Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

pondelok 23. apríla 2018

OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 46. kapitola

OUAT
46. kapitola
pristrihnuté
krídla 3.
Obrazovka

      Emócie sú o dve stotiny sekundy rýchlejšie ako myšlienky. Už oľutoval, že sa strhol a trhol rukou a tým pádom prišiel o tú jej. Stiahla ich pod stôl, ako hanblivá študentka prichytená pri čítaní pod lavicou. Tak rád by v nej čítal sám. Čo to stvára, prečo, kde, kedy, ako, niečo o hlavných aj vedľajších postavách. Aspoň pásmo rozprávača, keby funguvalo a nemal z neho pocit, že aj ten bude akosi tentokrát nespoľahlivý. Ak sa vôbec rozrozpráva. Zatiaľ sa musí uspokojiť len s pásmom postáv a asymetrickým dialógom. On kladie otázky. Ona si odpovedá v duchu. Tak pŕŕŕ...
  - Emilie... - skúsil zatiahnuť zhovievavo, ale vyznelo to nehnevane, prekvapene a zhrozene v jednom.
  Dívala sa smerom do kočíka a po chvíli jej tvárou preletel plachý úsmev.
   - Mala som strach. O seba nie, skôr o vás. - napravila dečku, ktorú naprávať nebolo treba. Iné veci áno.
  Nemá pud sebazáchovy, to už mu je jasné. Rezignovala? Vzdala to? Nie je zavčasu?
  - Je mi jedno, kvôli čomu, alebo komu si odišla, ale vrátiš sa pekne späť! Tento spôsob života, čo vedieš, ťa zabíja a ja...chcem ti pomôcť. Mne je jedno, čo všetko si už vyparatila...-
  - Nie, nie je ti to jedno! Celý čas som sa ťa snažila vyprovokovať. To s tými ženskými a žiarlivosťou. Vieš prečo? Aby som mala prečo odísť. Ale ty nie. Buď si výborným žiakom Radima Uzla: Zatloukat, zatloukat, zatloukat!...alebo ešte horšie, fakt si si iné nehľadal a trpezlivo čakal na mňa. - dala sa do rozbaľovania kuracích kúskov, ale puch ju presvedčil, že im lepšie bolo zabaleným.
  Bol by sa do zeme prepadol. Preleteli mu mysľou jednolásky, aj týždňolásky, aj mesačenka sa našla, síce aktuálne stratená, ale platná. Nie, nikdy nebol trpezlivý a už vôbec na nikoho nečakal. Nastupoval a vystupoval zo spojov, ako ktorý prišiel. A chodili pomerne pravidelne... A často.
  - Ty si ma nikdy nebrala vážne. Nemyslela ...si to so mnou vážne. Chcela si odísť?! A basta?! - oprel sa s hrmotom, spokojný, že sa vynašiel, hodil to celé na ňu, ale bolo mu potom ešte ťažšie.
  Hryzie si do pery. To je dobré znamenie. To je znamenie? Čoho?
  - Emilie... - opäť sa natiahol k nej, ale ona ruky spod stola už nevyťahovala. -  Poď so mnou. Vráť sa k nám domov. Tam budeš v bezpečí...- skúsil tichšie.
  - Ale vy nie...- vstala a chystala sa odísť.
  Vstal tiež, rozhodnutý za každú cenu jej v tom zabrániť. Len ako?!
  - Dobre, dobre. Choď si kam chceš! Prosím, nedržím ťa. Pozri...- zámerne rozpažil.
  Nezaváhala. Zapínala svetrík. Ramovala zo stola, potom to položila všetko späť. Prešla ju chuť? Prešla ju chuť.
  Jeho nie. Nie teraz, keď ju našiel. Keď sa sama našla. Iste potrebuje jeho pomoc. Vyhľadala ho. Chcela, aby ju našiel... O tom bol presvedčený. Nedovolí jej za žiadnu cenu vrátiť sa k nemu.
  Vysúkal sa spoza stolíka a zatarasil jej cestu.
  - Len...prosím ťa, nemohla by si na päť minút postrážiť malého? Vieš...nemá kto u nás dopíjať tie jeho fľašky, dnes som jednu zmákol a ...navarila mu nejakého feniklového čaju...musím...veď vieš... päť minút, fakt. Len päť! - držal nastražené obe dlane s roztiahnutými prstami a cúval, pohľadom pátrajúc, kde sú tu inkriminované miestnôstky, kam aj králi chodia pešo.
  Nezmohla sa na odpor, ani na slovo. Poslušne si sadla pri kočík.
  Prešlo päť minút.
  Prešla štvrť hodina.
  Malý sa zobudil, ale vidiac starú známu, rozdžavotal sa a stačilo mu niečo na žviakanie. Jedla sa ani nedotkli, tak si mohol vyberať. Nič nebolo vhodné, ale neriskovala jeho rev. Našťastie mu skoro nič nechutilo. Potešilo ho len, ako sa pekne dooblieval fľaškou minerálky. Namiesto revu roztopašný smiech.
  Prešla pol hodina.
  Znervóznela.
  - Prosím vás, môj známy, pred pol hoďkou šiel na toaletu, dlho sa nevracia, prosím, nemôžete sa pozrieť, či mu náhodou neprišlo zle? Viete, či tam niekde neodpadol, alebo tak. - odvážne oslovila najbližšieho okoloidúceho.
  Žene s dieťatkom na kolenách by hádam neodmietol pomôcť. Prví dvaja odmietli. Tretí sa vrátil s lakonickou informáciou, že pánske toalety sú prázdne.
  Že by mu feniklový čaj ublížil? Nevidela ísť okolo záchranku. Nijaká panika okolo wc, bola by si všimla.
  Prešla hodina.
  Malému uschlo body, minula sa zásoba vody aj trpezlivosti. Dožadoval sa zmeny terénu a hoci dal jasne najavo, hlavne nosom okolo, že aj on ráčil dnes požívať feniklový vývar, netrval na výmene jednorázového spodného prádla na nejakom prebaľovacom pulte. To nie je jeho starosť.
  Naukladala všetko do koša pod kočík a predsa vyrazila smerom k toaletám. Drzo do nich napikovala s výhovorkou, že malý je chlapček, tak má právo.
  Baba, čo tam každú pol hodinu vytierala podlahu a dekle ju však vyšikovala, že v čase deratizácie na toaletu nikto nesmie.
  Ďalšiu hodinu strávila pre nákupákom.
  Potom jej to došlo... Pozrela na malého, nervózne sa ošívajúceho v kočíku. Bolo jej jasné, že si týmto zabešteloval to, že príde domov. Späť k nim.  Musí predsa vrátiť dieťa jeho matke a nezodpovednému ujkovi!
  Ujko mal šťastie, že sa skrýval nepriznaný za rohom. Mrle ho žrali, ale vetry ovievali, aj sa čudoval načo toľko čaká, ale vytrval. Tento plán bol geniálny. Ge - ni - ál - ny! Pochválil sám seba. O niečo menej, keď videl, ako nastúpila do MHD, ktorá ide na opačný koniec mesta, než bývali.  Stihol si všimnúť len číslo spoja. Bol mu na dve veci... S prvou sa už hodnú chvíľu pasoval.


  - Je tu Emilie? - odomykal dvere s nádejou zarovnávajúcou  predstavu totálnej lokálnej katastrofy priesvitnou vrstvičkou.
  Vidiac Roniu, ako vedľa neho hľadá kočík s malým, bolo mu jasné, že nie je. Nádej sa prepadá v prasklinách, vsúkava sa do špár, vsiakava, mizne. Už jej niet.
  Ronia hľadala aj za jeho chrbtom. Kočík s malým. Zľava, sprava. Dvakrát.
  Bolo jej jasné, že...
  Nebolo jej jasné prečo, kde, kedy, ako, načo... čo s tým všetkým má Emilie.
  - Čože?! Ty si jej nechal moje dieťa... a nechal ju s ním odísť... ktoviekam?! - zarazila mu  nechty do košele a bola by sa najradšej predrala ešte hlbšie.
 Iba sa poošíval.
  - Kde si dal hlavu, chlape?! - zaryla si radšej ruky do riedkych vlasov a zmätene pokukovala po stranách, kde nájsť rozum, alebo revolver, ktorým brata odstrelí.
  - Okamžite zalarmuj celú vašu stanicu a choďte ho hľadať! Okamžite...ako si mohol?! Môj maličký...Chudáčik, maličký...- vážne pátrala po tom revolveri, ale brala by aj samopal, brokovnicu či rovno protitankovú päsť. Jasné. Niečo podobné má.
  Napriahla sa a zasadila mu ju presne, až mu vlasy preleteli na jednu stranu.
  Nastavil aj druhé líce.
  Fajn, že ho fackujú, inak by sa musel prefackať aj sám.

domiceli



1 komentár:

  1. nooo tak celkom ma zaujíma, kam s tým deckom zdrhla :D ale teda Robovi to policajtovanie nejako nevychádza :D

    OdpovedaťOdstrániť