OUAT - PRVÁ - 12. kapitola FF

OUAT

12. kapitola

Prvá

Ambivalentný hrdina v kontexte leta...

      To o ženení sa čertov nechcela práve použiť, ale nič iné jej mozog nevypotil z indícií očí, čo horko-ťažko rozoznávali siluety činžiakov rozpitých v daždi. Načo si umývala vlasy? Načo kulmovala? Načo žehlila a zas kulmovala? Prečo nemá vodeodolnú špirálu ako Ruby? Kto to kedy vymyslel, mať na dáždniku logo otcovho obchodného dodávateľa?! Nič nevychádza! A to má byť o desať minút na námestí. Praštený nápad Ruby na rande vo štvorici.

  - Bellinka, cestou domov od Ruby vezmi od babičky dve nealko pivká. Mne sa nechce akosik do tohoto nečasu. Aj sa ti čudujem, že tebe sa chce...- škrabkal si otec brucho ohryzenou stranou ceruzky a hľadal v brožúrke nejaké to sudoku, čo ešte nesprznil zlým výpočtom a môže začať. Raz mu to predsa vyjsť musí. Deväť.

   - Ruby už zohnala lístky do kina. Ozaj, potrebujem asi štyri eurá. Alebo štyri päťdesiat. Na lístky. - vtiahla pokorne do kuchyne v najhrubšom svetri, aký v skrini našla, aby otca obmäkčila. Platný pokus.

  - Tak, tak, len sa dobre obleč. - pochválil prvý dojem. - Tak veľa peňazí za sprosté kino? Tak veľa. - zalamentoval, ale dcéru má len jedinú, majú jesenné prázdniny, nech si trošku oddýchne. Ona aj on. On dnes nejde s kamošmi na pravidelnú partičku, čo ušetrí, dá jej. Komu inému. Vytasil sa s desaťeurovkou.

  Mladej zasvietili oči.

  - Tie dve pivká nezabudni. A dvoje dlhé GOLDky. Tie modré, ľahké, alebo nie, radšej červené. -

   A zhasli.

  Smerovka nezaberala, zablikal svetlami, akoby mu to mohlo pomôcť dostať sa konečne na preplnenú hlavnú. Objekt, z ktorého odchádzal, však nebol ani poriadne osvetlený, ani nápadne farebný, čo bolo teraz v podvečer irelevantné, ani zaujímavý, aby si niekto uvedomoval, že z neho vedie aj nejaká tá cesta, po ktorej by sa tak rád zaradil medzi ufrfľaných ponáhľajúcich sa domov a ešte ufrfľanejších, ktorých čaká druhá šichta. A čo on?! Patrí k obom skupinám a trčí tu riťou vozidla v ponurom dvore a čumák  mu svetlami oblizujú tí šťastnejší, čo dnes nemusia sťahovať pol smetiska v útrobách vlastného auta. 

  S plným kufrom čudných vecí, čo mu nabalili na skládke, ako volali depozit zhabaného itineráru zo záťahov, pokúšal sa vymanévrovať medzi autami aj kvapkami dažďa. Časť nákladu treba uskladniť doma v pivnici a časť previezť na miesto určenia...ktoré mu ešte len určia. Dovtedy sa s tým bude drbkať  zakaždým, keď pôjde autom. Ronia sa zblázni od šťastia, natrepaná s kočíkom aj autosedačkou na zadných sedadlách. Ešteže po tom rannom rozhovore zmĺkla a rešpektovala. Možno aj jeho. Možno  to, že je len sestra, ktorá o ničom nerozhoduje. Bol jej za to ústretové mlčanie vďačný. Všetkým ženám bol za mlčanie vždy vďačný. Neznášal urečnené.

  Mrkol bokom na sedadlo spolujazdca. Kto mlčí, ten svedčí. Musí uznať. Svedčí jej to. Od dažďa len trošku navlhnutá, zvlnená, profil dokonalý. V porovnaní s osobnostným sto a jedno. Je mu to jedno. S touto už nikdy. Nech by sa zvlnila ako mangalica! Nikdy. Nikdy nehovor nikdy.

  Nikdy by si si nebol pomyslel, že skončíš takto... A s touto na krku. A to si ten krk chcel dať na to, že Emilie bude tá posledná, keď už nemohla byť prvá. Bral si to ako povinnosť po tom všetkom. Čože?! Ako ťa toto mohlo napadnúť?! Povinnosť?! Povinnosť? Povzdychol nahlas, až sa Zelena trošku mykla, ale vidiac, že len sleduje dianie na ceste s čelom zvlneným nechuťou z počasia, vrátila sa k mobilu. Aspoň dúfa, že je to z počasia. Tvári sa príšerne zodpovedne. Možno mu to aj uverí.

  Odškrtával si povinnosti s pocitom zodpovednosti, ktorej sa bude v krátkom časovom diapazóne odúčať. Dovtedy je jeho úlohou nenápadne upraviť svoje okolie a byť pripravený. Na všetko. Aj keď už nevieš, čo robíš, rob to aspoň precízne.

  Na spolujazdca to však, dúfa,  neplatilo. Našťastie stále ťukala do mobilu a trpela ho rovnako, ako on ju. Nájsť spoločnú reč bude ťažšie, než si pôvodne myslel. Nevravel si, že neznášaš urečnené?! Mlčí. Čo viac chceš?!

  Mala zahryznuté do spodnej pery. Zrejme niečo vážne. Asi ťažko, keď sa do displeja náhle usmiala a naklonila hlavu k ľavému plecu.  Ak mu ešte ukáže obrázok mačiatka v šálke od kávy s nápisom home sweet home, poškrabká ju aj za jazdy medzi uškami. Túto ryšaňu nie, ale mačku by bral. Mačku, či kočku?!

  Pripísal si mínusové body. Nevie čítať v ženách.

  Pridal plyn.

  Nezaregistrovala to. Alebo zaregistrovala a odignorovala. Mobil bol v každom prípade momentálne zaujímavejší ako šofér. Tlačiť na pílu sa jej ukázalo ako nesprávne, skúsi opačný extrém. Ťahať za spoločný povraz. Ak budú ako tím dobrí, tak súperov pretiahnu, ak budú veľmi dobrí, pretiahnu aj jeden druhého. Usmiala sa zas.

  Začudoval sa, prečo na neho žmurkla. Takmer sa zľakol.

  Nie, nespomalí.

    Robiac čo najdlhšie kroky, aby zmenšila časový sklz, vážne premýšľala, že sa dnes na rande bude tváriť, že vážne premýšľa. Také tie zasnené pohľady dopredu a pokyvkávanie hlavou. A potom, keď sa jej spýta, na čo myslí, tak to na neho vybalí. To s tou filematológiou, vedou o bozkávaní sa. Budú sa smiať, lebo on bude čakať, že ona povie, že myslí na neho a ona to nepovie. Ona je iná.  A bude to trochu trápne a potom... potom sa môžu tváriť, že robia vedecký výskum v tejto oblasti. Konečne prvý bozk. On by mal začať. Jednoznačne.

  - Prepánajána! To čo...bolo?! - vyprskla celá oprskaná autom, čo neriešilo, že sa pod obrubníkmi už tvoria obrie kaluže. - Celý bok mám od...fuj, smrdím, ako naftové očko...- zhrozene sa dívala na svoje svetlé džínsy. Teraz pehavé svetlé džínsy. Pehavé, smradľavé, svetlé džínsy.

  Otec mal pravdu, mala som si zobrať ten dlhý baloňák. Ale v tom vyzerám ako prírastok v stanovom mestečku na fesťáku.

  - Došľaka! Došľaka! - nahlas ešte párkrát slušne zakliala, aby sa jej uľavilo, ale mala, čo robiť, aby aj udržala dáždnik v ruke, aj  kabelku pod pazuchou, aj zlosť, aj bezmocnosť, aj chuť sprosto zanadávať ako Ruby. Aj na outfit, aj na seba, aj na Ruby, aj počasie a toho magora, čo ju práve ošpliechal a to dvojnásobne!

  Už trochu mešká. Trochu dosť. Otec ju poslal dvakrát sa prezuť. Vymeniť kotníkové ponožky za normálne a conversky za túto ohavnosť. Dobre, že jej nekázal nazuť si aj gumáčky so žabkinými očkami na nartoch. Iste ich niekde v pivnici ešte stále opatruje. Na horšie časy. Čo ešte horšie sa jej dnes môže stať?! Zúfalo sa snažila odstrániť špinu a rozmazať fľaky do máp, čo by vyzerali prirodzenejšie. Nie, plesnivé rifle sa už dávno nenosia. Nie, zafŕkané rifle sa vôbec nenosia!

  - Karma je zdarma! - zamračila sa ešte aspoň raz do spätných svetiel auta, čo jej dokaličilo už aj tak zúfalý image. Bola by šoféra schopná aj prekliať, ale jediná kliatba, čo jej prišla v tom momente na um, bola tá čínska od Mulan: "Bodaj by si žil zaujímavý život!" A to podľa feng shuej a podľa Mulan a jej dedka je to najhoršie prekliatie na svete, lebo každý pravý Číňan si váži svoje pohodlíčko, lebo to má byť cieľom života. Pokojný, bezstarostný život bez vzruchov, dobrodružstiev, napätia či podobných skrášľovacích aktivít vyznavačov workoholizmu.  Ale podľa nej je cieľom života  skôr dovolenka niekde na Barbadosse s All inclusive. S najkrajším mužom na svete,  čiže s Gastonom. Preklínať sa nebude. Bude sa ponáhľať pred kino, už aj tak mešká.

  Dnes to bude zaujímavé!

 - Čo? Telefón?! Teraz?! - zapípala k vibrujúcemu vrecku na krátkej bundičke. Rúčku dáždnika strčila pod bradu...

  Vypla mobil. Pozrela na jeho stoický profil. Ozaj aj ten betónový múr má viac výrazov, ako tento. Kedykoľvek na neho pozrie, je nasratý.

   - Jazdíš, ako debil. To, že sa máš dostať na šikmú plochu neznamená, že si dáš zobrať papiere.  - skontrolovala radšej  make-up v spätnom zrkadielku, vidiac tam dievča nešťastne v štronze, ako zúfalo sleduje svoje pravé stehno, koleno aj lýtko, práve čerstvo vywellnessované v naftovej mláke spod okraja cesty. Chudera, má po oblečku a ak sa niekde práve ponáhľa a je to dôležité, v tomto nemá šancu. Leda ak na posmech. - Mal by si spomaliť. A spomaliť! - prichytila si bezpečnostný pás, pri ďalšom, už mláku obchádzajúcom manévri. - Začínaš to brať príliš vážne. Bez auta budeš outsider. Díler v MHD? To chceš pchať použité ihly do sedačiek? Kvôli klientele? - drístala do vodou vysvietených pásov na mokrej ceste, v rytme stieračov.

  - Vravela si niečo, Zelena? - strhol volant pred ďalšou mlákou, ale nevydalo. Ľadová, špinavá smršť si vybrala ďalšiu obeť. Ďalšia chudera. Doma ju nepochvália.

  A auto po boku, čo muselo dakus nabok, zatrúbilo na debila.

  - Ruby?! Ruby! Čo?...ešte raz mi to zopakuj, - preložila mobil k druhému uchu ledva vybalansujúc dáždnik pod bradou a vrátila na prvé, lebo telefonovať vieme len s tým jedným. Ono to bude ako s tou rukou. Nie, ešte to pod paplónom neskúsila. Hanbila sa.

   - Ruby? Ruby, špliechajú tu autá, nič som nerozumela. - obzerala sa a zatiahla radšej pod najbližšiu busovú zastávku, aby sa mohla zložiť. Len aby Ruby medzitým nezložila. Aby sa nezložila. Nezdala sa byť v pohode.

  - Ruby? Počuješ? Už počujem. Tak, čo sa deje?! ...- chvíľu sa ozýval  len šlechot a bzumkanie áut svištiacich okolo. - Počkaj, prestaň revať...neplač, vravím ti! To, že Peter povedal?! Takto?!...Ruby, neblázni...Jasné, že prídem. A...čo to kino? Dobre, dobre, neškreč na mňa, kašlem na...kino. Aj na...  Idem. Jasné, že idem! Prestaň plakať. Skočím do MHDéčky. Už som u vás. - píííp.

  Hlboký nádych a výdych. Teraz buď Belle múdra. Čo urobíš? Pred kinom iste stepuje Gaston, ty máš pripravenú prednášku z filematológie, v denníčku pripravená stránka o prvom bozku a tvoja bestfriend ťa potrebuje. Ťa potrebuje! Ťa potrebuje! Ťa potrebuje! Hlásenie ukončené. Hláste sa v riadiacom centre operácie. Ruby. Ruby je kamka. Best.

  Pred temným domom stojí v tme temné auto.

  Pochopil, čo mu vysvetlila, ale nechcelo sa mu tam. Nie, že by sa bál. Len vžívať sa do hlavného hrdinu tejto frašky mu stále nešlo.

   - Aj zajtra je deň. - vyhodnotil a naštartoval.

  Pred vysvieteným kinom - neónmi osvietení ľudia a rozpajedený Gaston, ktorému práve premokli zbrusu nové tenisky. A to mali byť značkové. Značkové nerovná sa automaticky kvalitné. Toto ešte fotrovi vykŕka.

  "Kde toľko trčia? Kde, do svatého?!" prekladal nohu z päty na špičku a tasil zuby. Od zimy, od jedu.  Ani dáždnik si nevzal. Zmokne jak sirota.

  Zdal sa jej taký zlatý, nemožný a zmoknutý. Stisla pery do seba a spomalila.

  Zbadal ju. Konečne nejaké svetielko v tejto svinskej smršti.

  Aký krásny úsmev má. Aj oči sa mu smejú. Aj ľudia sa im smejú. Vždy sa jej zdá, že sa všetci smejú a zízajú na nich a každého zaujímajú a vôbec. Usmej sa, Belle. Viac. Tak.

  Ide sama? Ešte viac zmoknem? Kde je tá druhá so svojím nabijákom?! To nevedeli prísť naraz?! Už aby boli v teple kina. Dnes ju už chytí za ruku a dnes sa budú bozkávať. Už nijaké také tie...

  - Ahoj, Gaston. Prepáč, že meškám, ale... Jéžiš!...už mi ide bus! Musím za Ruby, je to s ňou veľmi vážne. Pá a tu máš môj dáždnik, potom mi ho v škole vrátiš...a... - prilepila mu do ruky studenú rúčku dáždnika a na pery tie svoje.

  A zmizla v tridsaťšestke a dvere sa za ňou zavreli a rozprávky bol koniec.

  Dotkol sa prekvapený pier a zízal by jak žaba z prachu za odchádzajúcim autobusom...keby nepršalo.

  Keby nebolo pršalo, bolo by mi dievča dalo...

  Aj zajtra je deň.