OUAT - PRVÁ - 27. kapitola FF

OUAT

27. kapitola

Prvá

Haló, džin...

        Reči sa hovoria, chlieb sa je. Nebolo ľahké v zrýchlenom móde sa presúvať niekam inam. Tma sa logicky vyznačuje tým, že vám cestu nevyznačuje. Ani natiahnutá ruka, ako slepecká palica neeliminovala prekážky dostatočne na to, aby mohli bežať.

  S dôverou si nechala stláčať dlaň každým nárazom kapoty predku ich dvojmiestnej  sajdky do niečoho viac a viac, ale zaťala zuby a ani nemukla. Zato muž vpredu aj za ňu hodnotil cestu pomerne šťavnato. Len vpred! Nezastavovať! Preč od tamtoho miesta.

  Po niekoľkých desiatkach metrov sa cesta uvoľnila od bordelu na dne a presúvalo sa o čosi ľahšie. Ale len chvíľu. Popravde na ňu čakal, lebo nechcel byť za slabocha, čo to vzdá ako prvý.

  - Nevládzem! Už... nemôžem bežať. Mám... totiž...nábeh na astmu! - skúsila sa konečne ozvať.

  Prudko pribrzdil, ešte prudšie sa natočil čelom a nesnažil sa stlmiť očakávaný náraz. Skončila mu nalepená na hrudi.

  Fajn, je to žena. Mladá žena. Menšia žena. Vlhká žena. To stačí. Opatrne ju zoškriabal zo seba a držal za plecia v dostatočnej vzdialenosti, aby prestal vyhodnocovať prípadné ďalšie sekundárne znaky "iba ženy".

  - Kto ...kto ste, prosím?! Prečo utekáme?! Kam ma to vlečiete?! - napadlo ju vymaniť si stláčané ramená z jeho rúk, ale len čo sa jej podarilo pri cúvaní zakoptať sa a spadnúť hore značky.

  Našiel ju na zemi po hmate veľmi rýchlo. A našiel aj nejaké tie ďalšie sekundárne znaky, čo ho však mrzelo. Za všetko mohla tma, ale kto mu uverí. Nie je to žena, je to len dievča.

 - Len pokoj. Nechcem ti ublížiť. Musíš mi veriť. Chcem ti naopak pomôcť, len...-  

  Nie, nič nemusí a zvlášť, nemusí vedieť viac.

  - Si schopná vstať? Musíme ísť ďalej a nájsť východ. Dobre? Jasné?! - pokúšal sa ju poskladať a vztýčiť, čo možno najopatrnejšie.

  Uverila mu. Nič iné jej nezostávalo. Ale vstať odmietla.

 - Už nevládzem. - priznala.

  Ohmatal dlážku. Niečo chladné, namrvené. Čo si bude vyberať, odhrabol ostré kamienky a sadol si k nej.

  - Pssst. -

  Čakal, či sa v diaľke neozvú prenasledovatelia. Boli vôbec nejakí?

  Zvuky podzemia sú čudné. Zaliehajú v ušiach viac ako krik na koncerte. A pritom je tu ticho.

  - Zdá sa, že to vzdali. Alebo sa im sem ani nechcelo, čo by bolo najlepšie. Môžeme posedieť a potom pokojne pohľadať východ, - skúšal byť racionálny, ale s trochou empatie k takej, čo už "nevládze".

  - Ja by som až taká pokojná nebola. Otec sa už iste zbláznil a nechcem si predstaviť, čo ma doma čaká. -

  Dvihol kútik úst. Asi to nebude nejaká utečenkyňa od pedofila, alebo týraná žena s rovnakým osudom emigrantky z domu. Zrejme len dievča, ktoré...

  - Čo tu vlastne robíš? - zažal bez okolkov.

  - Mám rande...- zatiahla ironicky, - Čo nevidíte?! -

  Pokyvkal hlavou a pripísal jej rovno dva body za slovné hračky.

  - Je mi cťou, ale, si si istá? ... zaručujem ti, že o mňa by si ani bicykel neoprela. - povzdychol, rád, že napriek všetkému, čo asi prežila, má ešte chuť žartovať.

  - Hovoríte, akoby ste boli u Ruby na školení, - naozaj sa usmiala. - Dobre, poviem vám to. Mala som tu rande so svojím chlapcom. Chodím s Gastonom už pár mesiacov a Ruby, moja najlepšia kamoška, mi zabezpečila...to rande. - pokojne rozprávala, neriešiac komu.

  - Hmmm, rande naslepo, ako vidím. A si si istá, že je to kamoška? Nič v zlom, ale toto nevyzerá ako romantická destinácia. - pozrel smerom k nej a predstavoval si ju. Malá, nízka, útla, riadne útla. Stopni, už ti povedala, že to nie je tvoje rande.

  - Všetko sa pos... - zaváhala. - Môžem aj hrešiť?! - predstavovala si ho.

  Normálny, nič moc urastený, asi stredne starý a má príjemný hlas.

  - Ak sa ti uľaví. Zdá sa mi, že dnes je deň blbec pre nás oboch. -

  - Tiež ste mali rande?! Podľa toho, čo som zhora počula, si z vás skôr vystrelila...- žmurkala teraz už zneistená. Veď tam hore sa naozaj strieľalo! Ozajstný výstrel! Kto je tento tu?! Zločinec? To je napinoš...

  Aká irónia! Toto dievča má filipa. Nie, toto dievča má nejakého Gastona! Nepočul si?!

  - Koľko máš rokov? -

  - Pr...prečo? Akože ...či ...keby ma teraz znásilníte, či by vás odsúdili, lebo som stále pod zákonom? Mám už až šestnásť, aby ste vedeli! - kúsok si odsadla.

  - No, prepáč! Vyzerám, že by som toho bol schopný?! - zavyl urazene.

 - Neviem ako vyzeráte. Je tu tma. Ozaj, nemáte pri sebe mobil? Mávajú zabudované baterky, mohli by sme si posvietiť... - 

  Spozornel. Jasné, že má pri sebe mobil. Aj svetlo v ňom funguje, ale... nie, že by nechcel vidieť, s kým tu práve kempuje, lenže on nechce, aby ona videla. V žiadnom prípade! Neprichádza do úvahy.

  - Prepáč, ale neposlúžim. Zostal hore v tej pivnici. Aj všetky moje veci. - skúšal hrmotať vreckami, pozorne obchádzajúc zadné s mobilom.

  Chvíľu bolo ticho. Stále rovnaké. Každý sám premýšľal, ako ďalej. Kadiaľ bolo jedno. Je tma. 

  - Predpokladám, že si z gympla, keď máš šestnásť a, neber to ako lichôtku, ako tak počúvam, zdáš sa mi inteligentná. - analyzoval za jazdy.

 -  To fakt?! Koľko inteligentných žien poznáte, čo si dajú rande v školníkovej kotolni, načapajú tam svoju najlepšiu kamku s vlastným frajerom a ešte mu aj odpustia? A potom sa cestou domov prepadnú pod zem? - vytiahla v skratke celú storku.

  Oj, joj, joj, to muselo bolieť. Toľko skapatých brušných motýľov. Hotová ekologická katastrofa. Neodpustiteľná. Ale nebude sa v tom šťúrať. Nie je dobrým psychológom. Emma by vedela, kam z konopí. Z kanape... Hamuj!

  - Ide len o to, že, ...ako si vravela? Bola si v školníkovej pivnici, pod gymplom, predpokladám. Ja v bývalej sokolovni, čiže sme teraz niekde blízko námestia. Žiaľ, vo väčšine domov sú iba prevádzky, nie obytné priestory, čiže o takomto čase tam už nikto nebude. Leda, že by ťa hľadali... - pozrel jej smerom, ale mohol len potiahnuť nosom. Nie, navlhla všetkým týmto tu, nijaká špeciálna vôňa z nej nejde. A na čo by ti akože bola?!

  - Len to nie! V to dúfam! - bili sa v nej protichodné pocity a predstavy toho, čo bude, keď odtiaľto vylezie. Ani nevedela od dobroty kým začať. Otec. Domáce väzenie. Riaditeľka. Dvojka zo správania. Ruby. Zradkyňa, už s ňou nebude môcť sedieť v jednej lavici. Gaston. Rozchod s Gastonom?! Smrkla.

  - Je ti asi zima, dievča, mali by sme ísť, - zviechaval sa, ale márne sa tešila, že získa jeho bundu, to sa deje len vo filmoch, predsa. - Skúsime pohľadať miesto, odkiaľ si šla ty. Ak o tom rande vedela tá tvoja kamarátka, aj ten chalan, asi už o tom vedia aj vaši doma. Iste ťa hľadajú a zrejme začali tam, kde ťa videli naposledy, - podával jej ruku, ale nevidela ju.

  Vstávala sama, oprašovala sa a ešte párkrát zasmrkala, či filmové scenáre predsa len nezafungujú. Smola.

  - Možem vás zas chytiť za ruku, prosím? Nebude vám to vadiť? Viete, bojím sa. - prekonala rozpaky.

  Našiel jej ju sám. Ľadová a zasoplená. No, to je výhra.

  Nechala sa ťahať. Premýšľal za jazdy, snažil sa, by šli jedným smerom, hoci netušil, akú trajektóriu podzemné labyrinty mávajú.

  Zdalo sa jej, že idú celú večnosť. Ale nemrnčala, bola mu vďačná, že vôbec je, nech je to kto chce.

  - Ozaj, stále ste mi neodpovedali ...kto ste? Ak smiem vedieť? - skúsila rovno a stúpila krivo, až ju zas musel zachytiť a ustáliť.

  - To nerieš, prosím. Nestojím o publicitu. Pokojne si predstavuj nejakého svojho idola, ak ti to urobí dobre...- uškrnul sa sarkasticky, netušiac, kto taký momentálne letí v dievčenských izbietkach.

- Ok, chápem. Nepýtam sa. Ak dovolíte, budete  Robert Carlyle. Máte totiž trochu podobnú farbu hlasu, - uzavrela prípad inkognito záchrancu.

  Netušil o kom točí a hoci trafila jeho krstné meno, až sa v prvom momente preľakol, to priezvisko za ním jakživ nepočul. Možno by si to aj bol neskôr doma vygúglil, ale nebude si brať ilúzie. Zrejme nejaké fešné princiatko s blond hrivou a modrými očkami. Doriti, skoro padol aj sám.

  Po niekoľkých tichých sto metroch sa vpredu zmenilo nastavenie. Už to nebolo absolútne ticho sprevádzané len ich našľapovaním.

 - Tam vpredu!... asi sme na správnom mieste. Prepokladám podľa svetiel, že sú to hasiči a polícia. To iste hľadajú teba. Tam! Vidíš! - začal šepkať.

  Zažmúrila smerom dopredu. Naozaj. Preblikujúce svetlá a hlasy. Cítil, ako sa jej dlaň v jeho roztriasla.

  - Prepáč, dievča, ale ďalej s tebou nemôžem. Choď stále rovno a hlasno krič. Nájdu si ťa a pomôžu ti. - pritlačil naposledy jej ruku a potom ju prudko vypustil.

  - Ale, ale... - skúsila zaprotestovať.

  - Psst! Môžeš teraz ty pre mňa niečo urobiť?! ...ak ťa smiem poprosiť, nespomínaj ma. Je to pre mňa veľmi dôležité. Nikoho si tu nestretla. Nikoho nevidela, s nikým sa nezhovárala. Dobre? Ďakujem. - už šepkal tichšie a tichšie, ale o to naliehavejšie.

   Cítil, že je tesne pri nej. Predsa len zacítil vôňu. Len si narýchlo nevedel spomenúť, čo je to zač.

  - A ...keď si už z toho gympla, nepoznáš náhodou dievča, čo sa volá...Belle? Pod mostom som raz našiel jej knižku. Možno jej ju niekedy vrátim... ak budem mať príležitosť. - cúval a smutne sa usmieval, ani sám netušil prečo. Bolo mu skrátka niečoho ľúto. Nie, nebolo. To sklamanie, keby ho zazrela a nezodpovedal by tomu jej idolu, by narušilo jeho ego.

  Naprázdno zalapkala ústami natočená jeho smerom. Nechápala poslednej vete. On vie, ako sa volá? Robí si z nej žarty?! Kto to je?! Odkiaľ ju pozná? Pozná ju vôbec?! Kto je ten záhadný muž?! Počula, ako odchádza opačne, než sa blížili svetielka a zintenzívnievali hlasy. Po chvíli sa však zažalo aj na druhej strane.

  Má mobil! Oklamal ju! V záblesku z mobilu však videla len čiernu siluetu muža ešte chvíľku sa dívajúceho jej smerom a náhle miznúceho v bočnej chodbe.

  Iba čierna silueta. Priveľmi totožná so všetkými mužmi sveta a predsa...

  - Vidíme niečo! Podávam hlásenie... Tam vpredu ...asi dvadsať metrov...To bude zrejme ona! Ponáhľajte sa, našli sme ju! ...