OUAT - PRVÁ - 28. kapitola FF

OUAT

28. kapitola

Prvá

Programové vyhlásenie...

        Noc nespolupracovala na jeho plánoch vtiahnuť domov nenápadne a padnúť do postele bez svedkov. Ronia sedela v kuchyni za stolom a čakala ho s nevyslovenou otázkou všetkých zákonných zástupcov sveta. Aj keď mala len status obyčajná staršia sestra.  Opica. Aj v tomto veku ešte stále zvedavá na tvoje legálne potulky dospelosťou.

 - Ak chceš vedieť, kde som bol, mal som rande. – vybalil rovno aj s vecami vylovenými po vreckách bundy, ktorá ako prvá skončí švacnutá pri pračke.

  Nečakal, že sa usmeje aj uznanlivo prikývne, s  hlavou naklonenou k ramenu, ako psík, čo počul, ale ešte si overuje počuté, očakávajúc ďalšie indície.

  Dovykladal veci, ale slovami šetril. Zvedavosť ju žrala, ale vedela, že nátlak na neho nikdy nefungoval. Žiaľ, ani očakávanie, že by sa rozhovoril sám od seba, nedostalo veľa bodov.

  Pokorne, v tichosti rešpektujúcej spánok malého, aj jej mlčanie, odnášal zašpinený zvršok do kúpeľne s cieľom tam zostať, zbaviť sa všetkej špiny a počkať, kým to úplne vzdá a zaspí. Aj tak jej nemá, čo povedať. A klamať nechce. O to viac sa už teší na sny.  A just si dopraje tie najfantasmagorickejšie. Zaslúži si! Cesta medzimestským pozberákom z neho skoro vytriasla dušu a hoci sa mu ostatní cestujúci kvôli zovňajšku oblúkom vyhli na niekoľko sedadiel, mal pocit, že z neho ich nevraživé pohľady vycicali viac, ako chcel. A chcel si toho toľko nechať... Aspoň kúsky. Útržky. Okamih.

  Predbehla ho a strčila sa medzi dvere.

 - Hááá! Mám ťa! Tento tvoj úsmev poznám! Však si ty zbalil niekoho nového?! Podľa toho, ako vyzeráš, bola aj romantika vo vysokej tráve. Valentínsky parčík? Lesík za mestom? Na prvé rande priodvážne, ale prajem ti to, braček. Hlavne, že si nebol s tou ryšavou ochechuľou. - pomáhala mu prevracať zvršky a  pchať ich do pračky.

  - Prečo si si taká istá, že som nebol práve s ňou?! - potriasol jej ponožkou pred nosom. Znechutene cukla. Vytrhla mu ju a obratne hodila za seba. Zásah! Za pračku. Oprášila si kontaminované ruky. 

  - Lebo zo desaťkrát volala a dožadovala sa ťa. Vraj si nejaký nedostupný. - premeriavala si ho, ale žiadne nové ženské stopy na jeho už skoro celkom odhalenej koži akosi nenachádzala. Nijaké ublíženie na tele, ani len v štádiu pokusu. To je trestné! Vždy chodil s pečiatkami nielen v svedomí, ale teraz je len špinavý ako prasa. A smrdí potuchlinou. Zamračila sa. Ak je to zas nejaká vyžitá fuchtľa z pajzlov na predmestí, boh ho ochraňuj.

  Nevšimol si jej náhle sklamanie.

  - Vážne ti Zelena volala?! Nepamätám sa, že by som jej dával tvoje číslo. Nedovolil by som si... - zmizol v kuchyni a vrátil sa s vlastným mobilom.

  Chceš jej volať?! Teraz v noci?! Práve jej?!

  Vytrhla mu ho z ruky a capla na pračku. 

  - Bolo mi potešením! Ani nevieš s akou radosťou som ju po každom prezvonení posielala do prdele! - nasýpala za odmerku prášku riadne zvrchu, nechajúc ho pomaly dopadať. Piesky času. - Je načase si nájsť normálne dievča, nemyslíš, Robo?! - zaklopkala vyprázdnenou odmerkou o plast zásuvky na prací prostriedok a drsne ju zaklapla.

  - Zelena je moja partnerka v práci. Mala by si to rešpektovať. - 

   Obzrel sa na mobil, ale, popravde,  nemal najmenšiu chuť sa s nikým teraz baviť. Koniec-koncov sú dve. Dve? Aké dvojzmyselné.

  - Zase ten úsmev! Mňa neoklameš! Prezraď! No, tááák...Kto je to? No, daj! - doberala si ho. Nebývala rozšafná.

  - Bolo to rande naslepo. A vypadni spať, musím sa umyť. - vypoklonkoval ju z malej miestnôstky.

  Obyvatelia bytovky budú celí happy z toho, že im do ticha noci, o dvoch v noci, dve hodiny  v noci  bude huhlať práčka, tak už ich nevytočí, ak si namiesto sprchovania, s hrmotom napustí rovno vaňu. Čosi horúce mu už dlho chýba.

  Do monotónneho otáčania bubna sa pomaly primiešavala otupenosť. S handrami z neho všetko spadlo, voda o pár stupňov teplejšia, než bolo prijateľné, šteklila na koži a s prchajúcimi bublinkami vyprchávalo to nepríjemné a zostával len pocit tajomna.

  Malá, ľadová dlaň. Vytiahol vlastnú ruku z peny. Zvrásnené brušká si už nič z nej nepamätali.   Škoda...

  Zatvoril oči.  Objednal si ešte jedno malé rande naslepo.

   Kým po všetkých ceremóniách dorazili domov, začínalo skoro svitať. Otec už mlčal. Mlčal už pomerne dlho. Akoby sa hanbil a trápil aj za ňu. Bolo jej jasné, že dnes boli všetci umelo zhovievaví, milí a natešení, ako všetko dobre skončilo, ale zajtra to skončí. Ani Ruby si ju nepodala. A tej jedinej by bola vďačná za pár „vrelých“ slov.

  - Napustím ti vaňu. Tie náplaste, čo ti dali v sanitke,  ti potom dám nové. Tieto...už premokli. -  skonštatoval s obavami, ako zareaguje.

  V podstate očakával, že bude plakať, alebo také čosi. Nie iba hľadieť pred seba a ...a nič. Ani obraz, ani zvuk.

  Prikývla, ale bola tak uťahaná a ohučaná, že jej skoro chýbalo to niekoľko hodinové vlhké ticho z podzemia.

  Počula, ako napúšťa vodu, zachytila vôňu peny do kúpeľa. Nabehli jej zimomriavky. Konečne niečo teplé. Strieborná fólia, čo jej natiahli na ramená záchranári sa jej hnusila a navyše vôbec nehriala. Len, čo sa pod ňou ešte viac spotila. Iste smrdí. Bože, to je trapas. Smrdieť je také trápne! Smrdela aj v katakombách? Určite! Celkom iste! Cítil to?! Čo si len teraz o nej môže myslieť. Čo si myslíš, že si myslí o niekom, koho ani nevidel? Privrela viečka. Aké detinské. Vybaviť si tmu, by  šlo aj bez toho.

  - Od únavy už ani nevidíš. Priniesol som ti veľkú osušku. Navarím čajík, medovkový, potom budeš spinkať, ako dudok. Zajtra... až zajtra sa vážne pozhovárame. - natrčil jej hebký uterák a mykol hlavou smerom ku kúpeľke.

  Pozviechala sa a skúsila sa pousmiať. Nejaký z leukoplastov však priveľmi ťahal.

  - Ďakujem. Mrzí ma to, oci. – sklopila oči a  presúvala sa za svetlom a teplom.

  Vážne prikývol. Toto potreboval počuť. Na ostatnom nezáleží. Je doma a on už...on už bude obozretnejší. Už sa nič také nesmie opakovať! On ju ochráni. Je jeho jediná.

   Keby vedela dýchať pod vodou, zostala by tam. Takto sa musela vytiahnuť na vzduch, uvoľniť nos aj uši a otvoriť oči. Nudná starosvetská kúpeľka. Aké sklamanie. Zhlboka vdychovala vlhko, ale bolo iné, úplne iné. Zase sklamanie?! Vytiahla sa do polosedu. Šokovaná koža zahájila protiútok. Tisícky hrbolčekov husej kože.

  Otriasla sa. Z mokrých vlasov odlietali studené kvapky. Vôbec nemal studenú ruku. Bola teplá, mäkká a bezpečná.  Vytiahla svoju z vody. Zvrásnené brušká si ju ešte pamätali. Bola ako voda vo vani. Čľup s ňou späť. Do tepla. Mäkka. Bezpečia. Vtiahla až po krk pod hladinu. Zatvorila oči. Tak príjemné...
  Prosí si ešte jedno malé rande. Naslepo.