OUAT - PRVÁ - 7. kapitola FF

OUAT

7. kapitola

Prvá

Netradičné dekorácie v exteriéri...

        Nikdy tu nebol. Dobre, možno v prenatálnom čase pred prepisovaním disku pamäte a vytesňovaním nažitého nenávratne do koša, aby vám spomienky tvorilo len rozprávanie dospelákov, fotky a vyfantazírované plnofarebné zážitky, možno. Škôlkarskeho tri a pol roka mal tak nekonečne dávno. Ani obraz, ani zvuk. Ani fotky, ani zážitky, pri ktorých nám s nostalgiou tečú po zvrásnenej tvári kadejaké telesné tekutiny. Dospelákov už v zóne intimity niet, fotky  niekde v pivnici a spomienky? Ronia dosiaľ nemala deň, že by si rada pospomínala na ich spoločné detstvo. Možno by mal začať sám.  Ale načo nanovo vygenerovávať nejaké príbehy, keď pravdu už dávno nikto aj tak nevlastníme.

   - Uhnite, prosím, vďakaáá...- drglo mu do chrbta. Skoro ako svedomie.

  Aha, niektorí si zachovávajú kontinuitu s miestom a udržujú popri tom aj kondičku behom parkom. A niektorí len stoja na skejte a nechajú sa tým parkom unášať, len obratne oblúčikmi a slučkami obchádzajúc prekážky a niektorí tu aj napohľad kladú nohu pred nohu, a predsa stoja. A dovolia do seba drgať, aby aspoň uhli. Nie, ani tuto si nepovie vetu: „možno by mal začať sám...“ Začať čo?!  

  "Uhnívať" môže na najbližšej lavičke. Aspoň, kým sa nezjaví tá...  Implementácia programu na zvyšovanie produktivity práce. Na a máš to, Zelena!

   Šrelo ju, že musí poslúchať. Sklopiť uši a šúchať nohami, aj keď sa Ruby ústa nezatvárajú. Zašila ich za búdu so záhradníckym náčiním na kraji mestského parku a ona ako jediná s prsiami nasávajúcimi hrdzu plechostánku môže spoza rohu očumovať cestičky doň vedúce. Hlavne nenápadne. Gaston nebude očami vyzliekať Belle, Belle nebude naivne zízať na Gastona.  Stretko až do tretice. Pekne podľa plánu.

  Ale ona tak veľmi chce, aby medzi nimi už voľačo konečne bolo. Ale nie plechová búda s harampádím!

  - Ruby, poďme sa radšej akože prechádzať a akože náhodou ho stretneme...- skúsila vyjednávať.

  - A akože nedrbe ti tak náhodou?! Chceš to celé pokaziť? Teraz, keď je všetko na najlepšej ceste? Videla si minule, že prišiel a stál tu ako taký chuj dve hodiny! - preháňala. - A príde aj dnes. Za to ti ručím. Ozaj, napísalo ti, že tvoja správa mu bola odoslaná?  A aj zobrazená?! - overovala si detaily z nového plánu, ako si držať chalana od tela a pritom ho mať v hrsti.

  Belle len sklamane prikývla. Poslal jej trápne „OK“ a nijaký smajlík, nijaká nálepka, nijaký smajlík, nijaká nálepka... 

  A minule nevidela nič. Len čítala v chate nekonečný komentár Ruby, ktorá tu ako jediná bola zas zašitá za búdou a sondovala. Bez veľkého šifrovania podávala výsledky svojej špionážnej aktivity so škodoradostnou zúčastnenosťou. Ale účel svätí prostriedky. Aj prostredník, ktorý mu nenápadne ukazovala vidiac, že ju nevidí... „Hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium nebude!“

  Ona trčala v cukrárni na námestí, v presklenom vyhriatom akvárku s topiacimi sa zákuskami a kúsala si do spodnej pery.  A sťažovala sa veterníku, že má neprajnú kamku, ktorá nerozumie jej emocionálnemu napätiu spôsobenému biochemickou intoxikáciou organizmu, všetkými tými reakciami organických zlúčenín a ich transformáciami v štádiu prvotnej zaľúbenosti.

  Z vrchnej časti veterníka bol pán dokonalý testosterón, lebo bol krajší, najkrajší zo všetkých, čo poznala, aj keď si uvedomovala, že to bolo spôsobené skôr chemicky riadenou slepotou, vtedy vidíme svoj objekt túžby...teda vtedy nevidíme nič. Všetko reálne nám príroda blahosklonne zatají. A je to princ. Najkrajší herec, najneodolateľnejší muž na planéte aj v široko-ďalekom priľahlom  vesmíre a každý, čo tvrdí opak, nech sklapne! 

  Nadvihla spodnú, zatečenú časť veterníka. Dobre, toto bude ona. Estrogén. A tá rozpúšťajúca sa dvojfarebná šľahačka neurotransmitery, ktoré sa miešajú a miešajú a pani za pultom sa tvári znechutene a nevidí, ako zo včerajšej dodávky za osemdesiatri centov s DPH tvoria sa molekuly...lásky. Och, aké romantické a ona sama v cukrárni!  Nahla sa, podľa seba nenápadne, nad zákusok, ale to by predavačka neskontrolovala ešte nenápadnejšie dátum spotreby na ostatných veterníkoch v mrazáku, a vtiahla sladkú vôňu. Ak je pravda, že dvaja ľudia musia byť najmä senzoricky kompatibilní, potom Gaston vonia, vonia... vonia? Vonia! Iste nie ako veterník, ale na najbližšom stretku to identifikuje. Ruby – neruby! Ľúbi – neľúbi. Ľúbi, ľúbi, oni dvaja sú stopercentne kompatibilní!  A on tam a ona tu a medzitým spojka Ruby.

  Pohľadom zamilovane obťahovala zlaté písmenká názvu cukrárne aj s mušacincami a čmuhou od zle vyžmýchanej handry na sklo. Skrátka: Symetria...

   Píííp-pííp.

  - Padla! Ale vydržal trištvrte hodiny! To je úspech.  Objednaj mi dve laskonky a colu. -

   Blížila sa stredom cestičky, sebavedomá, načančaná a hrdá na svoj zjav. Ohnivé háro jej vstávalo a zas usedalo na plecia v pevných, pravidelných vlnách.  Dívala sa len jedným smerom, kdesi bokom,  s rukami zasunutými v tenkom kabáte,  prekladala nohu pred nohu.

  - Na dievča z lokálu vyzeráš veľmi elegantne. - stiahol kolená čo najviac k sebe, aby jej uvoľnil miesto na lavičke.

  - Na to, že si ma práve nazval šľapkou ti zvysoka seriem, ale že si nezabudol aj polichotiť, beriem ako prejav priazne. Konečne si prehodnotil svoj postoj? - prisadla si, zložila kabelku k boku, pritlačila ju a napriek slovám, prekrížila ruky na hrudi a zas ich rozmotala.

  Dnes nebude ustupovať, podliezať, podkladať sa ani prehovárať. Má toho už plné zuby. Ale šancu mu dá. Má poslednú, inak to balí a vracia sa späť, nech si tu hnije v pozícii horšej ako SBSkár. Rozhodla sa opakovať si to, čo si vsugerovávala celú cestu, ale...

  Na tohto chlapa má skrátka slabosť. Preklasifikuje to na výzvu.

   - Ale kde je, kde je?! – nervózne si ohrýzala malíček garde dáma.

   - Veď práve, čo ak dnes natruc nepríde, aby sa mi pomstil ...-

  - Ak si mu napísala presne to, čo som ti kázala, tak príde... Ručím ti za to. - stiahla sa za búdu a šmátrala po vreckách. - Zabudla som cigi. Nemáš? -

  - Nefajčím...veď vieš. -

  - Naučím ťa. - pohrkala zbytočnými zápalkami a zadívala sa na svoju nesvoju kamošku, čo sa tu ošívala a rýpala paličkou do zeme a skalpovala kríčky a bolo na nej vidno, že by sa najradšej rozbehla po hlavnej ceste s otvorenou náručou, veď sa už hádam, do nej niečo prilepí. Taká pekná a taká blbá.

    - Tak ty nefajčíš? Ani cigarety nie? - podštuchla rusovláska s úškľabkom, ako stará harcovníčka.

   - Prestaň, Ruby, je to nechutné...- začervenala sa a vykročila z tieňa kdesi dopredu, akoby tam zbadala ležať v tráve päťeurovku. Ruby prekrútila očami, ale len trochu, nekvalitná očná linka od dedka Mulan sa hnusne otláčala na viečka.

  Stála na malej parcele prvým lístím už posypanej trávy. Natrčila bledú tvár poslednému slnku a roztiahla pery do úsmevu. Bolo pred západom a bolo málo hrejivé. Taký Gaston by ju iste zahrial lepšie. 

  Vťahovala pach parku a vyselektovávala z neho niečo, čo by jej pripomenulo jeho vôňu. Smola. Pred parkom hlavná cesta, z druhej strany sieť obchodíkov, z tretej stoka, čo bola prítokom do rieky a zo štvrtej pumpa. Ani stromy nestíhali eliminovať konkrétne insígnie jednotlivých aglomerátov.  

   Kvokla si, sadla, zatiahla kolená pod bradu a uložila na ne hlavu.

 

 

   - Robert, nebuď väzňom svojej minulosti. Všetko, čo bolo, bola len lekcia, nie rozsudok. - rozplietla Zelena ruky aj predsavzatia.

  Díval sa ešte chvíľku dolu k topánkam. 

  - Tu nejde o mňa. A ty to vieš. - narovnal sa a do zorného uhla mu padla kôpka akejsi figúrky v tráve skrútenej v klbku. Na okamih v nej videl Emilie. Na túto však práve svietilo slnko a robilo ju takmer priezračnou. Akoby sa rozplývala a čo chvíľa po nej nezostane ani vlas. Presvietená a odovzdaná lonu prírody. S lonami opatrne. 

  - Nemôžem za to, čo sa Emilie  prihodilo. Tam zlyhal celý systém, ale sám vieš, čo všetko obnáša naša práca a nemôžeš sa predsa upínať ku každému jednému prípadu tak, že ťa to rozloží...- mrmlala si niečo stále dookola Zelena po jeho boku. Rozkladala ruky, opierala ich o opierku lavičky, potom zas skladala, priliepajúc sa o koleno a spolu s ním sa dívala tým istým smerom.

   Ku klbku dievčaťa s tvárou na kolenách. Ona však videla len chuderu, čo zrejme dávno nedostala vlka, lebo októbrová zem je už raz taká vďačná na posedávanie. Navyše má totálne holé kríže. Ako môžu nosiť tie krátke bundičky a nemyslieť na následky.

 - Nepomyslela na následky. Chudera. Emilie.  – skonštatovala nahlas, robiac pauzy, v ktorých jej nabiehali do preslovu vulgarizmy, ale stíhala ich mazať.

 - To vyznelo trochu vypočítavo. Zďaleka nie všetci máme vopred nalinkované životy a ideme si cieľavedomo za svojimi métami. Zásadne bezchybne, len nevybočiť z cesty... lenže tých rovín je sakramentsky málo a dostať sa na šikmú plochu je také jednoduché... - dvihol kútik úst, necítiac sa však ako víťaz.

  - Človek obviní iného len z toho, čoho je sám schopný! – zatiahla podráždene.

  Do svojej schránky prijíma len lichôtky, v žiadnom prípade sa do nej nebude niekto, nebude nikto navážať, ani Robert nie.  Pomrvila sa a skúsila sa mu posadiť čelom. Dobre, tak aspoň čelom k profilu, keď už si dovolil nepriamo predkresliť ten jej. Nie, ona nie je šľapka. A vypočítavá šľapka už vôbec nie. Ona ju len hrá! Len hrá!

  - Keď už hovoríš o vypočítavosti, čo z toho si mal ty? Okrem problémov v práci?! Z toho mi totiž vyplýva, že si práve ty jej bol niečo dlžný. Alebo sa mýlim? Pretože mi tá vypočítavosť sedí skôr v opačnom garde! Dosiaľ som si myslela, že ťa ona zneužívala, aby mala info o nás... Robo, nebola by som povedala, že...fakt si aj tú chuderu zatiahol do postele?! Neblázni! Bol to prípad! To je... precedens! Ja sa nečudujem, že ťa z neho stiahli. – odvrátila hlavu, zamračila sa do diaľky, ako krátkozraká, presne tak sa začala cítiť, prilepila sa pohľadom o dievča, lebo si dovolilo sa nejako divne usmievať. Odporne divne. Zaľúbene.

   Fľochla bokom na neho. Usmieval sa rovnako priblblo. Ale nie na ňu, tiež na dievčatko v popredí v obyčajnom tričku, vyšúchaných džínsoch a hej, má deravé tenisky. Obyčajné šitné tenisky. Robo! Zobuď sa! Nevšimol si si, kto sedí vedľa teba? Hádam ma len nechceš porovnávať s tamtou pubertiačkou, alebo nebodaj s tou zdrogovanou sockou...

  Pomrvila sa.

  - Už si skončila? - začínal sa zaangažovávať, ani sám netušil prečo.

  - S tebou definitívne. Si beznádejný prípad, ale to ty vieš. Nemáš skrátka vyvinutý mechanizmus sa odosobniť. Do všetkého ideš po hlave. – prekrížila ruky na hrudi.

  - Nuž, mám to v krvi... - oprel sa tiež.

  - Tak to by si si mal dať vyšetriť krvný obeh, drahý. Zdá sa mi, že ti zásobuje len niektoré orgány. -

  - Ty žiarliš, Zelena? -

  - Videl si sa v zrkadle?! A obzrel si si dnes vôbec mňa?! - hrdo dvihla hlavu. Profil má ukážkový. - Nemám na koho žiarliť a ani na čo! Ty nie si schopný skutočne ľúbiť. Si len sprosto promiskuitný a ja sa mám priveľmi rada, aby som skončila s tebou v posteli a ...netúžila aj po niečom viac. Človek sa učí na vlastných chybách. A ja som dobrá žiačka. - vybalila na ostro, nerozpakujúc sa ísť s citmi totálne do naha. Možno mu to zalichotí.

  Zmarzelo ho, čo si o ňom myslí. Presne, ako Emma. Ale on ich, naozaj, mal všetky rád. Každú z nich mal rád. Vždy... Robo, hamuj. Nepamätáš si ani mená, leda by ti šupli do ruky kalendár a čítal si zaradom.

  - ...aj tak viem, že ťa priťahujem, len si to nechceš priznať. - skúšala Zelena nahlas obhajovať svoje prirýchle priznanie. - Mám sa veľmi rada, priveľmi rada! A ľudia majú radi mňa. – zopakovala niekoľkokrát, ale márne, nepomohlo ani vysvetlenie. - Sebaláska má totiž magickú silu a priťahuje všetko ako magnet! A mňa priťahujú citovo nedostupné osoby. Nedostupnosť je sexy, vážne nákazlivo sexy...- mentorovala a on sa nestačil diviť.

  Príťažlivosť tam vpredu medzi tými sopliakmi nemohol poprieť. Na meter od seba, a predsa je medzi nimi v tom metrovom priestore magnetizmus, z ktorého je im horúco. Tam preskočila iskra. Drzo si predstavil, ako spolu „iskria“ v parku, tu rovno v tráve. A zrazu v tvári nikdy neoholeného mladíka videl tú svoju so zanedbaným strniskom a pod ňou, zmatnenou nehou a túžbou nebola tráva, bol tam koberček z chodbičky pred dverami. Strhol sa.

  - Tu nemôžeš sedieť, - ozvalo sa jej nad hlavou. 

  Strhla sa.

  - Sedieť môžem, ísť nemôžem. - natiahla nohu a cez predok tenisky jej trčal palec.

  Chalan nad ňou sa rozosmial. Kvokol si k nej, urval akýsi neskosený trs buriny a pošimoril ju na líci. 

  - Už sa na teba nehnevám. Za ten minulý štvrtok. Inú by som odpálkoval hneď, ale ty...si taká ...iná. - narovnal sa a načiahol k nej opäť dlaň. 

  Dívala sa mu na ňu zhora-dolu, zdola-hore, kol-dookola. Patrične zasnene. Trochu neodvážne.  A konečne už vie na sto percent, že v permanentnej pohotovosti má všetkých tridsať miliónov nosových tyčiniek a sedem miliónov očných čapíkov, ktoré jej do mozgu nesú všetky správy rýchlosťou štyristo kilometrov za hodinu, hoci stále nevie, či z toho vychádza ten veterník. Asi by mala priklapnúť svoju časť.

  - Ale...ja ...klamala som. Neviem veštiť z dlane. - zadívala sa zospodu konečne do jeho dúhoviek s očami celkom rozosmiatymi blaženosťou, že smie. Sa dívať...

   - Viem, že si klamala. Nemala si minule žiadneho zaracha od otca, ani nijaké domáce väzenie. Ale ja sa tak ľahko nevzdávam, to by ti mohlo byť jasné. A klamárka nie si. - pomykal prstami, aby konečne vstala.

  Prijala ponuku. Tentokrát ju stisol pevne a pritiahol k sebe. 

  - Stretol som peknú a zaujímavú babu...- chcel sa jej aspoň nejakou čiastočkou tváre dotknúť nejakej tej jej čiastočky, ale vedela sa veľmi pekne ohnúť dozadu. 

  - Povedala som, že "skončíš s krásnou a milou babou"...- skúšala vytiahnuť svoju uväznenú labku.

   Márne. Držal dobre. Ako dobre.

  - Skončím? Skončiť môžem len, keď sme si spolu niečo začali! Takže to znamená, že chceš so mnou chodiť? - vybľafol neveľmi romanticky, ale obsahovo to bolo presne to, čo chcela. 

  - Ešte neviem... - skúsila sa nahlas zamyslieť, čo by asi urobila na jej mieste Ruby, ale pre neho to bolo jasné "áno".

  Vypustil jej ruku, akoby ju vyhadzoval do vzduchu. 

   - Je to na tebe. Ale ja nerád prehrávam. Ja nikdy neprehrávam... Belle! - zaznelo sebavedomo.

  Ona ale počula niečo ako: "...budem o túto krásku do smrti bojovať, s drakmi, vojskami kamiek, s fotrom, s trénerom, so štvorkou z matiky, kým si ju nezískam, ...moju jedinú lásku Belle!"  Alebo niečo obdobne kvietkovano-jednorožtekové.

  Ruby počula, alebo skôr videla, že jej lekcie sú ta tam a hľadala, čím ovaliť tú trapku s červenými lícami a nosom a čelom a doparoma cez tú motýliu háveď ju už ani nevidno.

  Nervózne klopkala gélovými skvostami do plechu búdy, držala sa za čelo prilepená o jej bok a čakala rozhrešenie stretka, ktoré sa ani dnes nemalo uskutočniť. Slučkový efekt, predsa. Omotáš, spravíš slučku, uvoľníš...a hentá trapka len omotáva, omotáva, omotáva... nie, necháva sa...omotávať! 

 

  Pozrel sa na zmĺknutú budúcu kolegyňu. Usmievala sa na párik laškujúci vpredu. Nepočuli nič z ich dialógu, ale jasné bolo nielen nebo. Asi jej dá ešte jednu šancu. K telu si ju nepustí, ale práca policajta mu už naozaj chýba. V tom mala pravdu. Pôjdu pekne vedľa seba, ako tamtí dvaja. Asi na krok medzi telami. 

  Ešte je čas držať sa za ruky. Ešte majú čas na prvé nesmelé bozky a celkové to zňuchávanie sa. Ktovie, či to Zelena vidí tak isto a či im fandí rovnako? Ústami jej myká, oči žiaria, tvár zmäkla. Na sebe pozoruje tie isté príznaky.

   Natočila sa na okamih k nemu a všimla si, že ju pozoruje. Vrátila sa k dvojici odchádzajúcej po cestičke. Čas na paralelu.

  - Videl si? Preletela iskra. Bude jej raz ležať pri nohách. - vyprevádzala vzďaľujúci sa párik, vysmiaty a občas akože nenápadne do seba narážajúci. - V našom prípade, aby preletela iskra a ležal si mi pri nohách, by som musela použiť paralizér. - uzavrela a vstala.

  Bol rád, že vie, na čom je, ale na panáka ju pozvať môže. Aj keď dnes na gauči asi „iskriť“ nebudú. Celkom iste nie. Robo, si si istý? Jediná istota je odistená zbraň.

  Po vzore mladíka namieril na ňu ruku. Trošku ňou trhlo, ale potom „ranu z milosti“ prijala.

domiceli