OUAT - PRVÁ - 15. kapitola FF

OUAT

15. kapitola

Prvá

Prepravu zabezpečuje akciová spoločnosť...

  Chcel nepremeriavať, ale starého psa novým kúskom nenaučíš. Teplý, vyžitá a debil. To mali byť jeho traja spoluorganizátori miestneho nočného vyžitia na periférii mesta, aj periférii periférie, v diere, kde kameň jebe tehlu.  Ako rád by sa bol mýlil. Aspoň 50 na 50.

  Debil sa nafúkol.

  -  Môžeš začať s tými beňňami v sklade. -

  Nemôže. Nevie, kde je sklad a začínať si s debničkami asi nebude zaúčanie polcoloviek do tajov najstaršieho remesla, aj keď... Blen kdesi zvnútra nenápadne vyložený do ústnej dutiny po spomienke na tú noc si vedel aj vizualizovať. Mal by zelenú farbu a zeleninovú príchuť. Ako mohol?! Nešlo skôr o to, že si mohol? Priklopil fascikel s argumentmi, obhajobou, svedomím a ostatnými prkotinami. Dno? Tak dno! Komu sa nelení, tomu sa zelení! Prečo majú aj zvratky v emotikonoch zelenú farbu?! Pre toto!

  Premeral si vyžitú. Zhora-dolu, zdola-hore. Podľa tupého výrazu, ktorým okopírovala ten jeho, drzo, sebavedomo a úplne spontánne, vedel, že to bude s ňou fajn. Aký požičaj, taký vráť je prijateľnejší ako všetky diplomatické a strategické chujoviny sociálnej integrácie.

  V tomto bola Emma macher. Nie, tentokrát mu neprivialo nič z alkoholového oparu, ale reálny smrad služby. Poctivo odmakanej. Obaja vedeli, kde je ich miesto a návod sa používal až keď už zlyhali všetky pokusy a minuli sa nadávky. Mohol sa spoľahnúť. Mohla sa aj ona. Rozumeli si aj bez slov. A vycibrili to mesiacmi k dokonalosti. Ok, mali svoje dni, pokrvácali si, vymenili použité spodné prádlo a znovu podpísali zmluvu, že ak niekto z nich nebodaj v službe skape, druhý ho dá nemocnici na vedecké účely, aby mohol byť po smrti zas naložený v liehu. Sľúbila mu drahú škótsku whisky. On jej obľúbené víno. Nepočítala s tým, že bude skapíňať mimo služby. Emma, čo si mi to spravila?! Ale rozumel jej...

  Odjakživa si lepšie rozumel s opačným pohlavím. Ale nie opačne opačným! Fľochol prísne na Davidka. Leštil si vrch dlane. Prostredníkom prilepeným o ukazovák. Že by pigmentové škvrnky? Zle rozotretý výživný krémik?

  - Máš to dobré, len si to neškriab. - neodolal neprovokovať.

   Čakal našpúlené pery a vzdušný bozk, ale Dávid sa pozrel inteligentne. Jasné. Ak chce zapadnúť, bude rešpektovať. Podpichovať môže až neskôr. Pichať...Do riti! Hamuj! Nie! Asociácie stop! Zhrozil sa sám seba. Je tu pár minút aj s cestou a dno sa prepadá hlbšie a hlbšie. Mohol tušiť pivničné priestory. Nory. Kanály. Stoka.

  Ešte sa dá voľne dýchať. Zatiaľ.

  Natočil sa radšej ku Katryn.

   - Potrebujete s niečím helfnúť? - jeden dvihnutý kútik stačí.

   - Potrebujem, aby si mi nevykal. To po prvé. A potrebujem normálneho chlapa, nie vytrasenú cigu alebo soba vo výslužbe. - mykla plecom na kamošov. Teplý a debil prikývli.

  Ona mohla. Je mu jasné, kto tu velí. Rozhodol sa správne.

  Švacla utierku o pult, utrela ruky o pás z bokov, nechala ich tam zatlačené a vysúkala sa s nacvičeným vykrúcaním zadku, čo nepustil ani mimo služby a prevelenia, niekam dozadu.

  Prijal ponuku.

  Pár vetami mu predstavila celú putiku. Pomerne slušné zámorie s neslušnými funkciami all inclusiv, nenápadne skrytými za mrakodrapmi tovaru.

  - Sem si zlož veci, aj tak budú páchnuť, ale zvykneš si. Aj doma si zvyknú. Máš ženu? - prehadzovala z jedného háčika na iný nejaké zvršky, aby ho mal prázdny.

  Prázdny ako jeho život. Ani žena ani syn. Ale, ale, koľký pátos.

  - Ani žena, ani syn. Ani strom... -

  - Ani sa nečudujem. - jeden kútik mu bude stačiť.

  Zrazu bola sympatickejšia.

  - A čo sa týka stromu, šťať chodia na hajzlíky. Tie ti ukážem neskôr. Budeš ich rajbať. Vzadu je kanapa, ak som pochopila správne, že nemáš kde bývať. - vyzvedala diplomaticky, ale mala otázku na každé riešenie, tak tých sympatií nepribúdalo.

  Potiahol za háčik, koľko toho unesie. Unesie dosť. Všetky tunajšie háčiky toho dosť unesú.

   - Ja mám dve sestry. Občas ti dám môj obed. Hen je chladnička. Ale neriskovala by som. Sem má prístup mrte veľa ľudí. - komentovala a prešacovávala všetky vrecká vo vrstvách pod háčikmi.

  Cigarety, čo našla, odľahčila o pár gramov nikotínu. Drobáky ju nenadchli. Odcinkali späť do vrecka hneď po výlove.

   Ešteže služobnú zbraň musel odovzdať. Odteraz vrecká prázdne. Pochopil. Bol jej vďačný za túto lekciu, lebo vedel, že to lekcia bola. Nikdy sa nehrabala vo vreckách. Nebola odkázaná na cigarety ani drobné z tringeltov.  Katryn má bod. Je to skrátka sympatická baba. Tu to stopni a túto líniu príbehu nerozvetvuj.

  - Nezašívaj sa tu často. - 

  Lekcia číslo dva.

  - Mám sestru a synovčeka. - jeden kútik.

  Nahnevala sa. 

  Lekcia číslo tri. 

  Pochopil. O slovách sa toho ešte musí veľa učiť. Najmä, ako ich používať čo najmenej.

      Už ani netušil, ktorá bývalka zariaďovala tento dom. Z jeho kreditky. Všetko do oranžovo-hneda ako stvorené na absolútnu nudu. Ale pamätá si čosi z jej štebotania o oplodnení a kojení. Ešte to by mu tak chýbalo k radosti. Decká má už odrastené a zabezpečené. Aj s materou. V tromo bode chce už radšej tú nudu. Užíval si ju rád. Užíval si ju.

  Nepriadla nadšene ako sopľavé, lepkavé detoktory drahých kovov s maternicou v permanentnom nasadení, ani sa netvárila ako eskorta. Aj keď mala na oboje. Predpoklady a tušil, že aj charakter, hoci z herectva by jej dal výbornú bez mihnutia oka. Vedela ako na neho. A to mu stačilo. Čo viac si priať?! Prišla, rozložila sa, rozložila ho a zmizla skôr, ako by bol musel byť k nej milý. Alebo aspoň ústretový, alebo aspoň rád. Rozprávala tak akurát. Čiže málo. Prestával sa v jej prítomnosti báť rozprávať sám. Aj v prípade, že nie vždy mala potrebu interreagovať, počúvala a nemala taký ten fejs ospalého mačiatka v kvetináči. Mačky sú vraj tekuté. Tekutiny má rád. Povymieňame? Trochu neskôr. Možno... Nuda je nuda.

   - Bol u našich pýtať džob. Čo ty na to? - pošúchal si zátylok uterákom, popraskal pár kĺbikov na rukách a založil ich spletené za hlavu. Chlpy vybehli nad límce županu. Pritesno si stiahol na ňom opasok. Už nemá pás, aký mával, kým ešte aktívne športoval. Box nie je šport. Box je filozofia.

 Tušila, že je pod drobnohľadom. Aj o kom točí. Vystrúhať prekvapený kukuč by bola chyba. Tak drzo z opačnej strany. Hrá to tu s ním odzačiatku na zdravé sebavedomie.

   - Viem. Kázala som mu to. Bez ohľadu na to, čo bolo, mám na neho slabosť. Možno by som to nazvala vďak, ale väčšinou ťahám z kaše ja jeho. - maličká pauza na priliatie sentimentu, nie veľa, len tak medzi prsty. - Vďak za to, že sa môžem o niekoho starať. Je taký nemožný, bezmocný. Mohol by sa ale zísť, nemyslíš? Na takýchto mám nos. Stratené existencie nie sú vždy celkom stratené...Asi tak. - masírovala si dôkladne svoje tenké prsty. Razila škoricou. Vraj vie rozohrievať. A to pri tomto tu potrebuje, aby bola vierohodná.

  Nemal chuť pitvať pravdivosť jej slov, ani ho jej názor v podstate nezaujímal. Kto je potrebný a kto nie, o tom rozhoduje sám. Zásadne sám. Keby aj chcel, aby hrala jeho hru, muselo by to vyjsť z jeho hlavy. Nijaká ženská nebude mať navrch. Maximálne tak vlastné telo. To je jediný moment, kedy je ochotný byť naspodku sám.  Aj teraz sa rozhodol sám.

  - Kázal som zobrať ho. Na skúšku. Jeden nikdy nevie. - vstal, načiahol sa za pohárom, ale vidiac, že je poloprázdny, zasunul palce za opasok, aj v stoji tlačil a stal si nad ňu. - Pre takého je ťa škoda, ale každý máme nárok na nejaké slabosti. Ak ti to robí radosť, tento druh charity ma nedonúti žiarliť, ak si to čakala. - nadvihol jej bradu, priložil ukazovák na jej pery a ťukol ním po jej nose. Aj po jej čele. Aj doložil.

  - Mám u riti, že mi klameš. Také ako ty, poznajú len dva extrémy hodné lovestorky. Buď totálny chudák alebo totálny boss. Alebo oboje...Sral to pes! - spokojný s posudkom odkráčal na pevných nohách k baru.

  Dívala sa na jeho rozložitý atramentovomodrý chrbát končiaci riedkym strniskom na hlave s niekoľkými prístupovými schodíkmi krčných kožných záhybov a prisilno zaťala do vlastných hánok. Tváriť sa nad vecou bude chcieť trochu jogy. Bude s ňou musieť zase začať, alebo s týmto tu skončiť. Ako ventil to začína byť na jej vkus ponižujúce.

  - Bude zaujímavé sledovať, kto z koho, - nenechala si ujsť posledné slovo. Len stlmila zvuk.

  Ignoroval to. Taký, ako on, ani také ako ona, pre neho nie sú hrozbou, ani výzvou, ani...

-  ...ani biele. Ani červené. Už nemáme. Obliekaj sa, vyrážame do podniku. Tvoj útulkáčik má tuším službu. - zhaslo sa po pritresknutí v chladničke. 

  Ešte chvíľu mrnčala. 

    Zamestnával sa v zamestnaní zamestnávaním sa.  Keby o tom niekomu čo i len hlesol, tak by sa dotyčný asi spýtal, či má tento mesiac zaplatenú faktúru za mozog. Vážne už je to mesiac?! Mal by si nakúpiť viac tmavých tričiek. Skryté pod košeľou aspoň trochu eliminujú návaly všetkých tých puchov zvonka. Dych géniov, pot talentov aj odór vizionárov. Všetok ten smrad neúspešných v tomto pajzli. Pokiaľ sa sám nedopracuje na úroveň mravčiara tamandua a vlastnému telu nedovolí srať na to - žije. Len ako presvedčiť Roniu, že biele síce môže prať s Lobkovými, ale biele nezodpovedajú náplni jeho práce.

  - Začni sa usmievať, - pristavila ho Katryn pri ďalšom prelete s prázdnou táckou.

  - Nemôžem. Prehnal som to s botoxom a nefungujú mi mimické svaly. - odvrkol, pohodil ofinou a obratne nakladal ďalšie objednané nápoje.

  Davidko sa priam baletne prehol dozadu v páse, aby mu lepšie videl do tváre.

  - Ak mi chceš zas ukázať zbierku svojich platničiek, nechaj si zájsť chuť, drahý brate. Moje ruky sa ledva držia na nohách. - narovnal ho lakťom, ale nevyhol sa nežnému pohľadu.

  Chvíľková slabosť z predchádzajúceho povolania. Pomáhať a chrániť. Tento tu nedávno nežne skučal vzadu v šatni, že čím tak asi nasral miestnych bohov, keď mu takto seklo v krížoch.  Pomáhať...kurz červeného kríža. Kríž na kríže. Po pár hmatoch bol fit. Na tie hmaty asi do smrti nezabudne. Toho sa bál...

  Niekto v kúte nevybalansoval a zramujúc jeden zo stolíkov, zramoval aj všetko na ňom. Zozadu takmer súbežne vychádzala Katryn s mopom a kýblom. Šiesty zmysel?

  - Najskôr ho skasírujem. - venovala mu zbrane a zaborila ruky do vrecka v podbruší. Krásne miestečko. Kedysi. Možno. Nerozvetvuje sa.

  Poslušne ju nasledoval v závese.

  Oproti, dolu po schodoch, kráčala skupinka. Znechutene obchádzali kalamitu a zamračeným pohľadom hľadali personál. Muž ovesený o ryšavú paničku si niečo oblúkom cez jej tvár vyťahoval z predného zuba, ďalší dvaja strčili ruky do vreciek. Odporné ulízané typy, škaredí ako výpredajové šaláty z hypermarketu.

  Uvoľnili im cestu. Stiahol sa viac za Katryn. S rozkošou, lebo oni môžu, drtili črepy pod nohami na menšie, elegantne sa na nich točiac, prihrávajúc si ich jeden druhému. Ako sopľaví chlapci. Pangharti!

  - Distribúcia kreténov nie je rovnomerná. Putujú vo svorkách. - mrdla po nich pohľadom, ale kopla si len do zvyšku krígľa pod nohami.

  Díval sa na ženu uprostred nich. Až teraz pochopil, prečo tu nie je Emma. Ale strčili mu do tandemu ju. Toto zvládne len táto tu. Emma vedela byť drsná, ale na toto treba žalúdok. Táto nebude mať z toho žalúdočné vredy ako melóny.

  - Páči sa ti? - pozrela naňho zdola všímavá čašníčka triediac črepy od podpivníkov. 

  - Tá teda musí mať na kundametri najazdených...- zamľaskal odkiaľsi sa zjaviaci, ľadovým vzduchom ošľahnutý Sam a debničky po oboch bokoch sa mu rozcinkali. Odcinkal dozadu. Vyzeral ako osol. Nielen vyzeral. 

   Porezal sa. 

  - Páči. - napľula mu Katryn na prst a utrela o svoju zásterku. 

  Čo jej bude rozprávať? Katryn je zlatá. Vypočuje, matersky prefliaska. Napľuje na rany. Fakt zlatá. Ale načo ju chuderu presýtenú kadejakými prúsermi kŕmiť po lyžičkách ďalším riedkym sústom cudzieho osobného  rozvareného pocitu? V naivnej predstave, že všetko osobné bude mať pre poslucháča aj nejakú implicitnú hodnotu. Zaujme? Hovno.

   - Ser na to! Máme robotu. - vytiahol jej pozorne ofúkavaný prst z dlane. 

  Striasla sa. Asi mal pre ňu nejakú tú hodnotu. 

  - Prepáč. - žmurkol. Jeden kútik bude stačiť.

  Zbieral, ale nezabúdal lokalizovať ju. Ľutovať či nie? Je v práci, rovnako, ako on. 

  - Robko, sory, ale on chce, aby si ich obslúžil ty. - vytiahol mu teplý brat rúčku metly neobíduc pazúry v nej zakvačené. Takmer ich prehodil na neho.

  Vedel presne prečo. Ponížení budú povýšení? Trt babkin. Zelena mu dávala jasné náznaky, nech stiahne chvost. Úplne. Bez debaty.

   - Budete si priať? - zatiahol neveľmi vľúdne.

   - Ty asi nemáš tringelty, keď mi tu takto štekáš po štamgastoch, že?!  A neserie ťa to?! - mentoroval spotený tučko rozvalený v boxe.

  Cítil sa, akoby mu intravenózne vpichli do žíl dva litre tekutého olova. Aspoň mu to pomôže udržať kamenný ksicht. Drží.

  - Fľašu čeveného a grepový džús. -

  - Pivo, kola, sóda. - ponúkol.

  - Dáma chce džús, nepočul si?! - opravil ho jeden z ulízaných.

 - Dáma netuší, že v tejto sockoidnej destinácii, do ktorej ste ju asi omylom, predpokladám, zobrali, sa podáva: pivo, kola, sóda a bodka. - naklonil sa tvárou v tvár k zákazníkovi.

  Zákazník bol tučkom pribitý o opierku.

  - Ty asi nemáš rád ľudí, však? - pokojne sa usmieval a na tvári mu hral pobavený úškrn.

  - Nie. Áno. - ofúkol dlaňou popol zo stolíka. - Prečo? So zeleninovou oblohou chutia vynikajúco.   Fľaša červeného. Pivo, kola, sóda. - narovnal sa a nadýchol.

  - Dve fľaše červeného! - nasrane sa pohmýrila Zelena.

  Ok. Chápe. Mal by sa krotiť. Zvrtni sa na opätku a mizni za pult.

  - Jeden by si myslel, že si pobytom tu dosiahol na samé dno ľudského kokotstva. Však? Ale omyl. V takýchto chvíľach zistíš, že to doteraz boli len zvírené spodné vody a dno je ešte kdesi oveľa hlbšie. - práskala si striedavo po dlani a po pulte vytočená Katryn. - Šéfov podarený brat. A jeho gorily. Nechodieva sem. Nikdy. A keď, tak len zozadu. S tovarom a po prachy. Asi prišiel ukázať svoju novú samičku. Vidím to tak, že do týždňa u nás bude tá zmaľovaná ryšaňa makať. - skonštatovala stroho a nabúchala na tácku požadované.

  - Ona už maká...- pokrútil panvou posmešne David. 

  Schytal handrou.

  Tváril sa zamestnane. Ako súčasť inventáru.

  To nie on ju. To ona jeho mu sem prišla ukázať. Prižmúril oči smerom k stolíku. Aj odtiaľ ho všetky oči pozorovali.

  - Nečum naňho. Teraz si tu so mnou. - stisol jej stehno nad kolenom až ňou myklo.

  - Takto hryzú kone! - 

  Očervenela. Rozosmial sa. A nalepil jej na líce mľaskavý bozk, pritiahnuc si ju ohybom lakťa. 

   Radšej keby ju hrýzli tie kone. Berie aj skutočné.
  - Nevyzerá, že by na teba žiarlil. A on by žiarlil! Je to prchká povaha. To je vidno. Ešte stále plače za tou malou lekárničkou?! - zaťal do živého.

  Schytal pohľad, čo tiež bol z kategórie rezných.

  Rozrehotal sa zas. Miloval, keď mal pravdu. A on mal vždy pravdu.

  - Plače za ňou. Za tebou by neplakal. - potľapkal ju po pleci, odhrabávajúc ryšavé kadere, aby sa dostal ku krku. Zahryzol, aby jej nebolo ľúto. 

    Drsne, majetnícky, sebavedomo. 

    Bolelo ju to menej ako slová.