OUAT - PRVÁ - 13. kapitola FF

OUAT

13. kapitola

Prvá

Grafikon predpokladaných výluk...

      Babičkino bistro na totálnom okraji námestia bol v meste pojem sám o sebe. Pre všetky generácie. Stálo tu odjakživa, akoby nejaký profák geografie možno skonštatoval: „Už v časoch, keď sa Karpaty vrásnili...“, ale urazil by tým majiteľku a riskovať v podniku, kam sa tretina mesta chodievala dobre a hlavne nezdravo nabagrovať, to sa skrátka neriskuje.

  Staršia a známejšia putika ako toto bistro bola len Králičia nora na úplnej periférii mesta. Každé známe miesto malo svojich vlastných verných štamgastov a zopár spoločných. Ich prelievanie sa z jednej do druhej bolo akýmsi kolobehom miestneho života. V podstate každý z mesta poznal obe. Záležalo len na ňom, koľko času ktorej fáze dospievania a dozrievania bol ochotný venovať a kde situoval dej svojho osobného príbehu. Od kakaviek so škoricou, cez vyprchané pivá, popri lazaniach z mraziaka k utopencom a späť k hamburgerom a ľadovému čaju, občas s odbočkou k zakázaným cigaretám a pančovanému alhoholu z druhej ruky.

    Tu aj tam boli vstupnou bránou staré podbránia, ktoré sa dali využiť všelijako. Napríklad babička Ruby ho vo svojej réžii plne vysvietila a vyložila iba dva popolníky ku vchodu,  čím zabránila nechceným návštevníkom zneužiť poloblúk na vyprázdňovanie mechúra, bezplatné vysedávanie a fajčenie v  jej srdcu milej prevádzke. Tam na periférii podbránia ale zväčša slúžili  bezďákom a alkáčom, čo nezvládali svoje držiaky.

  Zaparkoval a váhal. Zelenu vypľul  ani netušil kde, vraj má ešte čosi na vybavovanie. On tiež. Díval sa do tmy oblúka na druhej strane ulice. Nad ním bolo čosi, čo malo svetielkovať, prípadne aspoň svietiť, ale už si nepamätalo z akého zdroja sa má napiť, aby poslúžilo.

  Prvé podbránie. Šípka hore na strope, čo kedysi tiež svetielkovala, zrejme už v agónii, pripomínala skôr víkendové nadránia konzumentov voľných dní všade po mestách. Vypotrebovaná, dohasínajúca, pokrivená a smutne nostalgická smerovala kdesi do útrob dvora zaľudneného akurát tak obdobne vyzerajúcou tlupou stoličiek. V tomto daždi boli zostohované, nečine opreté o ošarpané steny, márne načahujúce vykrivené končatiny k návštevníkom. Na rozbitej dlažbe, kde-tu ešte pod leukoplastom umelej trávy chrupčali pod nohami kamienky zmiešané so špakmi a dotrhanými, rozmočenými podpivníkmi. V prvých dverách stúpalo kdesi prudko hore schodisko. Po ľavej ruke, olúpané už z kože, ale tiež poflajstrované reklamami ešte jedny dvere. Otváracie hodiny a zodpovedný vedúci.

  Zastrčil ruky do vreciek a nadýchol sa. Keď prechádzaš peklom, nezastavuj.

  Strčil do dverí. Vpadol rovno do otvorenej náruče pachu, ktorý sa reálne nedal k ničomu prirovnať. A pritom krásna historická, možno len historizujúca budova. Ktovie, pohostinstvo tu možno bývavalo odjakživa a budovu treba využívať. Krčiem nie je nikdy dosť.

  Zrejme pozostatok snahy pamiatkarov integrovať aj hygienicky hendikepované priestory do miestneho koloritu podnikov.  

  V prvej,  lebo ako si pamätal, tu ich bolo niekoľko prepojených za sebou, malej miestnosti asi trikrát tri metre so zníženým stropom i viditeľnosťou, kde každá zo šiestich stien má rovnakú, neurčitú farbu rybieho brucha, bolo natlačených niekoľko nízkych stolíkov s rozheganým kadečím, na čom sa dá sedieť. Možno. Barový pult vpravo, kvôli stropu "proklate nízko" takmer v rovnakej tme ako zvyšok kutice. Smrad z výparov  zahmlieval zrak. Ak ešte sú piate cenové, tak táto putika s umelými kvetmi, čo sa už nemôžu viac zošúveriť ani poblednúť, s neaktuálnymi reklamami po stenách a dekadentnou atmosférou trčiacou z každého popolníka, bude mať čo robiť, aby si na túto pozíciu raz, zo svojho totálneho dna, siahla. Aj dotýkanie sa zrakom jednotlivých artefaktov tu, bolo lepkavo-kyslé.

  Nič sa tu od čias jeho mladosti nezmenilo.

  Od baru sa k nemu natočil prerastený mladík, z ktorého dosiaľ videl viac, než  chcel, kvôli nedostatku látky na šuštiakovú bundu a tepláky. Sliepňavo zažmurkal na tuctového chlapíka pri dverách a potiahol si z cigarety, znudene vyfúknuc smerom k nemu kúdol ďalšieho smradu. Exhumácia miestneho cintorína prekladaná kafilérkou.

    „Ty si prišiel na tú ich akciu? To je až o dve hodiny. Príde niekto z mesta…" dvihla sa hlava šenkára a ruka stále strčená v umývanom krígli ukázala na priestory svojho kráľovstva, s istotou vediac, že sa tento tu neponúkne.

  Nie, neponúkol sa. S úslužným úškrnom kývol na znak vďaky a vycúval. Je tu zavčasu. Dúfa, že do dvoch hodín trochu zarastie a škoda, že to v tom sekáči vzdal tak rýchlo. Zapadol by.

  Zájde niekde na večeru a potom sa sem vráti. Zapadnúť.

  Babička za ňou zdola, z bistra,  tej nostalgickej stredne veľkej miestnosti zariadenej v retro štýle, s hrmotavými hliníkovými žalúziami, oknami v plechových zárubniach a boxami s popraskanou bordovou koženkou, ešte niečo kričala. 

  Vyvrátila oči stĺpkom a prepočítavala. Vyzutá je, s dáždnikom nekvapká, lebo nijaký nemá, o stenu sa nešúcha, v kabelke nepašuje demižón a potom, čo sa dala aj oňuchať, aby zakonný zástupca jej kamošky s uspokojením babkám vlastným skonštatoval, že nerazí nijakými majiteľke bistra známymi prchavými, omamnými ani promile pripomínajúcimi látkami, mohla sa konečne, pubertiacky ťažko nad vecou, zatváriť vážne. Ide predsa podávať prvú pomoc kamke, ktorá...

  Otvorila jej s mokrou hrudou čohosi opretou o čelo, make-upom, ktorý si asi nanášala brokovnicou ale vetou, z ktorej razila nezlomená Ruby.

   - No nazdar! Ty si návod na svoj účes našla v kindervajci?! Pošlem ti vírus na tie tutoriály podľa ktorých sa češeš, moja! - odvlnila sa k čomusi, čo rozmermi matne pripomínalo posteľ a zmizla v mäteži handier.

  Belle pritlačila mokré pramene ešte viac k tvári, potom ich automaticky zašuchla za ucho a nahla sa k postave vystretej v niečom, čo matne pripomínalo sekáč po explózii. Ešte dýchala. 

  - Chápeš to? - naprogramovala tému na tento večer a Belle bolo jasné, že na jeho konci sa bude môcť prihlásiť o zápis do Guinessovej knihy rekordov v krčení ramenami.

  Hľadala niečo, kam si sadnúť, ale väčšina vecí v tejto izbe, ktorá sa asi mala narodiť ako skriňa, jej to neumožňovala. Kopy oblečenia, doplnkov, obalov, ktorým by bolo odpustené, že nie sú prírodné, ale časť naozaj pôvodne slúžila na jedlo, sa tu váľalo bez ladu a skladu. Aj keď, ako v sklade to vyzeralo.

  Vyštverala sa na stacionárny bicykel, obvešaný náhrdelníkmi, opaskami a...sú to gaťky, aj keď tangáče za spodnú bielizeň veľmi nepovažuje. Dnes je piatok, podľa počtu zľava na rúčke,  tie dvoje vpravo na rúčke budú čisté.

  Pohmýrila sa na úzkom sedadle, ktoré asi dizajnovala španielska inkvizícia a strčila dlane medzi stehná v očakávaní prednášky o jednom chalanovi v rôznych variáciách pohlavných orgánov, polohách, istých zamestnaniach a činnostiach, spolu s nadávkami v iných jazykoch, ktorým bude rozumieť menej, ale budú od nich dochnúť komáre za oknom a vysychať tráva pred ich domom.  

  Ruby však len ležala a čumela do stropu.

  Jasné, ak to má byť teatrálne, musí si to vopred premyslieť. Má na to právo, iste sa k nej zachoval veľmi, veľmi, preveľmi zle. Zatiaľ má čas začať vstrebávať vlastné pocity. Pobozkala ho. Hej, už sa to nedá vrátiť späť. Bolo to spontánne, rýchle a takmer nepripravené. Ten autobus mohol aj trošku meškať. Nadýchla sa, podrástla o pár centimetrov. Zas mala jeho tvár pred sebou. Cmuk a klesla zo špičiek. Zopakovať záber. Na špičky. Bozk. Výdych...

  -  Vyzeráš, akoby som z toho bicykla odmontovala sedanku! - znechutene sa ozvalo z postele. - Tebe to rande vyšlo, však?! - vystrelila Ruby do polosedu, hodila handru, z ktorej sa vykotúľali iné handry za seba a prižmúrila oči.

  Zaťala pery, roztiahla ich do takej tej čiarky, čo sa chce dotknúť uší, rozžmurkala sa previnilo a nebadane prikývla.

  - Bozkávali sme sa. - vydýchla nadšene, zasnene, nežne, jemne, nadržane a ešte s takým tým výrazom ako panda po pätnástom vyžratom nákupnom vozíku bambusových listov, čo práve skončil mimo jej hrubého čreva.

  Ruby smrkla. Bola dojatá. Natiahla ku kamke paže.

  - Síce mi je akoby ma ujebali mŕtvou vydrou, ale tebe to prajem, moja! Ja som taká šťastná, že ty si šťastná a vy ste takí krásni, obaja, ako mi to mohol ten sviniar spraviť?! Srať naňho! - zaznelo dramaticky plačlivo s monotónnou melódiou vyjadrujúcou globálne odhodlanie celej generácie tínedžerov prijať zákony prírody a oduševnene pri tom mávať vlajočkou. Len sa ešte rozhodnúť, či na nej bude grcajúci jednorožec, emotikon výkalu alebo teľacie oko.

  Aj Belle muselo tvárou prebehnúť niekoľko emócií za sebou, v dvoch radoch aj pozdĺžne, aj priečne, aby dala kamke najavo, že je nešťastná, ako je ona nešťastná, ale si praje, čo si ona praje. A ešte svetu mier. Bude to jednorožec.

  - No, daj. Počúvam. - potiahla Ruby neexistujúci sopel a dúfala, že sa nijaké ďalšie romantické detaily nedozvie, lebo ju to zabije a zajtra bude meškať až po tretiu hodinu, kým sa dá zas dohromady a odstráni následky lokálnej povodne.

  Našťastie Belle, hoci populácia motýlikov v jej bruchu rástla geometrickým radom a zapchávala všetky cievne aj ostatné cesty, už-už pripravená zamoriť akékoľvek ucho spoveďou, bola dostatočne emocionálne vnímavá, aby to zvrtla a nasmerovala roj do močariny.

  - O nič nejde. Taká sesterská pusa na rozlúčku. A šiel autobus. - očičká jej zaiskrili.

  - Ty si bozkala jeho?! - doplo druhej.

  Opäť prikývnutie.

  - A ušla? -

  Prikývnutie.

   - A nechala ho tam stáť? -

  Prikývnutie už opatrnejšie. Čo ak sa jej zas rozplače, hodí sa okolo krku a olepí ju všetkým tým, čo zatiaľ drží na jej tvári, hoci picassovsky dezorientované.

  - Tak to sa revať dnes nebude. Musím  byť v tej hnusnej škole hneď ráno a vidieť, akú to bude mať dohru. - v hlave sa jej premietli scenáre z viacerých filmov, seriálov aj pár +18 záberov, ale školská chodba eliminovala niektoré projekcie veľmi dôsledne.

   - Zajtra je sobota. - sklamane upozornila Belle.

  Naozaj sklamaná, že ho možno dva dni neuvidí. Bože, dva dni! Dvadsaťštyri a dvadsaťštyri, to je najmenej sto hodín! Neuvidí ho! Dva dni, dve noci a tých sto hodín k tomu! Nekonečný čas! To nemôže vydržať...

  - Myslíš, že by som mu mala zavolať? Alebo napísať SMS, alebo do chatu, alebo dať niečo na insta, my story a ták? - kládla básnické otázky trochu hlasnejšie než mala.

  - Myslela som, že len prší, ale asi padajú krúpy a tie ti cestou sem spravili v tej strapatej hlave dôkladnú lobotómiu, moja! Nechcem ti kaziť radosť...-

  - Obávam sa, že chceš! - vyprskla s vykrútenými perami nadol, pripravená na ďalší katastrofický scenár, kde chudáčika pobozkaného Gastonka bude musieť držať od tela, aj od ucha aj od dispeja... Sto hodín sa nedá vydržať! Ale Ruby má pravdu. Asi. Musí teraz čakať na to, čo urobí on. Len, či niečo urobí?! Nebude ju teraz považovať za vtierku? Nezašla priďaleko?!

  Zažmurkala na kamošku.

  Tá spokojná, že zas má poslušnú žiačku, pohniezdila sa na svojom smetisku, lapla jej ruky, aby mala istotu, že nevyťukáva jeho číslo a nekontroluje pripojenie na akejkoľvek sieti vrátane jej očiek na včerajších pančuchách.

  - Operácia "katakomby" spustená. - nadvihla Ruby veľavravne obočie.

  Belle došlo na um niečo s karimatkou. Motýle čelom vzad, smer všetky dostupné nervové zakončenia. Zelená karimatka, fialová karimatka a mávame, mávame krídelkami! Pozor múr! Plééésk! Otriasť sa a rýchlo meniť trajektóriu.

  - Ozaj, Ruby,  a...a prečo si volala? Čo...čo sa ...Peter ti nejak ublížil?! – zvrtla sa ešte vo dverách uvedomiac si, že tu mala  zachraňovať Ruby a nie sa chvastať svojou akčnosťou.

  - O nič nejde. -  vytrela si rusovláska nános pod okom a zhrozila sa, čo všetko sa jej tam rozmnožilo a rozmočilo. - Ashley mi bonzovala, že počula, ako sa Sean, vieš ten trpák, čo sa mu minule na medziposchodí postavil, keď som mu položila ruku na plece... Dobre, obe ruky a pritlačila obe prsia... ozaj, ten ti je celkom dobre stavaný. Stál by za hriech. – cmukla a pozrela kdesi hore do stropu, asi tam má poličku s na neskôr odloženými  prípadmi. - ... a, skrátka, ten debil sa pýtal vraj Petra,  môjho Petra, chápeš?! ...či so mnou chodí. – napľula si na vec a trela ďalej kútiky očí.

  - Zatiaľ chápem. A v čom je problém?! – nechápala Belle vôbec.

  - No, on sa ho vraj spýtal, že a teraz citujem: „Ty vážne chodíš s tou Ruby, čo nosí tie trápne čínske tričká? To asi musí byť dobrá v posteli, čo?!“ – zaafektovala, napodobňujúc niekoho, koho, žiaľ, Belle absolútne nespoznávala.

   - No, a...?! -  

  - Nikto nie je taký dobrý v posteli, aby si mohol dovoliť nosiť čínske tričká! Doriti! Ja nikdy nenosím čínske tričká! Ten pako ma normálne urazil! Čo si myslí o sebe? Za to, že má tatkovu kreditku nonstop k dispozícii,  tak sa môže do mňa navážať?! Nikto ma nebude urážať! -

  - No... - uznanlivo prikývla, ale stále nechápala.

  Potom pochopila.

  - Peter sa s tebou pre to preto rozišiel? - zažmurkala zhrozene očičkami.

  - No, len to by skúsil! Peter o ničom nevie. Teda nevie, že ja viem, že sa o tom zhovárali. - kývala handrou ako vreckovkou a prestala aj sama chápať, prečo vlastne dnes na to rande vo štvorici nešla.

  Potom sa obe smiali ako prechladnuté čajky, až kým Belle po hodine streštených stratégií babička nevyhodila domov s dvoma plechovkami nealkoholického piva pre otca, ktorý už dvakrát volal a overoval cieľ cesty jeho dcérenky lepšie ako GPS.

  Toto bude dlhý víkend. Najmenej sto hodín!

  Dojedal posledné sústo babičkinej špeciality, keď ho vyrušil ženský smiech ozývajúci sa z poschodia. Predstavil si ich. Keď zliezli dolu, bol trochu sklamaný, lebo mali menej, než si prial. Keď nás Boh chce potrestať, splní nám naše priania. Zrejme je Boh na jeho strane, nemá v úmysle trestať ho, dopije svoj ľadový čaj a už sa nebojí vrátiť sa do tej stoky. Utrel si spakruky ústa.

  - Ruby, dosť bolo zábavy, máš tu robotu a ty Belle sa ponáhľaj, tvoj ocko sa o teba bojí. Tak šup-šup dievčence, každá po svojich. - založila babička ruky do bokov.

   - Neboj sa, on za to ešte riadne zaplatí! - nahla sa ku kamoške, opásavala si malú zásterku a pretáčala lístky objednávok, výhražne držiac vzpriamenú ceruzku.

   - Idete platiť? – nahla sa s unudeným povzdychom nad neho a hľadala za čo.

   - Lazane , veľký ľadový čaj a dva krásne úsmevy, prosím. - dovolil si byť žoviálny.  

  Tá druhá za chrbtom čašníčky sa skutočne usmiala.

  Žiaľ, nie na neho, ani kvôli nemu. Vo dverách stál akýsi premoknutý mládenček s dáždnikom s firemným logom  kvetinárstva.

  Ten víkend bude mať asi o dve hodiny menej. 

  Aj keď ju otec za meškanie a teplé pivo zachlomaždí.

   Návrat o dve hodiny na miesto činu bolel o čosi menej ako to, čo mu vybrýzgala tá mladá čašníčka v zácviku, kým jej babka nedala prednášku poza uši o správaní sa k zákazníkom. Asi jej mal nechať väčší tringelt. Ale za to, že nepoznal väčšinu z jej označení jeho a jeho príslušenstva to just neurobí ani nabudúce.

  Miestnôstka za prvým podbráním bola už preplnená ľuďmi. Zo štamgastov tratiacich sa v šere dymu sa vykľula kompletná výberová komisia a , pravdepodobne, aj zvyšní uchádzači o džob. Všetci sú ústretoví a radi by boli, ak by sa pridal, priložil ústa k dielu a tiež si objednal, nech má kvázi rovnakú štartovaciu čiaru. Napriek zníženej viditeľnosti je ale vidno, že snaha by bola márna. Väčšinu tu nedobehneme, ani keby mu šli oproti. Vykúpenie nastáva po sklamaním podfarbenom ozname, že oné „výberové konanie“, ako to hrdo nazvali, je o poschodie vyššie.

    Poschodie vľavo. Izba (po)revolučných tradícií? Klubovňa? Šmajchlkabinet miestneho klubu ktoviekoho a ktoviečoho? Výhľad skrz okná, čo držia v dierach múrov už len silou vôle a nejde o historické rámy, ak sem nerátame architektúru 60-70-tych rokov, je depresívny. Strechy domov, šedšie ako múry a betón, ktorého je priveľa. Miestnosť má väčšiu rozlohu. Po okraji niečo ako sedačky s dizajnom minulého storočia v pôvodne marhuľovej, kde tu bez farby, kde tu aj bez vnútornej výplne molitanu, s mapami fľakov, ku ktorým chýba už len legenda. Našťastie. V kúte knižnica s knihami, ktoré nikdy nikto nečítal, ale vyzerajú tak. Konštrukcie mostov a ruskí autori, staré nástenné kalendáre, zbierka podpivníkov, skrkvané dečky, spacák, polámaný dáždnik. Čo všetko nenájdeš v poličkách knižnice. Či skôr nájdeš. Fotky zašlej slávy niekdajších návštevníkov, transparenty a plagáty niekdajších akcií po stenách. Ajfelovka, biliardové gule, Tolstoj, Balzac a lord Byron. Džordž Gódn. Pokus o dešifrovanie niektorých reprodukcií z novín. Biliardový stôl. Pol hodina za euro.

  Skladá sa opatrne do rohu, omačkávajúc podklad, či z neho nevytrysknú ešte neidentifikovateľné tekutiny, prípadne tam nevyruší nejakú tú novú civilizáciu, respektíve pôvodné obyvateľstvo. Nie, tu by nik neprežil.

  Toto bude dlhý víkend.