýba! Pozerala som aj nejaký romantický film a predstavovala si nás dvoch. Ale ani to nešlo. Neviem variť a tam tá žena urobila úplne super vianočnú večeru. My s otcom budeme mať rybie prsty. Dúfam, že aspoň kúpil tie drahšie, čo trochu chutia ako ryby. Aj mi povedal, akú rybu budú jesť v hoteli oni, teda on s rodičmi, ale nezapamätala som si ju. Predstavujem si ju celú farebnú a trblietavú, aby ladila s Vianocami. Možno dá nejaké fotky na insta.

  - Belinka poď už pripraviť prestieranie, moja. Vieš, že sa to musí stihnúť ešte za svetla. Potom zapálime prvú sviečku... - rozcítil sa. Nedopovedal.

  No, jasné, tie otcove tradície. Radšej idem sfúknuť aj ten kahanček, čo som už dala na parapetu. A dám si nabíjať mobil.

  Vytiahla šnúru zo zásuvky. Schumlala v dlani. Nenechám ho v izbe. Čo ak...

  V kuchyni. Pod linkou. Tam naňho dovidím. Čo ak...

  Nevolala. Je to tak nejak... Taký...blbý termín. Vyrátaval to tisíckrát. Vlastne len sto. Možno len raz. Malo by to byť v tomto období. Keby to prišlo, bola by to tá bodka. Čaká iba na to. Toto bude ten správny medzník ich vzťahu. Tá správna bodka. Za slovom Emilie.

  Viem, že...nie, nevieš nič. Vykašlal si sa na všetko a spoliehal sa, že to niekto porieši, alebo, že prídeš domov a ona zas bude sedieť na vrchnom schode, zvlhnutá, to ako zmoknutá, neplaš sa hneď... Odpovedáš si sám sebe? Hrabe ti?! Nadobro?!

  Emma zavolá. Dá ti vedieť. Emma je sviňa. Má ťa rada. Neodpustí si to.

 - Robo, poď už, malý je jedovatý, budem ho musieť skôr uložiť! -

 Zaškerí sa do mĺkveho mobilu. Je bez kontaktov. Ema je ale číslo samo o sebe. Tá nepotrebuje uložiť...

  Mal by som si pozrieť nejaký romantický lepák a urobiť sa pri ňom. Predtým zjesť obschnutú rybu z mrazáku a šalát z lahôdok a zapáliť sviečku a ešte kadečo, Ronia už bude vedieť.

  - Robo, zabav ho trošku, prihorí mi ryba! A nedávaj mu už salónky! Myslíš si, že neviem, kto mi ich kradne zo stromčeka a necháva tam prázdne papieriky...-

  Sviatky sa vždy robili kvôli deťom. Nebude ich kaziť ani sestrinmu malému. Nerozumie ničomu, ale svetielka sa mu páčia. Dobre, že mu ich Katryn pripomenula.

  Odhodil mobil na posteľ. Emma aj tak nevolá.

  Vrátil sa poň. Emma vravela, že zavolá hneď, ako...

  - Pomodlíme sa, Bellinka. Za mamičku, ako vždy... - zatíchne a je ticho. Počas celej večere.

  Má košeľu. Bez kravaty. Vždy ho za to hrešievala, nechce porušiť tradície. Možno čaká, že ho vyhreší teraz za ňu dcéra. Možno netuší, že má z toho strach. Napodobňovať mamu. Bojí sa toho. Bojí sa byť taká istá. Bojí sa byť iná. Bojí sa, že nezavolá! Mrkne pod linku, kde bliká mobil Batéria plne nabitá, odpojte zo siete, kvôli šetreniu energie...

  Cíti sa ako v sieti. Nemá energiu priečiť sa otcovi, ani sa s ním doťahovať, ako to robila, keď bola mladšia a pripomínala mu, na čo všetko zabudol. Zabudol na ňu? Užíva si?

   Zaklipkala očami.

   Smutne na ňu pozrel. Chápe. Bez mamy je ťažko. Zatiahol ďalšiu lyžicu polievky do úst.

  - Pozrieme si spolu tohtoročnú rozprávku na jednotke? - odložil taniere do dresu a skúsil úsmev.

  Zaťala pery.

  Nemá už päť.

  Sú Vianoce.

  Prikývla. Nenápadne vzala mobil spod linky. Skrytý za chrbtom pôjde s ňou k stromčeku a potom k telke a potom...

  Potom už možno zavolá.

  Volá? Nevolá.

  Sedí a zíza na koberec, alebo do mobilu. Razí z neho smútok. Nikdy sa nijak zvlášť neusmieval, ani ako malý veľký brat, ale vedel byť šťastný. Tam v prenatálnom veku ich detstva. Možno. Ale s ňou nie. S tou to bol len omyl. Dobre, že je to preč.

  - Papaj, rybku, rybka je zdravá...- ponúka syna, čo je celý nesvoj.

  Zo všetkého. Priveľa svetla, svetielok, iskierok a mama kričí rovnako a ujo mlčí rovnako a on nechce rybku! Nie a nie a nie! Ale musí.

  Nevie, že žuje rybku a nevie, čo je zdravie.

  A nevie odpovedať a nevie pomôcť s jeho ujkom. Dávnejšie ho vedel rozptýliť. Dávnejšie je nekonečne ďaleko. A možno ho chápe.

  Najradšej by mu ten mobil vytrhla a niekam odšmarila. 

  - To snáď nie je ani možné, hovadské hory! Ani čiarka signálu! Nič...to v akej riti sme to zas...?! - prská polohlasom do mobilu a márne ho hypnotizuje, aby začal zvoniť na adrese, na ktorú má už len pár minút. Bude päť. Budú večerať. Zakázala volať po piatej. Kázala volať. Ani nemusela! Chce jej zavolať. Chce ju počuť.

  - Švihne mi z toho, ak ju nebudem aspoň počuť. No, tááák! - prehovára spojenca, čo nespája.

  - Obliekaj sa, nebudú na nás čakať s programom! - súri matka, otec, ujo, teta, iný ujo, iná teta, prvý otec, druhý...dočerta aj s Vianocami!

  Mobil letí na obriu posteľ. Štýlovú. Vintage, studenú a prázdnu, ale aj to raz bude... príde sem s ňou. Toto by sa jej páčilo. To sa jej bude páčiť. Romantika. Len oni sami dvaja...

  Ani mobil tu nenechá. Sám. Možno poruší tradície a zavolá po piatej sama.

   Díva sa z gauča obývačky smerom do kuchyne na stoličku bokom. Prázdnu stoličku. Pred ňou elegantne prestreté. Nedotknuto. Nevedel dlho riešiť dilemu, či má byť prestreté pre párny počet, či pre jedného navyše. Chýba mu do trojice. Chýba mu. Chýba. Nemali by rybie prsty, ale ozajstného kapra. A šalát by robili od skorého rána. Majonézový. A ešte dve polievky. A bolo by napečené a voňalo by to tu. Zas až tak mu prsty neprihoreli.

  Díva sa na dcéru. Jedinú. Zas vyrástla. Aj bez mamy...

  Na čele sa jej ešte leskne nezotretý medový krížik. Bude celý rok dobrá. Je to dobrá dcéra.

  - Belinka, zabudli sme  ovocie. Prines aj sem. Prekrojíme jabĺčko. -

  Vysúkava sa z prepadliska gauča. Cíti sa prežratá, ale dotlačí všetko a rýchlo. Nech má otec radosť.

  Nech má aspoň voľakto radosť.

  Blbé Vianoce! Vôbec nezavolal! Nemá ju rád! Našiel si inú! Užíva si! Potrpí si na luxus! Ona je nič! Už sa jej prejedol!

  Preje sa aj ona!

  - Páči sa, oci. -

   Sleduje ju, ako v kuchyni pomaly ramuje zo stola. Presadila ich na chvíľu do obývačky. Striedavo ich osvietia svetielka stromčeka a následne miznú v prítmí. Robo a Robko. Sedia vedľa seba a zízajú do telky. Je im jedno na čo. Tvária sa vážne.

  Vie, že má chuť si k nim prisadnúť, ale vie aj to, že vie, že by to narušilo tú ich chlapskú harmóniu ničnerobenia. A tú im nechce vziať. Neprisadne si. Nemá rada Vianoce. Sú clivé.

  - Aha, kúpila som prskavky. Posvietime malému Ježiškovi, aby trafil aj k nám. - natŕča mu balíček.

  Obaja pozrú jej smerom s nepochopením v očiach. Kedy naposledy mal v ruke prskavku a čakal novonarodené dieťatko?!  S plným kufrom hračiek, čo si vôbec nevedel predstaviť, ako ten krpec dá. Iný krpec chce vysloviť čudné slovo. Nevie si predstaviť ani to, ani...Čo je v balíčku ho zaujíma.

  - Lobko posieti! -

  "Novonarodené dieťatko." Doriti! A mohli to byť celkom pekné Vianoce...

   Emma ešte nevolala.

  "Nesiééém váám nóóviinuu, počúúvaajte!..."

   Je znudený. Otrávený. Osvietený tisíckami svetielok. Ohučaný. Nenadšený. Neprekvapený.

  Všetci okolo sa tvária distingvovane. So slzou dojatia v kútiku oka. Herci vpredu v akýchsi hastrmanských kostýmoch dospievavajú koledy. Idú na playback. To bosé decko v košeli pred omotýlkovanou kapelou je očividne nervózne.

  Asi ako on. Vezme ho za ruku a rozkopú celú tú pyramídu ligotavých gýčových balíčkov pod obrou jedličkou v kúte, na ktorú túžobne celý večer zíza. To decko. On zíza na mobil. Celý večer. Túžobne.

  - Gaston, okamžite odlož ten mobilný aparát! Si v slušnej spoločnosti! Bontón ti nič nevraví?! - syčí z úst muža, čo by mohol byť jeho otcom.

  Ale kto vie. Matka mu vybrala aj tak iného.

   Sú vo vytržení. Rozcítení. Osvietení tisíckami svetielok. Ohučaní. Nadšení. Prekvapení. Aspoň títo dvaja starci. Vianoce sú prúser...

Nemali ho volať. 

   Mal by volať.

  - Áno, Emma. Spí. Poviem mu, že sa to narodilo. -  mračí sa rozospatá kdesi do ticha bytu. 

  Je hlboká noc. Svätá noc. Tichá noc...

  Potichu otvorí dvere na jeho izbe. Túli sa k malému. Obaja v klbku, bez prikrývky. Povie im v duchu dobrú noc. Povie mu, že sa jej to už narodilo. V duchu. Nahlas?     

   Raz. Určite.