OUAT - PRVÁ - 25. kapitola FF

OUAT

25. kapitola

Prvá

Nonpersonálne oddelenie...

        Obzeral sa po priestore osvetlenom nechránenou žiarovkou visiacou zo stropu na dvadsaťcentrimetrovom kábli. Jeho zvyšky čudne ukotvené skobami po celom strope vytvárali imitáciu nervových zakončení. Tieto však nikde nekončili, nikde nezačínali. Napájali jednu jedinú stovku žiarovku. Tá nemala šancu vysvietiť celú miestnosť a sústredila sa iba na stôl s harampádím. Len tipoval, čo všetko je ešte popri stenách v starých zaprášených sekretároch a stohoch škatúľ naukladaných jedna na druhú pokiaľ to vydalo.

  Aj by si na to posvietil, ale mobil zas raz nevykazoval známky života. Nedostatok signálu ešte chápal a chápal aj zvyšok. Kúpil pokútne lacnú šunku. Bude o holom chlebe.

  Zastokol ho do zadného vrecka a obzrel sa aspoň, kam by sa vyvalil, kým si poňho prídu. Nič tu nezodpovedalo pohodliu, na aké bol zvyknutý v práci. Starý dobrý Katrynin gauč s legendami. Kopol do najbližšej stoličky, ustála to, tak ju obsadil.

  Aj by si poklopkával po stole, ale toľká vrstva prachu ho odrádzala a to nebol ani fajnový. Pripomenulo mu to čakanie na Godota. Netuší na čo čaká, na koho čaká, dokonca ani prečo ho tu načapajú a budú vyšetrovať. To všetko kvôli autentickosti. Čím menej bude vedieť, tým viac nemusí hrať. Dostal indície a plnil ich. Prenášanie škatúľ v určenom čase. Raz sem, potom do auta, povoziť po meste a stále dookola. Už pár týždňov. Táto improvizovaná hra na mačku a myš ho prestávala baviť. Ho nikdy nebavila a teraz, keď sa v nej začínal strácať, už vôbec nie. Doniesol sem aj dnes zopár škatúľ, strávi tu nejaký čas, vždy podľa manuálu, ktorý prišiel. Posedí, pohovie, pozamýšľa sa nad nesmrteľnosťou chrústov a bude mať na pár dní pauzu od tohto nechutného priestoru. Prestávku na trávenie času v inom nechutnom. Vivat Králičia nora.

  Chvíľu mal aj nutkanie presliediť to tu, prípadne čiastočne upratať, upraviť si na obraz svoj, ale ak to má byť nejaké drogové hniezdočko, asi by nebolo vhodné, ak by ich tu čakal v tapacírovanom kresle pod lampou s knižkou v ruke a okuliarmi na špičke nosa.

  So Zelenou sa o tom nebavili, ale neuniklo mu, že sa ho trochu stráni. Cez to ticho, akoby mu chcela niečo povedať. Malo to niečo znamenať?! Možno je len zbytočne paranoidný. Ako vždy. Spomenul si, keď ako sopliak pritiahol v noci k sestre do izby a zobudil ju so životne dôležitou otázkou, kvôli ktorej nemohol zaspať: „Ronia, Ronia, na stupnici od jedna po nemocnicu, aké je zlé, že som zjedol tú nálepku na jablku?!“ Bolo to vážne. Vždy to je vážne. Ronia ho vtedy ešte vedela pochopiť. Dnes? Ten posledný rozhovor v nej nechal kopu otvorených rán. Mrzelo ho to. Za seba, za ňu aj za malého Robka.

  Mohli by sem vpáliť už dnes, ak sa to bude ťahať do leta, skape tu od hnusného, nevetraného ovzdušia, alebo získa nejakú alergiu na prach a roztoče, ako ten malý.

  Koľko im s Roniou trvalo odstrániť mu postupne nenápadne z dosahu všetky plyšové potvory. Vraj nestačí pokrútiť ich pravidelne v práčke. Rozprávky, ako idú do sveta a neskôr sa vrátia im už neveril, ale márne vykrúcal malé zaslintané ústočká, nikoho z huňatých kamarátov nezachránil.

  A kto zachráni jeho? Na konci. Ktovie? Skompromitovať sa nie je ťažké, žiť v tom nebude ťažké, ale čo potom?! Bude sa dať vôbec vrátiť?  Kam?!

   Pomrvila ústami a pocítila kamienky. Alebo piesok. Alebo piesok s kamienkami. A slinami a možno je to aj krv. Presne takúto chuť to malo, keď jej trhali zub a narýchlo vypľutá gáza nevstrebala všetok protest zubárskymi kliešťami napadnutých ďasien.

  Leží dolu tvárou, to nie je dvakrát pohodlné. Pokúsila sa zaprieť sa o dlane, ale zaboleli. Skúsila sa zmotať  inak. Stuhnuté telo zaprotestovalo a nasadilo do boja proti hýbaniu sa aj bolesť a husiu kožu. V nepreniknuteľnej tme jej začínalo svitať.

- Halóóó! Je tu niekto?! Haló! Tu som! – skúsila, ale vrátila sa jej len dutá ozvena.

  Je to na tebe, Belle. Vstaň a pomôž si. Ruby sa na teba vybodla, Gaston je... ktovie kde je mu koniec. Je jasné, že si tu sama, dlho a otec ťa prichlomaždí, ak do večere nebudeš doma.

    Posledné, čo si pamätala, boli dvere. Búchala, zapierala sa, aj sa jej zdá, že sa jej ich podarilo otvoriť, neštandardne, ale, ale...kde to potom je?! A kde sú tie dvere? Dvere predsa viedli na chodbu v suteréne a tá do vestibulu gympla a odtiaľ lietačky von, na vzduch.

   Prečo je stále v podzemí a navyše... pošmátrala nohami po spodku, pocítila štrk. Školník mal svoje priestory vyzametané. Zaprášené, ale na dne tam bol betón. Zohla sa. Studené, mokré, kamienky, blato, sliz. Fúj! Trhla sa a urobila krok späť. Chrbtom zaprela o stenu. Opatrne sa jej dotkla. To isté. Studené, mokré, slizké, hrbaté. Zrejme bude v nejakej inej časti pivnice, než spolu s Ruby spoločne cez prestávky okupovali.

  Ale kde?! Pokoj, Belle. Skús ísť na to s rozumom.

  Jediné, čo ju však napadlo,  bolo odlepiť sa od steny a kladúc šľapu pred šľapu posúvať sa vpred, kým špička tenisky nenarazila zas do steny. A späť. Šľapa pred šľapu. Stena.

  - Asi desať. Ak mám nohy tridsaťosmičky, to bude...to bude necelé dva metre. Alebo dva metre aj čosi. Chodba! - strhla sa a skúsila dvihnúť ruky nad hlavu. K stropu nedosiahla, ale mala pocit, že ho cíti. Hore bolo chladnejšie. Všade bolo chladno!

  Školník nemal chodby. Boli to len tri štvorcové miestnosti navzájom prepojené dverami. Chodba? Som v nejakej chodbe? Chodby mávajú dva konce. Treba nájsť ten, ktorým sem vpadla. Doslova a do písmena.

  Šmátranie však neviedlo späť k dverám. Teda viedlo, ale ležali na zemi. Miesto, odkiaľ vypadli z pántov, tam však nebolo. A malo by byť. Musí tu byť diera, v diere pánty a v tých by mali chýbať dvere, čo sa váľajú po zemi... Došľaka, došľaka, došľaka! V tme sa orientovalo viac ako ťažko. Dobre, plán „B“. Ak pôjdem popri stene, dostanem sa k jednému z východov, do ktorých, či z ktorých chodba ide. Ide sa...

  Mala pocit, že ide dlho. Nekonečne dlho sa podkýnala na kameňoch, kamienkoch a tehlách, brušká prstov mala už zodraté, čo sa snažila aspoň nestratiť bočnú stenu. Občas aj natrafila na niečo, čo vyzeralo ako dvere, ale búchanie na to ju zbytočne oberalo o sily. Vždy bez odozvy.

  Ak je v podzemí pod mestom, toto sú pivničné priestory. Ktovie, či sú vôbec využívané. Keby aj hej, koľkokrát za deň ide človek do pivnice? Koľkokrát za noc, ktorá už možno aj je? Preboha, noc! Toto neskončí prizabitím... Nemá ani poňatia o čase. Sprosté pivnice! Koľkokrát za týždeň, za rok taký normálny človek páchne do pivnice?! Kedy bola ona sama v pivnici? Naposledy na základke, tak v treťom ročníku na prvom stupni, pozrieť sa, či jej niekto nevrátil ukradnutú ružovú kolobežku. Zanevrela na všetky pivnice sveta. Karma je očividne zdarma.

  - Héééj! Počuje ma niektoóó?! -

  Bože, to je také trápne. Navyše sa jej chce cikať. A je hladná. Aj smädná. Zrýchliť krok nepomáhalo. Len čo párkrát spadla a pridala  poškriabaným rukám nové čmuhy. Už vidí Ruby, keď ju zbadá: „A teba čo pretiahli skartovačkou, moja?!“

  Ruby by nepanikárila. Ruby by si vedela poradiť. Ruby ťa podrazila, zabudla si?!

  Dávno. Čo by dala za to, aby sa tu zjavila jej ryšavá hriva a sarkastické poznámky.

  Kde je Ruby? Kde som ja? Budem sa vedieť vrátiť?! Kam?!

  Ticho preťal šramot. Zaregistroval ho, ale ignoroval. Potkany, myši, možno aj nejaká odrastenejšia edícia  pavúkov. „Nech brouka žít!“  On si nebude všímať ich, ony jeho. Aspoň dúfa.

  Všetkých dinosaurov v mobile už pochytal. Guľočkovému hadovi dal nažrať. Diamanty vyzbierané. Jediné, čo sa tu chytiť dá. Predpotopné hry. A ešte vlka. Asi by si mal skúsiť nájsť kreatívnejšiu zábavku. Ak bude stále sedieť, nachladne, chytia ho kríže alebo iné radosti budúceho dôchodkového veku. Tak o nejakých štyridsať rôčkov možno. Založil ruky a popraskal hánkami.

  - Tak s čím začneme?! -  spýtal sa sám seba a inventáru rárohov okolo.

 Odpovedal mu zvírený kúdol chuchvalcového prachu.  Striasol chuť si tu trošku upratať. Skôr prelabzuje tie škatule. Načiahol sa za prvou z nich, poťažkal, otvoril, odložil. Škatule v škatuliach. Aké zmysluplné. Zramoval a preskladal celý štós. Stáli na drevenom poklope, ale nezaujímal ho. Skôr nejaký starý obraz opretý o stenu. Možno je vzácny a ak by ho strelil, zarobká si aj mimo službu. Akú službu, kámo? Si dávno mimo nej. Pošúchal vrstvu maľby tesne pri ráme. Ak by aj bol vzácny, je úplne zničený. Lupienky farby opadávali ako miniatúrne lístky nejakého vyschnutého kríka. Ani nebolo poznať, čo maliar pôvodne stvárnil.

  Napriek tme mala pocit, že sa jej iskrí pred očami. Mozog akoby si pamätal čosi a vytváral z toho kalejdoskopové čmuhy rôznej intenzity a dokonca aj farby. A predsa.

  Tam v diaľke je niečo, čo nie je za zatvorenými očami. Je to hore. Je to akýsi pásik.

  V hlave pobehla, ale normálne skôr spomalila a opatrne sa približovala k čiarke nad úrovňou očí. Svetlo. To je svetlo. Ide zhora. V uzučkom prúžku akoby zazrela poletovať čiastočky. Prach. Prúžok bol však privysoko. Tam nedočiahne. Zohla sa, zodvihla za hrsť štrku z podlahy a vyhodila dovrchu. Zbytočná námaha. Vyleteli tak sotva meter nad ňu a v spätnom chode ju úplne  zasypali. Mala plné vlasy mokrého piesku. Znechutene ich striasala.

  - Doriti! Doriti! Doriti! - nadávala, poskakujúc splašene, čo všetko v tom piesku možno žije a teraz si z jej vláskov stavia hniezda pre ďalšie generácie.

  Ustrnul. Tie zvuky. Prichádzali zdola.
  Jasné! Urobil dva kroky späť, nahol sa nižšie a obzrel si starý drevený poklop, na ktorom donedávna stáli škatule a teraz on, kým obdivoval neexistujúci obraz.  Niekoľko podlažné priestory. Ak toto na zemi je skutočne poklop, pod ním sú možno ďalšie pivnice. A v nich ďalšie potkany, myši a prerastené pavúky. Na dnešok stačilo. Pohol sa smerom k dverám a šťukol vypínačom. V pivnici zostala tma.

   Pozrela sa smerom k stropu, pásik zmizol. Zostala len tma.

  - Doriti! -

  Zazdalo sa mu to? Akýsi čudný huhlavý zvuk, alebo... Páriace sa potkany?
  Šťukol vypínačom. Budiž svetlo.
 Pohľad zameral smerom do rohu. Takto zdiaľky sa napriek šeru okupujúcemu priestor v spola olúpanej maľbe na odhalenom obraze zaskveli dve pokrútené nahé postavy. Zrejme niečo z gréckej erotickej mytológie. Potkany či nadržaní polobohovia. Nie, nechce sa pozerať na nijaké párenie sa! Šťuk a zase tma. Buchol dverami.

  Svetlo?! Svetlo!

  A zase tma!

  Došlo jej. Tam hore nie je vonkajšok, ten sa nedá vypnúť a zas zapnúť. Tam hore je ďalšia pivnica! Alebo možno obytný priestor, skrátka tam hore niečo je!  Tak to preto našla dvere, ktorými vpadla do chodby, ale nie dieru, z ktorej spolu vypadli. Zrejme sa prepadla aj s nimi o poschodie nižšie. Fíha, niekoľkoposchodové pivnice! Nie, nie, nie! Belle. Žiadne sny o dobrodružstve! Je ti zima, si hladná, smädná a chce sa ti cikať! Ak tam nad tebou je pivnica, práve v nej niekto bol! Svietil! Už nesvieti! Odišiel! Možno je ešte tam! Belle, Belle! Krič, dievča!

  - Héééj! Ste taáám? Ja som tuúú! Héééj! -

  Ticho. Nikto jej už neodpovedal. Ani prúžok sa viac neobjavil.