OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 41. kapitola

OUAT

41. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Buchta

      Vôbec nepôsobil ako tiger v klietke. Tie kráčajú majestátne, aj keď sú v zajatí. On bol len v zajatí vlastných konšpiračných teórií, ale neformuloval ich do slov, skôr prskal, sŕkal, tsćkal, rozkokošoval sa a hasol a to všetko len do telefónu a pritom premeriaval kuchyňu dlhými krokmi, zakaždým aj tak vraziac do stoličky, alebo do stola.

  Emma mala na neho čas, asi aj nervy, aj dostatočne podkutú slovnú zásobu, lebo ho vôbec nepustila k slovu. Len zrejme nehovorila to, čo chcel počuť. Každou minútou bol deprimovanejší a rozrušenejší a horšie vyberal zákruty v malej kuchyni. 

  Ronia, na kolenách s malým, čo sa práve zamestnával papierovou utierkou a jej premenou na snehové chumáče vo vlhkom slinovom prevedení si uvedomila, že je presne príkladom na výrok z jej obľúbeného seriálu: Nikdy never ľuďom, ktorí si tvoria vlastné slovesá. Už si tvorila vlastné slovesá. Keď ho v duchu komentovala. Nedá sa jej veriť. Ako to, že on jej verí? Skúsila to časovo a priestorovo ukotviť. Dokedy jej bude veriť? Dokedy tu zostane, ak zistí, že mu klamala?

  - Robko! No tááák! Nono!...Pozri, máš plné ústa papiera. Papier nie je papina! Papier... - zamrzelo ju to.

  Pozrela zospodu na neho. Mrzelo ešte viac.

  Mobil držal v odvisnutej ruke a díval sa kamsi do svetla okna. To muselo oči bolieť. Ešte svietilo riadne.

  Podobrala dieťa a strčila mu ho do náručia. Bolo to pre ňu bezpečnejšie. 

  Neprotestoval.

  Škvŕňa sa štrbavo usmialo s perami aj prackami olepenými kúskami papiera, venovalo mu ich pár do vlasov, aj do strniska. Skúsil ich striasť jemu o brucho, ale zacítil, že pod ním je plná nálož, prešla ho chuť laškovať.

  - Malý vraví, že potrebuje vymeniť olej. - natrčil ho zas jej. Neúspešný manéver.

  Nemala záujem. V rukách čosi žmolila. Akúsi škatuľku. Už bol vycvičený zmenami jej nálad, pokorne vyrazil smerom do svojej spálne a ochotne smradľavcovi  prepožičal svoje lôžko, kým nachystá čistú plienku a pripraví depo na kompletný servis. Šlo mu to už celkom odruky.

  Medzitým vošla a pohľadom čosi hľadala. Aj našla.

  Šálka stála na parapete. Puknutá, nepoužiteľná, ale...

  Nechala ho mumlať si s malým a oprela sa o skriňu.

  - Nie, že by to bol relax, ale viem, kam tým mieriš. Chceš ma zamestnať, aby som stále nemyslel... dáš preč tú ruku?! Daj ju...preč...zabalíme...- tváril sa, že uväzňuje ruku objavujúcu sekundárne znaky chlapčeka v plienke, čo dopovedávali za neho. 

  Vedel, že je v kontexte. Prestal sa už za to hanbiť. Za tých pár dní pochopil, že mu chýba. Jej mlčanie, jej odťažitosť, jej odmietanie, ale aj žiarlivosť a bezprostrednosť s akou zas ona prijímala ich prítomnosť. A jeho. Chýbala mu! Ich pračudesná koexistencia. Chýbala a basta!

  - A je to! ...Ideš ty sem?! -  načiahol sa za unikajúcim vozidlom a pritúlil si ho k škrabľavej tvári.

  Čakal, že sa mu zakvačí o dlhé vlasy. Aj sa dočkal. Stačilo privrieť viečka a mohol si predstaviť iné žiadostivé ruky, čo sa mu hrabú v hniezde. Chvíľu blúdia, ponárajú sa a vynárajú, obkresľujú obrys ostrovčekov uší. Každým prstom zvlášť...

  - Au! To bolí! - zaskučal.

 Malého obkresľovanie bolo skôr akčným umením s kopou škvŕn a rýchlych ťahov, ktorým padali vlasy aj s ušami za obeť. A pozor si bolo treba dávať aj na zuby a ich ničivé tsunami.  Nie, nič si predstavovať nebude. Nijaké zatvorené viečka! Zakázal si. ...sa ti ľahko povie. Mrkol bokom sa sestru.

  - Ronia! Netráp sa. Vidím, že si sa...asi urazila, kvôli tej výčitke s autom. Som zbrklý a teraz ešte viac... nie je to tvoja starosť. A keby si ho zas aj zazrela, neskúšaj sa kontaktovať... Bojím sa o vás. - usadil krpca na koleno a dovolil mu navariť mu v dlani kaše. Svoju ukazováčikovú mal po pár sekundách, ale od neho žiadal trojnásobnú porciu, so všetkým tým nakladaním a zarezanými prasatami na konci pod pazuchou. Nie, ani toto si nebudeš predstavovať v inej verzii. Zabudni...

  Stála stále opretá o tú skriňu a nemala sa k činu. Takto vlastne vyzeral celkom spokojný. Bahnil si, hral sa, smial, drmolil, chrochtal... zas tvoríš vlastné slovesá, Ronia?! Prefackalo ju svedomie.

  Vykročila k parapete a načiahla sa za šálkou.

  - Nechaj mi ju. Prosím... - zašepkal tlmene, mysliac si, že ju chce odpratať, aby...

  Ruka sa jej roztriasla. Šálka trochu zalomozila o drevo parapety, ale stíchla veľmi rýchlo. Má si brať z nej príklad? Má zostať ticho? 

  - Nevedela som...čo robiť. - vypustila, ako prvé.

  - ...tomu dala na lyžičku, tomu dala na vidličku, tomu dala... kašli na to, segra... tomu dala... a tomu najmenšiemu... - obratne mu putoval po prstoch a chystal podpažový útok.

  - Robo, myslela som to dobre...- skúsila zas niekde nadviazať, ale v smiechu tých dvoch sa to aj tak stratilo.

  Podala mu škatuľku z čaju. Bola prázdna, ale ako hračka sa dá ešte využiť. Otvorenú si ju zavesil na nos a zachrochtal. Dozrela, odpadla. Malý to skúsil tiež, ale vymyslel zlepšovák. Stačilo vložiť spodok do úst a držala lepšie. Zmizla mu v nej celá malá škraňa. Len chrochtať sa nedalo, tak len dorážal do jeho hrudníka.

  Usmial sa na sestru. Tá sa ale nebavila. Znova sa načiahla za šálkou a podala mu ju.

  - Ten... kvietok tam a ten odkaz : "nezabudni"... tak... bolo toho tam viac. - vysypala najskôr rýchlo. - Zmazala som to. Skôr ako si prišiel... myslela som to dobre. - vyslovovala už spomalene, očakávajúc prudkú reakciu a zároveň chrániac Robka, keby zabudol, že ho práve škatuľkou kole do boku. 

  - Ronia?! - zavil fistulou.  

  -  Nie oveľa viac, iba, to, čo som ti aj povedala. Povedala som ti to! Chcela ťa von pozvať na čaj. Na rande... chcela. Bolo tam: "nezabudni, pozvanie stále platí. Aj ženy vedia čakať"...alebo také niečo... neviem už presne... zmazala som to. Bola to len modrá fixka...- ospravedlňovala svoj čin.

 - Ronia...- vyslovil už normálne. Dokonca to znelo zhovievavo. Pokračoval v hre na nejaké iné zvery. Slimáka máka a kom-kom-kominára... nič modernejšie ho nenapadalo. 

  - Ty ma nepočúvaš? Pozvala ťa na čaj. -

  Vytiahla malému z úst škatuľku a podala ju staršiemu.

  - Toto je čajovňa kdesi na predmestí. Majú tam na škatuľke adresu. Bola tam asi na jednom zo svojich tajných výjazdov. Toto doniesla a tešila sa... Niečo, že aj tebe sa tam bude páčiť. Prekvapenie... Prepáč. Je mi to trápne. - natiahla sa k malému, ktorý začínal mraštiť tváričku, lebo mu vzali kozu rohatú.

  Ujo sa netváril, že mu ju chce vrátiť. Odchádza s ňou. To je jeho koza rohatá...!

  Kdeže. Tá je ujova.

  - Zabijem ťa, keď sa vrátim, - zamrmlal namiesto pozdravu.

  - Teším sa... - zamrmlala previnilo, - ...že sa vrátiš. -

  Až teraz sa obzrel. Usmial sa. Konečne nejaká dobrá správa. Má stopu. Malú, ničotnú, rozžuvanú, ale... je o nej.

domiceli