OUAT
44. kapitola
pristrihnuté
krídla 3.
Čítacia zóna
"Načo je toľko kľúčov vo zväzku?..."
vážne sa zamyslel, ledva ho vytiahol na svetlo vchodové. "Na pamiatku? Načo
ľudia vôbec tvoria zväzky? Taký zväzok, to je náramná zodpovednosť...Treba dávať
pozor, aby si ho nestratil. Tak, tak... nestratil. Stratil som zväzok? Nestratil...",
upokojoval sa prazvláštnym filozofovaním
nad pomyselnou lebkou, ktorú mu v predpaženej ruke momentálne nahrádzal zväzok.
Kľúčov.
Prelieval chladivú kovovú guču v dlani a
vážne uvažoval nad tým, že radšej zazvoní. Len či je čas na to vhodný. Skúsil
sa dopracovať k mobilu a hoci to bol pomerne úspešný pokus, spadol mu len raz,
nechápal, prečo mu niekto zmenil nastavenia na nejaké orientálne znaky a aj tie
zmenšil na minimum. Zvoniť by bolo riskantné. Znova cengajúca hrsť kovu v akcii. Tak
predsa zvoní...
- To z čoho tam varia čaj?! Z rumovníka? -
trhla Ronia dverami aj bratom, aby ho čím skôr vtiahla do bytu.
- Hneváš sa?! - dosadol na botník, ktorý ho
chrumkavo privítal.
-
Teraz sa hnevám len ja, ale ak ráno vstane Robko a uvidí, čo si mu práve
spravil s mackom Pu, asi by som nechcela byť v tvojej koži. - prekrížila
najskôr ruky na hrudi a potom doňho zas sotila, aby vyslobodila črepy z malej rozsadnutej
plastovej hračky.
Nebezpečne ohnutý, mal pocit, že žalúdok chce
byť svedkom vlastného čistenia, vystrelil preto zas hore, rád, že na najbližšom
vešiačiku za hlavou je malého bundička.
- ...v
mojej koži by nechcel byť...nikto. Nikto. To mi ver...- šomral si do
vykopávania topánok.
Ochotne mu pomohla. Kopla do každej napoly
vyzutej, až letela cez pol chodby.
- Macko Pu...macko Pu ...macko...a ty vieš, ...vieš,
že panda nemá miesto na spanie? Zaspí, kde to na ňu príde... aha...- pomrvil
rukami, aby si ich prekrížil, sklonil hlavu na hruď a naozaj začal do pár
sekúnd chrápať.
Vážne prikývla nad prednáškou z biológie, v
podstate rada, že sem nedotiahol inú pandu, čo by tu chcela spať. Podľa
tehlového rúžu, ktorým mal obabrané skoro všetko usúdila, že Emilie zas
neprišla.
Ustlané má, už ho len presvedčiť, že niektoré
pandy predsa len inklinujú k nejakému tomu pelechu. Pomohol jej telefón. Jeho.
On ho ignoroval, ale nedalo jej, dvihla. Čo ak?!
- Robo? Už si to konečne ty? - ozvalo sa
namiesto pozdravu, ale veď ani sama sa nemala veľmi k zdvorilosti.
- Nie, ešte stále to nie je on a obávam sa,
že ani tak skoro nebude. - pridŕžala budiaceho sa muža rukou prilepeného o
vešiakovú stenu.
- Počkať, počkať... ty budeš Ronia! No,
chvalabohu! Pred pár hodinami, mi to dvihla ženská, rozrehotaná, spitá, že Robo venčí
vonku draka a potom má v pláne zachraňovať nejakú krásnu princeznú... To je
celý on, narazí si vždy nejakú fuchtľu bez mozgu a potom vystrája. -
rozhovorila sa baba na druhej strane linky.
- Mne to hovor...- pritakala jej. - Ale
obávam sa, že momentálne nie je veľmi v stave na plnohodnotný rozhovor, Emma.
Odkedy zmizla Emilie, trávi celý čas jej hľadaním a nejde mu to. Ani celkovo,
ani k duhu. - vysvetľovala a dívala sa tvárou v tvár bratovi, ktorý na okamih
vyzeral ako striezvy.
Potom sa jej vytrhol a zázrakom sa správne
odnavigoval smerom k toalete.
- A jéje. - vysielanie bolo dosť hlučné. - Myslela
som, že tieto stavy už má úspešne za sebou. Nehreš ho moc. Má taký zvláštny
vzťah s mojou exsestrou. On už iný nebude. Neprestane, kým ju nezachráni. Ozaj,
preto volám... Vlastne, zavolám mu neskôr. To počká. Teraz nech sa vyspí z
opice. -
- Hej, hej, z tej ryšavej s krikľavým
rúžom...- povzdychla Ronia, ťahajúc dlhý kučeravý chlp z bratovej bundy. -
Emma, máš nejaké info o...Emilie? Potrebujem čokoľvek pozitívne, lebo. Vieš,
chcela som ho od nej odpútať, ale nevyšlo to. Teraz sa hnevá a myslím si...že
som to len zhoršila. - otočila sa Ronia chrbtom k toalete, ale aj tak by nemal
šancu počuť ich rozhovor.
- Prepáč, nič nové. Len ohľadom tej čajovne
mám echo, že je to jedna z tých, kde sa stretajú malí díleríkovia. Máme ju na
zozname a monitorujeme to tam. Emilie tam chodila pár dní, asi hneď po odchode
od vás, ale už skoro týždeň sa neukázala. Nejako to tam utíchlo, asi nechcú
budiť pozornosť. Skôr... je to háklivá vec, ale nech sa nenápadne pozrie na
aktivity svojej nadriadenej, poručíčky. My nemôžeme, ale on...veď vieš. -
- Nie, neviem! Emma! Hádam nechceš, aby si s
takou začal niečo... - zhrozila sa sestra. - Nie, nezačne si. Podľa všetkého to
s ňou skončil, ale asi bude potrebné, aby to prehodnotil. - odpovedala jej
rovno.
Ronia sa mračila. Bolo jej jasné, že pre
záchranu Emilie, šťeňaťa, hrošíka, stratenej lego skladačky od materskej lode
sa jej milovaný braček vyspí pokojne s polkou mesta. S väčšinou celkom
dobrovoľne a rád.
- Rada som ťa počula, Emma...- zatiahla
ironicky.
- Aj ja...- zaklamala druhá. - Ozaj, nevieš,
kto bol tá ženská pred pár hodinami? Nejako sa mi to nepozdávalo. Aby nespravil
niečo hlúpe. -
Ronia sa usmiala. Taký škaredý, nemožný chlap
a koľko báb na neho žiarli.
- Volal ma niekto? - vyliezol poblednutý muž
zo záchoda.
- Posteľ. - odvetila mu s úsmevom.
- A... ? - zaiskrili mu stále lesklé oči.
- "A"? Robko sa tuším práve posral.
Prinesiem ti ho? - založila ruky v bok.
Zapotácal sa, šermujúc rukami.
- A...a vieš, že také vombaty medveďovité,
nie...žiadni...mackovia puovia, ale vombaty! Tak vombaty majú štvorcové
hovienka? No, fakt! Vážne. Vylučujú kocky....kocky. Presne tak! Hneď zajtra mu
kúpim kocky! Po...po prvé to rozvíja to... to...niečo a po druhé sa nedajú
pučiť! - ukončil vzdelávaciu reláciu na tému posraté krsňa.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára